2008-04-19 09:33:05

Príhovor Benedikta XVI. počas ekumenického stretnutia v Kostole sv. Jozefa v New Yorku


USA (19. apríla, RV) – Včerajší program pápeža Benedikta XVI. pokračoval o 18.00 hod. miestneho času, teda presne o polnoci SEČ ekumenickým stretnutím v Kostole sv. Jozefa v New Yorku. Na stretnutí bolo asi 250 predstaviteľov 10. kresťanských vierovyznaní. Po úvodných pozdravoch predniesol Svätý Otec nasledujúci príhovor:

„Drahí bratia a sestry v Kristovi,
 
Moje srdce sa raduje v Bohu – v Otcovi všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkými a je vo všetkých (Ef 4, 6) – za túto úžasnú príležitosť, že môžem byť v dnešný večer v modlitbe spolu s vami. Ďakujem biskupovi Dennisovi Sullivanovi za jeho srdečné privítanie a s radosťou pozdravujem všetkých prítomných predstaviteľov kresťanských spoločenstiev rozptýlených po Spojených štátoch. Pokoj Pána a nášho Spasiteľa nech je s vami všetkými. Prostredníctvom vás chcem povedať, že si úprimne cením významnú službu všetkých, ktorí sa angažujú v ekumenizme: National Council of Churches, il Christian Churches Together, il Catholic Bishops’s Secretariat for Ecumenical and Interreligious Affairs či mnohé ďalšie organizácie. Prínos kresťanského ekumenického hnutia v USA vníma celý svet. Povzbudzujem vás k vytrvalosti, v dôvere k milosti vzkrieseného Krista, ktorému sa usilujeme slúžiť, aby sme získali milosť a apoštolský úrad, na slávu jeho mena“ (Rm 1,5).
 
Práve sme si vypočuli časť svätého Písma, v ktorom Pavol – „väzeň v Pánovi“ – formuluje svoju skormútenú prosbu členom kresťanského spoločenstva v Efeze. „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo,  so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. (Ef 4, 1 – 3). Počas jeho náruživej prosby k jednote pripomína Pavol svojim čitateľom, že Ježiš, ktorý vystúpil na nebesia, rozlial na ľudí všetky potrebné dary k vytvoreniu Kristovho Tela (porov. Ef 4, 11 – 13).
 
A s rovnakou silou nám znie aj dnes Pavlova výzva. Jeho slová v nás vzbudzujú istotu, že Pán nás nikdy neopustí v našom hľadaní jednoty. Pozývajú aj nás žiť tak, aby sme boli svedectvom toho „jedného srdca a jednej duše“ (Sk 4, 32), ktoré boli vždy charakteristickým znakom „kresťanskej koinónie“ (porov. Sk 2, 42) a silou, ktorá povzbudzuje tých, ktorí stoja mimo spoločenstva veriacich vo svete, aby aj oni okúsili „Kristovo nevyspytateľné bohatstvo“ (Ef 3,8).
 
Globalizácia postavila ľudstvo medzi dva extrémy. Na jednej strane rastúci zmysel pre vzájomné prepojenie a vzájomnú závislosť medzi národmi aj keď – v prípade geografických a kultúrnych pojmov – sú medzi sebou vzdialené. Nová situácia ponúka možnosť zlepšiť vnímanie globálnej solidarity pri rozdelení zodpovednosti pre dobro ľudstva. Na druhej strane, nedá sa poprieť, že rapídne zmeny ktoré sa dejú vo svete sú známkami rozdrobenia a ústupu v individualizme. Stále väčšie miesto elektroniky vo svete komunikácií paradoxne prináša rastúcu izoláciu. Mnohí – vrátane mladých – hľadajú takéto autentickejšie formy spoločenstva. Situácia je však zdrojom vážnych obáv, keďže šíria ideológiu sekularizmu, podkopávajúci a vyvracajúci nadprirodzenú pravdu. Možnosť Božského zjavenia a teda kresťanskej viery býva často prítomná v početných diskusiách v univerzitnom prostredí, v masmédiách či vo verejnej mienke. Preto je viac ako kedykoľvek predtým potrebná viera svedectva evanjelia. Od kresťanov sa vyžaduje názorne hájiť pravdu nádeje, ktorá v nich je (porov. 1 Pt 3, 15).
 
Nekresťania, ktorí pozorujú rozdelenie kresťanských spoločenstiev sú príliš často a aj právom zmätení z takéhoto posolstva evanjelia. Viera a základné kresťanské správanieobmieňané vo vnútri spoločenstiev takzvaných „prorockých hnutí“ založených na hermeneutike a nie sú vždy v súlade so skutočnosťami Písma a tradície. V dôsledku takéhoto spoločenstvá nekonajú ako jedno telo, ale uprednostňujú konanie podľa princípu „miestneho práva“. V tomto procese sa potom stráca potreba diachronickej koinónie – spoločenstvo s Cirkvou všetkých čias – práve v dobe, keď svet stráca smer a potrebuje spoločné presvedčivé svedectvá spásonosnej moci evanjelia (porov. Rm 1, 18 – 23).
 
