Vysielanie pre gréckokatolíkov: Nový biskup Gréckokatolíckej cirkvi v Maďarsku
2. mája tohto roku
Svätá Stolica zverejnila správu o tom, že Svätý Otec Benedikt XVI. menoval nového
gréckokatolíckeho biskupa pre eparchiu v Hajdudorogu v Maďarsku, Mons. Fűlopa Koscisa,
ktorý sa stal súčasne aj apoštolským administrátorom Apoštolského exarchátu v Miškolci.
V oboch týchto úradoch nahrádza Mons. Sizlárda Kerestesa, ktorý pred časom podal demisiu,
kvoli dosiahnutiu kánonicky stanoveného veku 75 rokov. Táto správa o zmene vo vedení
gréckokatolíckej cirkvi v Maďarsku je pre nás dobrou príležitosťou k tomu, aby sme
si v dnešnom vysielaní priblížili niekoľko údajov o dejinách i súčasnom stave tejto
cirkvi, s ktorou má aj naša gréckokatolícka cirkev na Slovensku čiastočne spoločné
dejiny.
Východné kresťanstvo v Maďarsku, resp. ešte v rámci historického Uhorska,
nadväzuje na jednej strane na cyrilometodské korene a na druhej strane na dynastické
zväzky prvej uhorskej kráľovskej dynastie arpádovcov s Kyjevskou Rusou a najmä s Konštantinopolom,
kde boli pokrstené aj prvé maďarské kniežatá. Prvý východný biskup poslaný medzi Maďarov
bol Hieroteos, ktorého tu vyslal v polovici X. storočia konštantinopolský patriarcha
Teofylakt, nemecký biskup Piligrim v tom istom období spomína v liste pápežovi Benediktovi
VII. dokonca siedmich géckych biskupov.
Hoci formálne sa Uhorské kráľovstvo
od čias sv. Štefana priklonilo k západnej duchovnej a liturgickej tradícii, v praktickom
živote cirkvi aj spoočnosti ešte dlho pretrvávali znaky istého biritualizme. Tie sa
prejavovali v cirkevnom i svetskom zákonodarstve, napríklad v zákonoch kráľa Kolomana,
v pôstnej disciplíne i v prítomnosti ženatých kňazov. Ďalšie svedectvo poskytuje rehoľný
život v Uhorsku v tomto období. Tak napríklad vidíme, že ešte počas XI. storočia sa
množia správy o gréckych kláštoroch, napr. v Maroši, neďaleko Veszprímu, Tihani alebo
aj na Visegráde, kde sa istý čas utiahli aj slovanskí mnísi z českého sázavského kláštora
sv. Prokopa.. Na konci XII. storočia sme svedkami pokusu o spojenie týchto kláštorov
pod jurisdikciu jedného biskupa, ktorý by bol priamo podriadený Svätej Stolici – avšak
tatársky vpád a neskôr aj vymretie arpádovskej dynastie zamedzili uskutočnenie týchto
plánov. Od polovice 14. storočia pribúdajú správy o postupnej latinizácii gréckych
kláštorov.
O tom, či existuje kontinuita medzi touto prvotnou formou východného
kresťanstva a dnešnými gréckokatolími v Maďarsku, sa vedú medzi historikmi diskusie.
Pre nás je dôležité uviesť to, že v nasledujúcich storočiach sa do maďarského Potisia,
najmä do sabolčskej župy, postupne presúvajú početné skupiny nositeľov východného
obradu, a to najmä počnúc XV. storočím, po tureckej invázii na Balkán, najprv Srbov
a Rumunov, a z vrchov a dolín Karpatského oblúka sa zasa postupne spúšťajú na úrodné
nížiny reprezentanti valašsko-rusínskeho kolonizačného trendu. Rusíni, spolu so Slovákmi
tak predstavujú ďalší etnicky element, ktorý na severovýchode Uhorska pripel k definitávnemu
sformovaniu sa gréckokatolíckej cirkvi.
Ešte viac ako 40 rokov pred uzatvorením
Užhorodskej únie a teda pred oficiálnym sformovaním sa gréckokatolíckej cirkvi v Uhorsku,
mukačevský biskup Sergej, sám etnický Rumun, v maďarsky napísanom liste z 24. novembra
1604 uvádza, že vo svojej eparchii má veriacich, kňazov a mníchov Rusínov, Valachov,
Slovákov a Srbov. Postupná asimilácia týchto etnických skupín v maďarskom jazykovom
prostredí prispela v ďalších storočiach k vzniku farností, v ktorých sa veriaci hlásili
k maďarskej národnosti, hoci ešte dlho používali v liturgii tradičné, cirkevno-slovanské
texty, podobne ako ostatní slovanskí veriaci mukačevskej eparchie.
Prvýkrát
bola liturgia sv. Jána Zlatoústeho preložená do maďarčiny v roku 1795 - išlo však
len o privátny preklad bez oficiálneho cirkevného schválenia. Zvlášť v priebehu XIX.
storočia sa čoraz početnejšie skupiny veriacich gréckokatolíkov hlásia k maďarskej
národnosti a vyžadujú zavedenie maďarčiny do liturgie. V roku 1868, teda pred 140
rokmi sa v Hajdudorogu konalo stretnutie reprezentantov 58 gréckokatolíckych farností,
ktorí tu rokovali o tom akým spôsobom by bolo možné dosiahnuť zriadenie osobitného
biskupstva pre maďarsky hovoriace gréckokatolícke farnosti. Výkonný výbor, ktorý bol
na tom stretnutí ustanovený začal odvtedy aktívne pracovať na realizácii týchto túžob.
