Nedeľný príhovor kardinála Jozefa Tomka: Vzťahy medzi Slovenskom a Svätou Stolicou

Dňa 11.apríla 2008 bolo v salóne Vatikánskeho rádia slávnostné predstavenie knihy „Slovensko a Svätá Stolica v 20.storočí“, na ktorom sa zúčastnili slovenský minister zahraničných vecí Ján Kubiš, vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi arcibiskup Dominik Mamberti, pekný počet veľvyslancov pri Svätej Stolici a iných hostí. Dôležitý referát predniesla profesorka histórie Emilia Hrabovec, mne pripadla úloha zakončujúcej úvahy. Pri tomto predstavení vynikla úloha „Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou“, ktorá bola podpísaná oboma stránkami 24. novembra roku 2000 a ratifikovaná, po schválení Slovenskou národnou radou, prezidentom Republiky a pápežom Jánom Pavlom II. Táto medzinárodná zmluva je a bude aj v najbližšej budúcnosti veľmi aktuálna, treba sa teda oboznámiť aspoň s niektorými jej dôležitými bodmi.


Ide o základnú zmluvu, ktorú by mali doplniť prisľúbené štyri ďalšie medzinárodné zmluvy, a to o školstve a vyučovaní náboženstva, o duchovnej službe v armáde a polícii –tie sú už uzavreté a v platnosti-, ako aj o výhrade vo svedomí a o finančnom zabezpečení Katolíckej Cirkvi, ktoré sa očakávajú v budúcnosti. Táto Základná zmluva je „medzinárodná“, teda uzavretá medzi Slovenskou republikou a medzi Svätou Stolicou, čiže ústrednou autoritou Katolíckej cirkvi, ktorá je de facto i de iure medzinárodne uznaným subjektom. Neide tu o maličký Vatikánsky štát, ako sa to mylne často opakuje: Svätá Stolica jestvovala aj vtedy, keď vatikánsky štát nejestvoval. Podľa Ústavy Slovenskej republiky, základná zmluva patrí teda k medzinárodným zmluvám, ktoré „majú prednosť pred zákonmi“ (čl.7 ods.5 Ústavy).



Základná zmluva je postavená na princípe nezávislosti a autonómie Svätej Stolice a Slovenskej republiky, konkrétne zaručuje náboženskú slobodu pre Katolícku cirkev, uzákoňuje spoluprácu Cirkvi a štátu v prospech človeka a spoločného dobra v niektorých oblastiach a smeruje k vylúčeniu konfliktu vo svedomí. Začína sa dôležitým úvodom, čiže preambulou, (citujem) „odvolávajúc sa na medzinárodne uznávané princípy náboženskej slobody, na významné poslanie Katolíckej cirkvi v dejinách Slovenska, ako aj na jej aktuálnu úlohu v sociálnej, morálnej a kultúrnej oblasti, hlásiac sa k cyrilo-metodskému duchovnému dedičstvu,...deklarujúc vôľu prispievať k celkovému duchovnému a materiálnemu dobru človeka a spoločenskému dobru“. Tento stručný ale obsažný text je výrazným uznaním úlohy Cirkvi v minulosti aj prítomnosti a určením jej verejnoprávnej oblastí. Nikto teda nemá viac práva zahnať Cirkev len „do sakristie“. Dôležitý je aj záväzok oboch zmluvných strán „prispievať k duchovnému a materiálnemu dobru človeka a spoločnému dobru“. Táto spoločná vôľa je veľkou hodnotou, ktorú treba zachovať v súčasných aj budúcich vzťahoch.



Hlboký význam má odvolávanie sa na „cyrilo-metodské duchovné dedičstvo“. Tento výraz sa nachádza aj v preambule Ústavy Slovenskej republiky, preberá a objasňuje jeho obsah, ale použitím v tomto juridickom dokumente dostáva aj záväznosť medzinárodného charakteru. Táto historická a kultúrna hodnota sa takto stáva aj pevnou a hlbokou juridickou kategóriou, s ktorou musí počítať aj právnická veda a zákonodarná činnosť. Stojíme tu pred jednou z najvýznamnejších základných hodnôt nášho národa a štátu, ktoré treba nielen vysvetliť, ale aj aplikovať a uskutočňovať. Toto dedičstvo je „duchovné“: je to duch kotviaci v kresťanskej viere a morálke prenesenej do rodiny, kultúry, výchovy, do vzťahov k blížnemu a do harmonického súžitia v spoločnosti. Je to „dedičstvo“, lebo nám ho sprostredkovali sv. Cyril a Metod, ktorých právom nazývame našimi apoštolmi a ktorí múdrou inkulturáciou viery nás voviedli na kultúrne javisko dejín; toto dedičstvo sa tiahne cez celú našu históriu raz ako ohník pod pahrebou, inokedy ako živelná tradícia.



Tento životný komplex hodnôt zakotvený v preambule našej Ústavy dostáva svoju konkrétnu a aktuálnu právnu platnosť ako preambula medzinárodnej Zmluvy. Je teda nielen záujmom ale aj povinnosťou tak Slovenskej republiky ako aj Katolíckej cirkvi plniť prevzaté záväzky. Lebo obe preambuly majú veľkú právnu hodnotu a zostávajú spoľahlivým inšpiračným a interpretačným prameňom. Ony udávajú smer, ako sa má účinne aplikovať celá Zmluva so Sv. Stolicou pre dobro tak štátu ako aj Katolíckej cirkvi.



Dnes treba upozorniť na niektoré spoločné záväzky, o ktorých sa v súčasnosti debatuje. Podľa Ústavy aj podľa Zmluvy starostlivosť o deti a ich výchova je právom a povinnosťou rodičov. Podľa Zmluvy rodičia majú právo vychovávať deti v súlade s vieroučnými a mravoučnými zásadami Katolíckej cirkvi a doslova - podľa 13. článku - osobitne „pokiaľ ide o výchovu k rodičovstvu, v súlade so zásadami kresťanskej etiky“. Preto vláda nemá právo vydávať protichodné smernice pre túto výchovu katolíckej mládeže. Išlo by tu o porušenie ústavného práva aj medzinárodnej zmluvy. Okrem toho treba dať aj pozor na ideológie, ktoré stoja za takými „programami“ nech už nesú hocaké meno.



Rodičia uplatňujú svoje právo na výchovu detí aj slobodnou voľbou typu školy. Podľa 13. článku Základnej zmluvy cirkevné školy sú (doslova) „neoddeliteľnou a rovnocennou súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky“ a preto dostávajú v istom rozsahu finančné zabezpečenie „z prostriedkov štátneho rozpočtu“. Nie je tu nedávno zavedená prax v rozpore s medzinárodnou Zmluvou? Prastará zásada „pacta sunt servanda“- dohody sa majú zachovávať - má platiť aj dnes. Najmä keď ide o medzinárodne platnú Zmluvu.



Jozef kard. Tomko