Vatikán
(23. mája, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa v katechéze na stredajšej generálnej audiencii
zameral na hudbu a poéziu, ktoré sa stávajú jazykom teológie, keď nášmu srdcu prinášajú
pravú krásu. Hovoril o východnom cirkevnom otcovi, spievajúcom kazateľovi Romanovi
Sladkopevcovi, ktorého grécke meno znie Romanos Melodos. Homília bola v tej dobe,
ako vysvetlil Benedikt XVI., prakticky jedinou príležitosťou na katechizáciu. Roman
ju preto rozvinul do mimoriadne živej a originálnej podoby. Jeho homílie boli vlastne
spevy, ktoré sa podľa svojej metrickej formy nazývajú „kondáky“ alebo „kontákiá“.
Dodnes máme zachovaných 89 Romanových kontákií, hoci tradícia mu ich pripisuje celú
tisícku: „Spevy Romana Sladkopevca sú preniknuté pulzujúcim humanizmom, zápalom
viery a hlbokou pokorou. Tento veľký básnik a hudobný skladateľ nám pripomína
celý poklad kresťanskej kultúry, zrodenej z viery, zrodenej zo srdca, ktoré sa stretlo
s Kristom, s Božím Synom. Z tohto kontaktu srdca s Pravdou a Láskou sa rodí kultúra,
zrodila sa z nej celá veľká kresťanská kultúra. A ak viera zostáva živá, potom sa
toto kultúrne dedičstvo nestáva mŕtvym predmetom, ale zostáva živá a súčasná. Ikony
oslovujú i dnes srdcia veriacich, nie sú to veci minulosti. Katedrály nie sú stredovekými
monumentmi, ale domami života, kde sa cítime doma: stretáme tu Boha a stretávame sa
jedni s druhými navzájom. Ani veľká hudba, či už je to gregorián, alebo Bach či Mozart,
nie je záležitosťou minulosti, ale žije vo vitalite liturgie a našej viery. Ak je
viera živá, kresťanská kultúra sa nestáva „minulosťou”, ale zostáva živá a súčasná.
A ak je viera živá, potom i dnes môžeme odpovedať na výzvu, ktorá sa vždy znova a
znova opakuje v Žalmoch: «Spievajte Pánovi pieseň novú». Kreativita, inovatívnosť,
nová pieseň, nová kultúra a prítomnosť celého kultúrneho dedičstva vo vitalite viery
sa nevylučujú, ale tvoria jednu skutočnosť: sú prítomnosťou Božej krásy a radosti
z toho, že sme Božími deťmi.”Viac nájdete tu: http://www.radiovaticana.org/slo/Articolo.asp?c=207024
Počas
víkendu Svätý Otec uskutočnil pastoračnú návštevu Ligúrie, konkrétne miest Savona
a Janov. V Janove jeho kroky smerovali do Pediatrickej nemocnice „Giannina Gaslini“,
kde sa stretol s personálom, malými pacientmi a ich rodičmi. Ocenil prácu tých, ktorí
sa starajú o choré deti a vynakladajú snahu, aby nemocnica bola „sanktuáriom života“
a „sanktuáriom rodiny“, kde sa „profesionalita pracovníkov v každom oddelení
spája s láskavosťou a pozornosťou voči človeku.“ Ďalšou zastávkou Svätého
Otca bola Piazza Matteotti, kde naň čakala janovská mládež. Povzbudil ju k tomu, aby
bola stále mladá duchom, a aby sa poddala Ježišovej láske. Spomenul aj blížiace sa
Svetové dni mládeže 2008 v Sydney a vyzval mladých Janovčanov k tomu, aby boli jednotní,
pomáhali si navzájom žiť a rásť vo viere a v kresťanskom živote, aby mohli byť horlivými
svedkami Pána. Návšteva Svätého Otca v Janove vyvrcholila v podvečer slávením
Eucharistie na Piazza della Vittoria. Zúčastnilo sa na ňom niekoľko desiatok tisíc
ľudí. Ako uviedol v homílii, „v spoločnosti, napätej medzi globalizáciou a individualizmom,
je Cirkev povolaná svedčiť o spoločenstve. Táto skutočnosť neprichádza „zdola“, ale
je tajomstvom, ktoré má takpovediac „korene v nebi“: práve v jedinom a trojičnom Bohu.
On sám o sebe je večným dialógom lásky, ktorá sa nám ohlásila v Ježišovi Kristovi,
vstúpila do spleti ľudstva a dejín, aby ich viedla k plnosti. A to je veľká syntéza
II. vatikánskeho koncilu: Cirkev, tajomstvo spoločenstva, „je v Kristovi akoby
sviatosťou, čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého
ľudského pokolenia“ (Lumen gentium, 1).
V sobotuBenedikt
XVI. prijal na audiencii biskupov, zúčastňujúcich sa na študijnom seminári, poriadanom
Pápežskou radou pre laikov. Na trojdňovom podujatí sa hovorilo predovšetkým o pastoračnom
prístupe v súvislosti s novými cirkevnými hnutiami a spolocenstvami. Ako uviedol Svätý
Otec vo svojom príhovore, „hnutia v Cirkvi a nové spoločenstvá sú jednou z najdôležitejších
noviniek, ktoré vznikli z pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi a vďaka jej zosúčasneniu
Druhým vatikánskym koncilom. Rozšírili sa pod záštitou koncilového zasadnutia, predovšetkým
v rokoch hneď po koncile; v období naplnenom sľubným entuziazmom, no poznačenom tiež
ťažkými skúškami. Pavol VI. a Ján Pavol II. vedeli privítať a rozlíšiť tieto nové
laické skutočnosti, no taktiež ich dokázali aj povzbudiť a podporovať ich nepredvídané
objavenie sa v toľkých rôznych a prekvapujúcich formách, ktoré znovu darovali Cirkvi
vitalitu, vieru a nádej. Už vtedy svedčili o radosti, odôvodnenosti a kráse môcť byť
kresťanmi a ukazovali vďaku za to, že môžu byť účastnými na tom mystériu spoločenstva,
ktorým je Cirkev. Asistovali sme prebudeniu silného misionárskeho rozmachu, spôsobeného
túžbou zvestovať všetkým ľuďom vzácnu skúsenosť stretnutia s Kristom, rozpoznanú a
prežívanú ako jedinú vhodnú odpoveď na hlboký smäd po pravde a šťastí v ľudskom
srdci,“ povedal Svätý Otec. –ľr,dj-