Priebežne sa začali publikovať liturgické i modlitebné gréckokatolícke knihy v maďarčine.
Hoci ešte stále sa tak dialo bez oficiálneho cirkevného schválenia, niektorí kňazi
začali tieto knihy používať v liturgickej praxi.
Už v toku 1873 vtedajší mukačevský
biskup Štefan Paňkovič, zriadil v Hajdudorogu viskupský vikariát, konzistórium a kanceláriu
- vo všetkých týchto úradoch sa už používala maďarčina. Samozrejme, že tento trend
etablovania osobitnej maďarskej gréckokatolíckej cirkevnej administrácie bol podporovaný
aj vládnymi kruhmi a to najmä po tom, čo v roku 1900 veľký skupina maďaských gréckokatolíckov
predložila pápežovi Levovi XII žiadosť o vytvorenie osobitného biskupstva a o oficiálne
schválenie maďarčiny ako litirgického jazyka. Svätá Stolica sa dlho vzpierala idei
delenia gréckokatolíckych eparchií v Uhorsku na etnickom základe. Až osobitné intervencie
cisára Františka Jozefa I. dosiahli nakoniec to, že pápež sv. Pius X. 8. júna 1912
erigoval tzv. Hajdudorožskú eparchiu, do ktorej bolo zahrnutých 162 farností vydelených
z mukačevskej a prešovskej eparchie, ako aj z rumunských eparchií v Alba Julia, Oradea
Mare a Gherla.
Po prvej svetovej vojne, rozpade Rakúsko-Uhorska a zmene hraníc
sa v Maďarsku ocitlo 21 farností pôvodne patriacich do Prešovskej eparchie a jedna
farnosť Mukačevskej eparchie. Pre tieto bol v roku 1923 zriadený osobitný Apoštolský
exarchát so sídlom v Miškolci, na jeho čelo bol vtedy menovaný bývalý mukačevský biskup
Anton Pap, ktorý bol vypovedaný z Československa. V týchto farostiach sa spočiatku
slávila liturgia v cirkevnej slovančine, ale v nasledujúcich desaťročiach aj tu prevládlo
používanie maďarčiny. Tá sa presadila všeobecne v liturgickom používaní aj napriek
odporu Svätej Stolice, ktorá nástojila, aby aspoň centrálna časť liturgie, tzv. anafora,
bola recitovaná cirkevnoslansky, alebo grécky. V roku 1920 eše hajdudorožský biskup
publikoval liturgické knihy obsahujúce maďarsko-grécky text, ale v praxi sa prešlo
čoskoro na používanie maďarčiny.
Po II. svetovej vojne, kým gréckokatolícka
cirkev v Československu, Rumunsku i na Ukrajine bola štátnou mocou zlikvidovaná, v Maďarsku
ani komunistická vláda nepristúpila k totálnej likvidácii gréckokatolíkov a tolerovala
ich existenciu. Kontakty so sesterskými cirkvami, však boli dlhodobo prerušené a aj
tento faktor zaiste prispel k hlbšiemu formovaniu identity maďarských gréckokatolíkov.
Tí si udržali a rozvinuli vlastné formačné centrum v seminári, dnes už v Teologickom
Inštitúte sv. Atanáza, v sídle biskupstva, v Nýíregyhazi, možnosť cirkevnej tlače
a čiastočne aj možnosť kontaktov z pokoncilovou cirkvou v slobodnom svete. Aj preto
začal v maďarskej gréckokatolíckej cirkvi proces obrody a očisty východného obradu
o niečo skôr ako na Slovensku - hoci dnes môžeme povedať, že v tejto oblasti panuje
medzi oboma cirkvami podstatná zhoda.
Duchovný život maďarských gréckokatolíkov
má svoje prirodzené centrum v mariánskom pútnickom mieste Mariapócs. Od roku 1969
sa jurisdikcia Hajdudorožského biskupa rozprestiera na celú Maďarskú republiku, po
cirkevnoprávnej stránke je však gréckokatolícky biskup ešte stále sufragánom ostrihomského
rímsko-katolíckeho prímasa, tak ako to kedysi platilo v Uhorsku aj pre Mukačevskú
a Prešovskú eparchiu. Nový maďarský gréckokatolícky biskup mons. Fülöp Kocsis, ktorý
len nedávno oslávil 45 rokov, je kňazom od roku 1989. Po štúdiách v rodnej Nyiregyhaze
študoval na Pápežskej saleziánskej unierzite v Ríme, neskôr prešiel 4-ročnou mníškou
formáciou v kláštore východných benediktínov v belgickom Chevetogne a v roku 1999
bol spoluzakladateľom východnej mníškej komunity v obci Damóc. Novovymenovanému
hajdudorožskému gréckokatolíckemu vladykovi Fülöpovi Kocsisovi vyprosujeme do jeho
biskupskej služby hojnosť Božieho požehnania pri rozvíjaní toho spoločného duchovného,
obradového a liturgického dedičstva, ktoré spája gréckokatolíkov na Slovensku i v
Maďarsku.