Očami viery, vedy a kultúry: 40 rokov encykliky pápeža Pavla VI. Humanae vitae

Vo Vatikáne bol v týchto dňoch medzinárodný kongres. Konal sa pri príležitosti 40. výročia encykliky Humanae vitae, ktorú v roku 1968 ustanovil pápež Pavol VI. Nielen o encyklike, ale aj o posolstve pápeža Benedikta XVI. účastníkom kongresu budeme hovoriť v nasledujúcich minútach.

Encyklika Humanae vitae

Encyklika Humanae vitae pápeža Pavla VI. je z  25. júla 1968 a zaoberá sa správnym spôsobom regulovania pôrodnosti. V úvode sa v nej hovorí, že odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom Stvoriteľom. Spôsobuje im vždy veľké radosti, ktoré však niekedy sprevádzajú nemalé ťažkosti a úzkosti. Plnenie tejto úlohy v každej dobe spôsobovalo svedomiu manželov vážne problémy.
Encyklika je rozdelená do troch hlavných kapitol. Prvá sa zaoberá novými aspektmi tejto problematiky a kompetenciou učiteľského úradu, druhá základnými princípmi učenia, teda celkovým pohľadom na človeka, na zodpovedné rodičovstvo, na vernosť Božiemu plánu a tretia kapitola obsahuje pastoračné smernice.

Nové aspekty problému

V prvej kapitole sa hovorí o zmenách, ktoré nastali v súvislosti s nárastom populácie a o zložitých životných okolnostiach, v ktorých je ťažké postarať sa o viac detí. Píše sa:
„Či nie je dovolená mienka, že cieľ plodiť deti sa týka skôr života manželov ako celku než ich jednotlivých úkonov? Navyše vzniká otázka, či tým, že si dnešní ľudia uvedomujú svoje povinnosti, neprišiel pre nich čas, keď treba úlohu odovzdávania života zveriť skôr svojmu rozumu a vôli než biologickému rytmu svojho organizmu.“
Potom sa v encyklike píše o potrebe nového a hlbšieho zváženia princípov morálneho učenia o manželstve zo strany Učiteľského úradu Cirkvi, ktoré sa opiera o prirodzený zákon, objasnený a obohatený Božím zjavením.

Pôrodnosť a manželská láska

V druhej časti sa píše o otázke pôrodnosti, ďalej o biologickom, psychologickom či demografickom hľadisku, ako aj o manželskej láske:
„Manželská láska nám najlepšie odhalí svoju pravú podobu a vznešenosť vtedy, keď si uvedomíme, že pochádza akoby z najvyššieho prameňa, z Boha, ktorý "je láska" a ktorý je Otcom, "od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi". Manželstvo teda nevzniklo náhodou alebo pôsobením slepých prírodných síl, ale ho múdro a prozreteľnostne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmyslom, aby v ľuďoch uskutočnil plán svojej lásky. Preto manželia vzájomným dávaním sa, ktoré je im vlastné a výlučné, usilujú sa o také spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí.
U pokrstených manželstvo je obdarené takou hodnosťou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi.“

Potom sa píše o známkach a požiadavkách manželskej lásky:
„Nejde tu iba o čisto pudovú alebo citovú túžbu, ale aj - a to najmä - o úkon slobodnej vôle, ktorý smeruje k tomu, aby sa v každodenných radostiach a bolestiach nielen udržala, ale aj rástla, aby sa tak manželia stávali akoby jedným srdcom a jednou dušou a spolu dosahovali svoju ľudskú dokonalosť.“
Manželská láska je verná a výlučná – píše sa ďalej - a to až do konca života a je plodná, pretože sa neobmedzuje len na manželské spoločenstvo samo, ale smeruje k tomu, aby pokračovala a vzbudzovala nové životy. Manželstvo a manželská láska svojou povahou sú zamerané na plodenie a výchovu potomstva. Veď deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov – uvádza sa v encyklike. V tejto časti sa tiež píše o používaní daru manželskej lásky, pri zachovávaní zákonov plodenia. Uvádza sa, že všetci majú považovať ľudský život za posvätný, lebo už od svojho počiatku vyžaduje činnosť Boha Stvoriteľa.
V encyklike sa ďalej píše o nedovolených spôsoboch regulovania pôrodnosti, ktorými sú najmä priamy potrat či sterilizácia, ako aj akékoľvek zásahy s cieľom znemožniť splodenie života a píše sa aj o možnostiach manželov, ktoré im dala príroda. Cirkev uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia.

