Homília Benedikta XVI. na svätej omši v Katedrále sv. Patrika v New Yorku
USA (19. apríla, RV) – Dnes ráno o 9:15 miestneho času pápež Benedikt XVI.
predsedal eucharistickej slávnosti v Katedrále sv. Patrika v New Yorku, kde sa prihovoril
kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam:
„Drahí bratia a sestry v Kristovi, s veľkou
láskou v Pánovi pozdravujem vás všetkých, ktorí zastupujete biskupov, kňazov a diakonov,
mužov a ženy zasväteného života a seminaristov USA. Ďakujem kardinálovi Eganovi za
jeho vrelé privítanie a prianie, ktoré vyjadril vo vašom mene na začiatku štvrtého
roka mojej pápežskej služby. Som šťastný, že môžem sláviť túto svätú omšu spolu s vami,
ktorí ste boli vyvolení Pánom, ktorí ste odpovedali na jeho volanie, a ktorí zasväcujete
svoje životy úsiliu o svätosť, šírenie evanjelia a budovaniu Cirkvi
vo viere, nádeji a láske.
Zhromaždení v tejto
historickej katedrále nemôžeme nemyslieť na nespočetné množstvo mužov a žien, ktorí
nás predišli, ktorí pracovali na raste Cirkvi v Spojených štátoch a zanechali nám
pretrvávajúce dedičstvo viery a dobre vykonanej práce. V dnešnom prvom čítaní sme
počuli, ako sa z moci Ducha Svätého rozišli apoštoli z hornej siene
ohlasovať Božie dielo ľuďom každého národa a jazyka. V tejto krajine si poslanie Cirkvi
vždy vyžadovalo povolávanie ľudí „zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (Sk 2,5)
k duchovnej jednote a obohacovaniu Kristovho Tela rôznosťou svojich darov.
Pri tom, ako vzdávame vďaku za minulé požehnania a dívame sa na výzvy budúcnosti,
prosme Boha o milosť nových Turíc pre Cirkev v Amerike. Nech oheň lásky k Bohu
a blížnemu, so zápalom pre šírenie Kristovho Kráľovstva zostúpi na všetkých
prítomných!
V druhom čítaní dnešného rána nám svätý
Pavol pripomína, že duchovná jednota – jednota, ktorá zmieruje a obohacuje rozmanitosť
– má svoj pôvod a najvyšší vzor v živote Trojjediného Boha. Ako spoločenstvo čistej
lásky a nekonečnej slobody Svätá Trojica neustále prináša nový život vo stvorení a spáse.
Cirkev, ako „ľud, zhromaždený jednotou Otca, Syna a Ducha Svätého“ (por. Lumen
Gentium, 4) je povolaná ohlasovať dar života, slúžiť životu a podporovať kultúru
života. Tu, v tejto katedrále, sa naše myšlienky prirodzene obracajú na hrdinské svedectvo
evanjelia života, ktoré vydali kardináli Cooke a O´Connor. Ohlasovanie života, života
v hojnosti, musí byť srdcom novej evanjelizácie. Pretože skutočný život – naša spása
– môže byť nájdená iba v zmierení, v slobode a v láske, ktoré sú nezištnými darmi
Boha. Toto je posolstvo nádeje, ktoré sme povolaní ohlasovať a vnášať do sveta, v ktorom,
ako sa zdá, egocentrizmus, hrabivosť, násilie a cynizmus tak často potláčajú krehký
rast milosti v srdci národa. Svätý Irenej do hĺbky pochopil, že Mojžišova výzva ľudu
Izraela: „Vyvoľ si život!“ (Dt 30,19) bola najhlbším motívom pre našu poslušnosť
voči všetkým Božím prikázaniam. Snáď sme pozabudli, že v spoločnosti, v ktorej sa
Cirkev mnohým zdá byť ‛inštitucionálna‛, je našou najnaliehavejšou výzvou sprostredkovať
radosť, ktorá sa rodí z viery a zo skúsenosti s Božou láskou.“
Som
zvlášť šťastný, že sme sa zhromaždili v Katedrále svätého Patrika. Snáď viac, ako
ktorýkoľvek iný chrám v Spojených štátoch, je toto miesto známe a milované ako „dom
modlitby pre všetky národy“ (por. Iz 56,7; Mk 11,17). Každý deň tisícky mužov,
žien a detí vstupujú do jeho dverí a medzi jeho stenami nachádzajú pokoj. Arcibiskup
John Hughes, ktorý – ako nám pripomenul kardinál Egan – bol zodpovedný za postavenie
tejto úctyhodnej budovy, si prial, aby bola v čistom gotickom štýle. Chcel, aby táto
katedrála pripomínala mladej Cirkvi v Amerike veľkú duchovnú tradíciu,
ktorej je dedičom, a aby ju inšpirovala k tomu, aby využila
najlepšiu časť tohto dedičstva na budovanie Kristovho tela v tejto krajine. Rád by
som upriamil vašu pozornosť na niekoľko aspektov tejto krásnej štruktúry, ktorá podľa
môjho názoru môže slúžiť ako počiatočný bod pre úvahu o vašich povolaniach
v rámci jednoty mystického Tela.
