Príhovor Benedikta XVI. pred nedeľnou modlitbou Raduj sa nebies kráľovná

Vatikán (4. mája, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa dnes napoludnie pomodlil spolu s veriacimi zhromaždenými na námestí sv. Petra vo Vatikáne mariánsku modlitbu Raduj sa nebies kráľovná. Pred ňou sa im prihovoril:

„Drahí bratia a sestry,

dnes sa slávi v rozličných krajinách, podobne ako aj v Taliansku, slávnosť Nanebovstúpenia Pána. Toto tajomstvo našej viery kniha Skutkov apoštolov umiestňuje na 40. deň po zmŕtvychvstaní (por. Sk 1, 3 – 11), a preto vo Vatikáne ako aj v iných krajinách, sme tento sviatok slávili vo štvrtok. Po Nanebovstúpení prví učeníci sú zhromaždení vo večeradle spolu s Ježišovou matkou, vo vrúcnom očakávaní daru Ducha Svätého, ktorý prisľúbil Ježiš (por. Sk 1,14). V túto prvú májovú nedeľu mariánskeho mesiaca, opätovne túto skúsenosť prežívame aj my, pričom intenzívnejšie pociťujeme aj duchovnú prítomnosť Panny Márie. Na námestí sv. Petra je dnes prítomné niečo podobné ako „večeradlo“ otvorené k nebu, plné veriacich, z veľkej časti členov Katolíckej akcie Talianska, ku ktorým sa ešte prihovorím po mariánskej modlitbe Raduj sa nebies kráľovná.

 

Vo svojej rozlúčkovej reči s učeníkmi, Ježiš veľmi zdôraznil dôležitosť svojho „návratu k Otcovi“, ako korunovanie celého svojho poslania. On skutočne prišiel na svet, aby človeka priviedol späť k Bohu, nie na rovine ideí – ako filozof alebo ako majster či mudrc – ale skutočne, ako pastier, ktorý chce priviesť ovce do ovčinca. Tento „prechod“ do nebeskej vlasti, ktorý Ježiš prežil v prvej osobe, uskutočnil úplne pre nás. Pre nás zostúpil z neba a pre nás do neho opäť vystúpil, potom, keď sa stal podobný ľuďom, ponížený až po smrť na kríži a keď dosiahol priepasť maximálneho vzdialenia sa od Otca. Práve preto si ho Otec zamiloval a „povýšil“ (Filip 2,9) ho, pričom mu navrátil plnosť svojej slávy, avšak teraz aj spolu s našou ľudskosťou. Boh v človeku – človek v Bohu: toto už nie je len teoretická pravda, ale reálna. Preto kresťanská nádej, založená na Kristovi, nie je iba ilúziou, ale ako sa píše v Liste Hebrejom, „máme ju ako istú a pevnú kotvu duše“ (Hebr 6,19), je kotvou, ktorá preniká do neba, kde nás predišiel Kristus.

 

A čo potrebuje človek všetkých čias viac ako práve toto, pevné zakotvenie vlastnej existencie? Hľa opäť úžasný zmysel Máriinej prítomnosti uprostred nás. Ak upriamime k nej náš pohľad, podobne ako prví učeníci, sme bezprostredne usmernení k Ježišovej skutočnosti: Matka nás odkazuje k Synovi, ktorý nie je už viac prítomný medzi nami, ale očakáva nás v dome Otca. Ježiš nás pozýva, aby sme neostali stáť so zrakom upretým do neba, ale by sme boli zjednotení v modlitbe, a aby sme vzývali Ducha Svätého. V skutku iba tí, „ktorí sa narodia z hora“, teda z Ducha Božieho, môžu vstúpiť do nebeského kráľovstva (por. Jn 3,3-5), a prvou „znovuzrodenou z hora“ je práve Panna Mária. K nej sa preto obraciame v plnosti veľkonočnej radosti.“ – ls –