Slovo pre chorých

Sviatosť zmierenia
Ivana Mochorovská
 Drahý brat, sestra! Vítam ťa na vlnách rozhlasu a teší ma, že v tomto spoločenstve strávime spolu niekoľko okamihov. Sme vo Veľkonočnom období a slávime nedeľu Zoslania Ducha Svätého. Je náročné rozprávať o Duchu Svätom, ako o tretej Božskej osobe, ak nerozprávame o Bohu. Preto chcem svoje dnešné zamyslenie zamerať na sviatosť v ktorej osobitným spôsobom Duch Svätý účinkuje. Chcem spolu s tebou v nasledujúcich okamihoch uvažovať o sviatosti zmierenia, ktorá má veľmi dôležité miesto v živote trpiaceho človeka.

Samotné utrpenie je skutočnosť, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou života každého človeka. Ak Boh obdarí človeka milosťou utrpenia, v žiadnom prípade mu tým nechce ubrať na jeho dôstojnosti. Darom utrpenia naopak Boh poukazuje na dôstojnosť človeka slovami, ktoré nachádzame v Písme: „Toto je môj milovaný syn, toto je moja milovaná dcéra.“ V Božích očiach sme vzácne bytosti. Je v nás ukrytá jedinečnosť a neopakovateľnosť. Popri jedinečnosti a neopakovateľnosti je tu aj naša krehkosť a zraniteľnosť. Bolesť, s ktorou mávame dennú skúsenosť nás neraz „prerastie“. Aj keď zvádzame zápas a túžime byť jeho víťazmi, predsa sú okamihy, v ktorých si musíme priznať vlastnú prehru a zlyhanie. Sú to okamihy, v ktorých Bohu ukazujeme svoj chrbát a praktizujeme svoje úteky.... Úteky, ktoré často nemajú zmysel a my ani nevieme kam vedú. Utekáme od seba samých, utekáme od pravých hodnôt, utekáme od bolesti, ktorá nás môže zoceliť. Jediný, ktorý túži po našom návrate viac ako ktokoľvek iný je Pán. Tu je potrebné, aby sme si dokázali uvedomiť skutočnosť, že On je prvý, ktorý nás neúnavne hľadá a nikdy nás neprestane hľadať. Áno, Boh je Ten, ktorý nás hľadá v tom našom najväčšom otroctve, ktorým je pre nás naša bolesť. Bolesť, ktorá tlačí naše plecia, bolesť, ktorá prerastá.

Drahý brat, sestra! Máš pocit, že sám patríš k tým, ktorí bravúrne praktizujú úteky? Náš Pán je jediný Pán, ktorý ťa na tvojej ceste úteku určite stretne. Ak to budeš naozaj veľmi chcieť, môžeš sa vrátiť späť. Ak ťa Boh stvoril a povolal na cestu, tak veľmi chce, aby si žil. Boh je predsa Bohom života. Ak si odišiel, neboj sa návratu. Aj keď to bude bolieť. Totiž ak niečo bolí je to neklamnou známkou života. Ak bolesť necítiš môže to signalizovať v istom zmysle ochrnutie. Bolesť a utrpenie je skutočnosť, ktorá je často ťaživá. Aj keď ti je bolesť dôverne známa, máš ju za spoločníčku, predsa sú okamihy, keď máš oči plné sĺz a nevládzeš ďalej. Boh je však ten, ktorý ťa hľadá a čaká, že k nemu prídeš v pokore srdca, vyznáš mu svoju nedokonalosť, svoje slabosti. Nezabudni hovoriť aj o tom, čo sa ti podarilo, čo ťa v poslednom čase potešilo. Ak o tom dokážeš hovoriť, ani si to neuvedomíš, že rozprávaš o láske samotného Boha, ktorý sa ťa nikdy nevzdá a bude zápasiť o teba, o tvoju záchranu.

