Príhovor Benedikta XVI. počas ekumenického stretnutia v Kostole sv. Jozefa v New Yorku
USA (19. apríla, RV) – Včerajší program pápeža Benedikta XVI. pokračoval o 18.00
hod. miestneho času, teda presne o polnoci SEČ ekumenickým stretnutím v Kostole sv.
Jozefa v New Yorku. Na stretnutí bolo asi 250 predstaviteľov 10. kresťanských vierovyznaní.
Po úvodných pozdravoch predniesol Svätý Otec nasledujúci príhovor:
„Drahí
bratia a sestry v Kristovi, Moje srdce sa raduje v Bohu –
v Otcovi všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkými a je vo všetkých (Ef 4,
6) – za túto úžasnú príležitosť, že môžem byť v dnešný večer
v modlitbe spolu s vami. Ďakujem biskupovi Dennisovi Sullivanovi
za jeho srdečné privítanie a s radosťou pozdravujem všetkých
prítomných predstaviteľov kresťanských spoločenstiev rozptýlených po Spojených
štátoch. Pokoj Pána a nášho Spasiteľa nech je s vami všetkými. Prostredníctvom
vás chcem povedať, že si úprimne cením významnú službu všetkých, ktorí
sa angažujú v ekumenizme: National Council of Churches, il Christian Churches Together,
il Catholic Bishops’s Secretariat for Ecumenical and Interreligious Affairs či mnohé
ďalšie organizácie. Prínos kresťanského ekumenického hnutia v USA vníma
celý svet. Povzbudzujem vás k vytrvalosti, v dôvere k milosti vzkrieseného Krista,
ktorému sa usilujeme slúžiť, aby sme získali „milosť a apoštolský
úrad, na slávu jeho mena“ (Rm 1,5). Práve sme si vypočuli
časť svätého Písma, v ktorom Pavol – „väzeň v Pánovi“ – formuluje
svoju skormútenú prosbu členom kresťanského spoločenstva v Efeze. „Preto
vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania,
ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte
sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja.
(Ef 4, 1 – 3). Počas jeho náruživej prosby k jednote pripomína Pavol
svojim čitateľom, že Ježiš, ktorý vystúpil na nebesia, rozlial
na ľudí všetky potrebné dary k vytvoreniu Kristovho Tela (porov. Ef 4, 11 –
13). A s rovnakou silou nám znie aj dnes Pavlova výzva. Jeho
slová v nás vzbudzujú istotu, že Pán nás nikdy neopustí v našom hľadaní jednoty.
Pozývajú aj nás žiť tak, aby sme boli svedectvom toho „jedného
srdca a jednej duše“ (Sk 4, 32), ktoré boli vždy charakteristickým znakom „kresťanskej
koinónie“ (porov. Sk 2, 42) a silou, ktorá povzbudzuje tých, ktorí stoja mimo
spoločenstva veriacich vo svete, aby aj oni okúsili „Kristovo nevyspytateľné
bohatstvo“ (Ef 3,8). Globalizácia postavila ľudstvo
medzi dva extrémy. Na jednej strane rastúci zmysel pre vzájomné prepojenie a vzájomnú
závislosť medzi národmi aj keď – v prípade geografických
a kultúrnych pojmov – sú medzi sebou vzdialené. Nová situácia ponúka možnosť
zlepšiť vnímanie globálnej solidarity pri rozdelení zodpovednosti pre
dobro ľudstva. Na druhej strane, nedá sa poprieť, že rapídne zmeny ktoré sa
dejú vo svete sú známkami rozdrobenia a ústupu v individualizme. Stále väčšie
miesto elektroniky vo svete komunikácií paradoxne prináša rastúcu izoláciu.
Mnohí – vrátane mladých – hľadajú takéto autentickejšie formy spoločenstva.
Situácia je však zdrojom vážnych obáv, keďže šíria ideológiu sekularizmu,
podkopávajúci a vyvracajúci nadprirodzenú pravdu. Možnosť Božského zjavenia
a teda kresťanskej viery býva často prítomná v
početných diskusiách v univerzitnom prostredí, v masmédiách či vo
verejnej mienke. Preto je viac ako kedykoľvek predtým potrebná viera
svedectva evanjelia. Od kresťanov sa vyžaduje názorne hájiť pravdu
nádeje, ktorá v nich je (porov. 1 Pt 3, 15). Nekresťania,
ktorí pozorujú rozdelenie kresťanských spoločenstiev sú príliš často a aj právom
zmätení z takéhoto posolstva evanjelia. Viera a základné kresťanské správanie
sú obmieňané vo vnútri spoločenstiev takzvaných „prorockých
hnutí“ založených na hermeneutike a nie sú vždy v súlade so skutočnosťami
Písma a tradície. V dôsledku takéhoto spoločenstvá nekonajú ako jedno
telo, ale uprednostňujú konanie podľa princípu „miestneho
práva“. V tomto procese sa potom stráca potreba diachronickej koinónie – spoločenstvo
s Cirkvou všetkých čias – práve v dobe, keď svet
stráca smer a potrebuje spoločné a presvedčivé svedectvá
spásonosnej moci evanjelia (porov. Rm 1, 18 – 23). Pri týchto
ťažkostiach si musíme na prvom mieste pamätať, že jednota Cirkvi pramení