Medzinárodný kongres a príhovor Benedikta XVI.

Vráťme sa teraz k medzinárodnému kongresu a k príhovoru Svätého Otca jeho účastníkom. V úvode spomenul dokument, ktorý bol podľa neho prejavom veľkej odvahy pri zdôrazňovaní učenia a tradície Cirkvi.
„Manželská láska je vo vnútri celkového procesu, ktorý nie je len otázkou tela a duše, ani nespočíva len v samotnom cite, ktorý je často nestály a prchavý, ale zakladá sa na celej ľudskej osobe a úplného vzájomného darovania sa manželov, ktorí vo vzájomnom prijímaní ponúkajú samých seba v sľube dôvernej a bezvýhradnej lásky, ktorá pramení v autentickej slobodnej voľbe. Ako by mohla zostať podobná láska uzavretá voči daru života? Život je vždy neoceniteľný dar a človek, vždy keď je pri jeho počiatku cíti silu stvoriteľskej činnosti Boha, ktorý dôveruje človeku a týmto spôsobom ho volá k budovaniu budúcnosti posilneného nádejou.“

Svätý Otec potom hovoril o pravde vyjadrenej v encyklike Humanae vitae vo svetle nových vedeckých objavov a o tom, že jej učenie sa stáva stále aktuálnejším. Potom Benedikt XVI. pokračoval slovami zo svojej encykliky Deus caritas est:
„Človek sa stáva skutočne sám sebou, keď sa duša a telo stretnú v intímnej jednote.... Nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť, pozostávajúca z tela a duše. Len ak sú obe zložky súčasťou jednoty, sa človek stáva plne sám sebou. Ak odstránime túto jednotu, človek stratí hodnotu a upadne do vážneho nebezpečenstva považovať telo len za predmet, ktorý sa dá kúpiť či predať. V takejto kultúre, kde je dôležitejšie mať ako byť, je riziko, že ľudský život stratí svoju hodnotu. Ako veriaci by sme nemali nikdy dopustiť, aby technika popierala lásku a posvätnosť života.“

Benedikt XVI. potom s odvolaním sa na slová Ježiša o manželskej láske (porov. Mt 19, 4 – 6), vzťahujúcej sa na biblické rozprávanie o stvorení človeka poukázal na to, že prirodzený zákon, ktorý je pre uznanie skutočnej rovnosti ľudí a národov, by si zaslúžil, aby bol prijatý ako prameň, ktorým je inšpirované aj spolužitie manželov v ich zodpovednosti pri plodení detí. Svätý Otec pritom tiež poukázal na potrebu správneho chápania tajomstva života a teda naliehavosť príslušného formovania v tomto smere, aby sa tak predchádzalo vytváraniu postojov, ktoré sú na škodu najmä mládeži.

Záverečné slová Svätého Otca

V závere príhovoru Benedikt XVI. dodal: „Sloboda musí byť spojená s pravdou a zodpovednosť zasa s oddanosťou, ba až ochotou k obetovaniu sa pre druhého. Bez týchto súčastí sa ľudské spoločenstvo nerozvíja a hrozí mu nebezpečenstvo, že sa uzatvorí v kruhu sebectva. Ohľad na ľudský život a obrana dôstojnosti ľudskej osoby“ – hovoril Svätý Otec – „pred nás kladú výzvu, aby nebolo ponechané nič nepreštudované a všetci mohli mať účasť na pravde zodpovednej manželskej lásky v úplnom priľnutí k zákonu, ktorý je vpísaný do srdca každej ľudskej osoby.“ –sg-