Je už hádam zvykom, že bolesť vnímaš ako bremeno, ako ťarchu, ktorá má nádych čohosi neznesiteľného. Telesná bolesť a utrpenie sa dá vnímať z iného zorného uhla pohľadu iba vtedy, ak sa usiluješ o život v harmónii. Tým chcem naznačiť fakt, že ak s pomocou Božej milosti zacelíš rany svojej duše, nebudeš sa cítiť ako otrok vlastnej bolesti a utrpenia, ale budeš chcieť robiť hoci ťarbavé, ale predsa krôčiky k dokonalej slobode, ktorá je podmienkou harmonického rozvoja osobnosti každého človeka. Pros o dary Ducha Svätého, o Jeho svetlo a silu, aby si mohol poznať sám seba, nielen svoje slabé stránky, ale aj to dobro, ktoré je v každom človeku. Pravda o sebe samých nás môže oslobodiť. Môže nám do sŕdc vliať novú nádej, ktorú sme strácali. Boh je milosrdný Otec, skús uveriť v skutočnosť, že On sám prikryje tvoje nedostatky, tvoje zranenia, ba i tvoju radosť plášťom milosrdenstva. Možno si to ani neuvedomujeme, ale sme to predovšetkým my, ktorí potrebujeme odpustenie, potrebujeme tiež odpustiť sami sebe, aby sme získali iný pohľad na svoj vlastný život i na svoje okolie. Náš Pán znesie úteky, lebo sám predpokladá, že sa vrátime... Je to normálne, že z času na čas rezignujeme a hádžeme flintu do žita. Návrat k pravým hodnotám je však veľmi dôležitý. Takýto návrat zahŕňa v sebe dynamiku. Návrat k hodnotám je návrat k životu.

Bolesť a utrpenie sú realitou života, ktorá nám neraz nedovolí rozprávať. Sme zvinutí do klbka svojich vlastných problémov a ťažkostí a preto aj utekáme pred realitou, ktorá nám bude vždy v pätách a nevyhneme sa jej. Možno ju však zniesť s nadhľadom ak prijmeme odpustenie a odpustíme. Potom je viac než isté, že budeme svedkami mocných činov Boha, ktoré chce konať v našom živote. Snáď sme zažili situáciu, že samotná spoveď bola a je pre nás strašiakom. Samotné prikázania, ktoré sú, alebo aspoň mali by byť pre nás darom Božím, vnímame ako zbierku zákazov. Keby sme dokázali skutočne pochopiť, že v nich je zhrnutý návod na plnohodnotný život, určite by sa nám ľahšie žilo. Ak pristupujeme k sviatosti zmierenia zodpovedne, potom musíme precítiť, že prichádzame k prameňu živej vody, ktorá sa samovoľne vlieva do našej duše. Dochádza k výnimočnému a neopakovateľnému stretnutiu láskavého Boha s človekom. Pre každého z nás tu vyvstáva otázka: „Sme ochotní ponúknuť Bohu seba samých, svoje radosti i bolesť, slovom úplne všetko?“ Pretože v tomto jedinečnom stretnutí si môžeme byť istí, že Boh sa nám daruje bez výhrad. Naozaj pri našich útekoch je nutné zostať pri studni živej vody. Tou živou vodou je sila sviatostí, v ktorých Boh realizuje náš návrat. Nechce, aby sme zostali niekde strnulo stáť... Túži, aby sme zostali na ceste a mali úprimnú snahu vychádzať zo seba samých, zo svojho vlastného otroctva k tak veľmi potrebnej slobode ducha. Vždy potrebujeme svoje vlastné očisťovanie. V istom zmysle sa veľmi podobáme slepcovi od narodenia, ktorý sa umyl v rybníku a videl... Tak veľmi potrebujeme vidieť, aby sme vedeli urobiť správne rozhodnutia. Je tu však ešte jedna dôležitá vec, ktorou je modlitba za kňazov, lekárov našej duše. V tom dynamickom stretnutí, ktoré je preniknuté mystériom tajomnosti a lásky, sú práve kňazi sprostredkovateľmi tej vzácnej milosti, ktorou odpustenie je. Ich prostredníctvo má teda veľkú cenu. Oni sú tí poslaní, ktorí majú službu pri pomyselnom rybníku. Skutočne, v Duchu svätom buďme za nich vďační. Brat, sestra, želám ti, aby si sa nebál pristupovať k sviatosti. Je to pozvanie k životu. Sám Boh je život a chce, aby si aj ty žil. Pane, nauč ma pokore, aby som vo svetle Ducha spoznala pravdu o sebe. Tak často mám strach z vyznania, ale som si vedomá, že je to cesta k slobode.