v perfektnej jednote Svätej Trojice. Evanjelium podľa Jána nám hovorí,
ako sa Ježiš modlil k Otcovi, aby jeho učeníci boli jedno „ako
Ty... si vo mne a ja v Tebe (porov. Jn 17, 21). Tento krok odráža pevné presvedčenie
kresťanského spoločenstva, že jeho jednota bola ovocím a odrazom jednoty Otca,
Syna a Ducha Svätého. To znamená, že vzájomné spolunažívanie veriacich bolo založené
na plnej celistvosti vyznania ich viery (porov. 1 Tm 1, 3-11). V celom Novom zákone
nachádzame, že apoštoli boli opakovane vyzvaní, aby hlásali pravdu viery ako pohanom
(porov. Sk 17, 16 – 34), tak židom (porov. Sk 4, 5-22; 5, 27 – 42). Jadrom ich argumentácie
bol vždy historický fakt vzkriesenia Pánovho tela z hrobu (Sk 2, 24,32; 3, 15; 4,10;
5,30; 10,40; 13,30). Účinnosť poslednej z jeho kázní nezávisela
od „strojených slov“ alebo od „ľudskej múdrosti“ (1 Kor 2, 13), ale
najmä od účinku Ducha (Ef 3, 5), ktorý potvrdil dôležité svedectvo apoštolov
(por. 1 Kor 15, 1 – 11). Jadro Pavlovej kázne a Cirkvi na počiatkunebolo
nič iné ako Ježiš Kristus a „to ukrižovaný“ (1 Kor 2, 2). A táto výzva
mala byť zárukou pravosti normatívnej doktríny vyjadrenej vo formulách viery
– v symboloch, ktoré spájali podstatu kresťanskej viery a boli základom
jednoty pokrstených (porov. 1 Kor 15, 3 – 5, Gal 1, 6 – 9, Unitatis redintegratio,
2). Moji drahí priatelia, sila kerygmy nestratila nič
zo svojho vnútorného dynamizmu. Tak či tak sa musíme pýtať,
či jeho úplná platnosť a sila nie je oslabená relativistickým pohľadom
na kresťanskú náuku, podobným tomu, ktorý nachádzame v sekularizovaných ideológiách,
ktoré s myšlienkou, že iba veda je “objektívna”, úplne vyháňajú náboženstvo
do subjektívnej sféry pocitov jednotlivca. Vedecké objavy
a ich prepojenie s ľudskými schopnosťami ponúkajú ľudstvu bezpochyby
nové možnosti na zlepšenie. Toto neznamená, že „poznanie“ je ohraničené tým,
čo je empiricky overiteľné, ani že náboženstvo je vymedzené premenlivým
kráľovstvom „osobnej skúsenosti“. Prijatie tejto mylnej línie myslenia
by kresťanov priviedlo k záveru, že v podaní kresťanskej viery
nie je potrebné vyzdvihnúť objektívnu pravdu, pretože postačí
nasledovať vlastné svedomie a vybrať si také spoločenstvo, ktoré bude
viac napĺňať osobný vkus. Výsledok sa v pokračujúcom klíčení
spoločenstiev, ktoré sa neraz vyhýbajú základným štruktúram a podceňujú
dôležitosť kresťanského života v obsahu náuky prehliada. Aj
vo vnútri ekumenického hnutia môžu byť kresťania bojazliví pri potvrdzovaní
úlohy učenia zo strachu, že toto môže skôr podráždiť, ako hojiť
rany rozdelenia. Napriek tomu jasné a presvedčivé svedectvo o spáse, uskutočnenej
Ježišom Kristom pre nás, musí byť založené na smerodajnom apoštolskom učení – učení,
ktoré naozaj zdôrazňuje slovo, inšpirované Bohom a ktoré opodstatňuje sviatostný život
kresťanov dneška. Len ak „zostaneme pevní“ v učení (porov.
2Sol 2, 15), budeme vedieť odpovedať na výzvy, ktoré nás vyzývajú ku konfrontácii
vo svete, ktorý sa mení. Len tak vydáme jasné svedectvo pravdy evanjelia a jeho
morálneho učenia. Toto je posolstvo, ktoré od nás očakáva svet.
Tak ako prví kresťania, máme zodpovednosť vydať jasné svedectvo
„pravdy našej nádeje“, tak, aby sa oči všetkých ľudí dobrej vôle mohli otvoriť
auvidieť, že Boh ukázal svoju tvár (porov. 2Kor 3, 12 – 18)
a dovolil nám vojsť do jeho Božského života cez Ježiša Krista. Len on
je naša nádej! Boh odhalil svoju lásku všetkým národom cez tajomstvo utrpenia a smrti
jeho Syna a povolal nás hlásať, že skutočne vstal z mŕtvych“
(Nicejské vyznanie viery). Nech Božie slovo, ktoré sme v dnešný večer
počuli zapáli nádejou naše srdcia na ceste jednoty (porov. Lk 24, 32). Nech
sa toto stretnutie modlitby stane príkladom jadra modlitby v ekumenickom hnutí (porov.
Unitatis redintegratio, 8), pretože bez modlitby, by štruktúry, inštitúcie a ekumenické
programy boli bez srdca a bez duše. Ďakujeme Bohu za pokrok, ktorý sa udial
účinkami Ducha Svätého a s vďakou prijímajme duchovné obete,
ktoré dosiahli mnohí z vás, tu prítomných, aj tých, ktorí nás predišli. Kráčajme
v ich šľapajach a našu vieru vkladajme len do Boha, verím, že
– povedané slovami otca Paula Wattsona – dosiahneme jednotu „nádeje, viery a lásky“,
ktorá jediná môže presvedčiť svet, že Ježiš Kristus je poslaný Otcom, aby spasil
všetkých. Všetkým vám ďakujem.“ –sg-