Pri týchto ťažkostiach si musíme na prvom mieste pamätať, že jednota Cirkvi pramení v perfektnej jednote Svätej Trojice. Evanjelium podľa Jána nám hovorí, ako sa Ježiš modlil k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno „ako Ty... si vo mne a ja v Tebe (porov. Jn 17, 21). Tento krok odráža pevné presvedčenie kresťanského spoločenstva, že jeho jednota bola ovocím a odrazom jednoty Otca, Syna a Ducha Svätého. To znamená, že vzájomné spolunažívanie veriacich bolo založené na plnej celistvosti vyznania ich viery (porov. 1 Tm 1, 3-11). V celom Novom zákone nachádzame, že apoštoli boli opakovane vyzvaní, aby hlásali pravdu viery ako pohanom (porov. Sk 17, 16 – 34), tak židom (porov. Sk 4, 5-22; 5, 27 – 42). Jadrom ich argumentácie bol vždy historický fakt vzkriesenia Pánovho tela z hrobu (Sk 2, 24,32; 3, 15; 4,10; 5,30; 10,40; 13,30).
Účinnosť poslednej z jeho kázní nezávisela od „strojených slov“ alebo od „ľudskej múdrosti“ (1 Kor 2, 13), ale najmä od účinku Ducha (Ef 3, 5), ktorý potvrdil dôležité svedectvo apoštolov (por. 1 Kor 15, 1 – 11). Jadro Pavlovej kázne a Cirkvi na počiatku nebolo nič iné ako Ježiš Kristus a „to ukrižovaný“ (1 Kor 2, 2). A táto výzva mala byť zárukou pravosti normatívnej doktríny vyjadrenej vo formulách viery – v symboloch, ktoré spájali podstatu kresťanskej viery a boli základom jednoty pokrstených (porov. 1 Kor 15, 3 – 5, Gal 1, 6 – 9, Unitatis redintegratio, 2).
 
Moji drahí priatelia, sila kerygmy nestratila nič zo svojho vnútorného dynamizmu. Tak či tak sa musíme pýtať, či jeho úplná platnosť a sila nie je oslabená relativistickým pohľadom na kresťanskú náuku, podobným tomu, ktorý nachádzame v sekularizovaných ideológiách, ktoré s myšlienkou, že iba veda je “objektívna”, úplne vyháňajú náboženstvo do subjektívnej sféry pocitov jednotlivca.
 
Vedecké objavy a ich prepojenie s ľudskými schopnosťami ponúkajú ľudstvu bezpochyby nové možnosti na zlepšenie. Toto neznamená, že „poznanie“ je ohraničené tým, čo je empiricky overiteľné, ani že náboženstvo je vymedzené premenlivým kráľovstvom „osobnej skúsenosti“.
Prijatie tejto mylnej línie myslenia by kresťanov priviedlo k záveru, že v podaní kresťanskej viery nie je potrebné vyzdvihnúť objektívnu pravdu, pretože postačí nasledovať vlastné svedomie a vybrať si také spoločenstvo, ktoré bude viac napĺňať osobný vkus. Výsledok sa v pokračujúcom klíčení spoločenstiev, ktoré sa neraz vyhýbajú základným štruktúram a podceňujú dôležitosť kresťanského života v obsahu náuky prehliada.
 
Aj vo vnútri ekumenického hnutia môžu byť kresťania bojazliví pri potvrdzovaní úlohy učenia zo strachu, že toto môže skôr podráždiť, ako hojiť rany rozdelenia. Napriek tomu jasné a presvedčivé svedectvo o spáse, uskutočnenej Ježišom Kristom pre nás, musí byť založené na smerodajnom apoštolskom učení – učení, ktoré naozaj zdôrazňuje slovo, inšpirované Bohom a ktoré opodstatňuje sviatostný život kresťanov dneška.  
Len ak „zostaneme pevní“ v učení (porov. 2Sol 2, 15), budeme vedieť odpovedať na výzvy, ktoré nás vyzývajú ku konfrontácii vo svete, ktorý sa mení. Len tak vydáme jasné svedectvo pravdy evanjelia a jeho morálneho učenia. Toto je posolstvo, ktoré od nás očakáva svet. Tak ako prví kresťania, máme zodpovednosť vydať jasné svedectvo „pravdy našej nádeje“, tak, aby sa oči všetkých ľudí dobrej vôle mohli otvoriť a uvidieť, že Boh ukázal svoju tvár (porov. 2Kor 3, 12 – 18) a dovolil nám vojsť do jeho Božského života cez Ježiša Krista. Len on je naša nádej! Boh odhalil svoju lásku všetkým národom cez tajomstvo utrpenia a smrti jeho Syna a povolal nás hlásať, že skutočne vstal z mŕtvych“ (Nicejské vyznanie viery).
Nech Božie slovo, ktoré sme v dnešný večer počuli zapáli nádejou naše srdcia na ceste jednoty (porov. Lk 24, 32). Nech sa toto stretnutie modlitby stane príkladom jadra modlitby v ekumenickom hnutí (porov. Unitatis redintegratio, 8), pretože bez modlitby, by štruktúry, inštitúcie a ekumenické programy boli bez srdca a bez duše. Ďakujeme Bohu za pokrok, ktorý sa udial účinkami Ducha Svätého a s vďakou prijímajme duchovné obete, ktoré dosiahli mnohí z vás, tu prítomných, aj tých, ktorí nás predišli.
Kráčajme v ich šľapajach a našu vieru vkladajme len do Boha, verím, že – povedané slovami otca Paula Wattsona – dosiahneme jednotu „nádeje, viery a lásky“, ktorá jediná môže presvedčiť svet, že Ježiš Kristus je poslaný Otcom, aby spasil všetkých.
Všetkým vám ďakujem. –sg-







All the contents on this site are copyrighted ©.