Prvý má niečo spoločné
so zašpinenými sklami na oknách, ktoré zaplavujú vnútro mystickým svetlom. Zvonku
sú tieto okná tmavé, temné, dokonca ponuré. Ak keď človek vstúpi do kostola, náhle
ožijú, odrážajúc svetlo, ktoré cez ne prechádza, odhaľujú celú svoju žiaru. Mnohí
spisovatelia – tu v Amerike môžeme spomenúť Nathaniela Hawthorna – použili príklad
zašpineného skla, aby znázornili mystérium Cirkvi. Iba zvnútra, zo skúsenosti
viery a cirkevného života vidíme Cirkev takú, akou je v skutočnosti: zaplavená
milosťou, žiariaca krásou, ozdobená mnohorakými darmi Ducha. Z toho vyplýva, že my,
ktorí žijeme život milosti v spoločenstve Cirkvi, sme povolaní pritiahnuť do vnútra
tohto mystéria svetla všetkých ľudí. Nie je to ľahká úloha vo svete, ktorý inklinuje
k pohľadu na Cirkev ‛z obďaleč‛: vo svete, ktorý cíti hlbokú potrebu duchovnosti,
ale je preň ťažké vstúpiť do mystéria Cirkvi. Aj pre niektorých z nás, ktorí sme v jeho
vnútri, môže byť svetlo viery oslabené rutinou a lesk Cirkvi môže byť zakalený hriechmi
a slabosťami jej členov. Zakalenie môže byť spôsobené aj prekážkami v spoločnosti,
ktorá, ako sa niekedy zdá, zabúda na Boha a je podráždená najzákladnejšími požiadavkami
kresťanskej morálky. Vy, ktorí ste zasvätili svoje životy svedectvu
o Kristovej láske a budovaniu jeho Tela, poznáte so svojich každodenných kontaktov
so svetom okolo nás, akým pokušením je niekedy podľahnúť frustrácii, sklamaniu a dokonca
pesimizmu, pokiaľ ide o budúcnosť. Skrátka, nie je vždy ľahké vidieť svetlo Ducha
okolo nás, žiaru zmŕtvychvstalého Pána, osvecujúcu naše životy a vštepujúcu obnovenú
nádej v jeho víťazstvo nad svetom (por. Jn 16,33).“
Božie
slovo nám pripomína, že vo viere vidíme nebesá otvorené a milosť Ducha Svätého ožarujúcu
Cirkev a prinášajúcu istú nádej do nášho sveta. „Pane, Bože môj,“ spieva žalmista,
„keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme (Ž 104,30).
Tieto slová evokujú stvorenie, keď sa „Duch Boží vznášal nad vodami
(por. Gn 1,2). A oni sa tešia na nové stvorenie, na Turíce, keď Duch
Svätý zostúpil na apoštolov a ustanovil Cirkev ako prvé ovocie spaseného ľudstva(por. Jn 20,22-23). Tieto slová nás povolávajú k ešte hlbšej viere v Božiu
nekonečnú moc premieňať každú ľudskú situáciu, stvoriť život zo smrti a ožiariť aj
najtemnejšiu noc. A inšpirujú nás k mysleniu na ďalšie veľkolepé slová sv. Ireneja:
„Kde je Cirkev, tam je Boží Duch, kde je Boží duch, tam je Cirkev a všetka milosť“
(Adv. Haer. III, 24,1).
Toto ma vedie k ďalšiemu uvažovaniu o architektúre
tohto chrámu. Ako všetky gotické katedrály je to veľmi komplikovaná stavba, ktorej
presné a harmonické proporcie symbolizujú jednotu Božieho stvorenia. Stredovekí umelci
často znázorňovali Krista, stvoriteľské Slovo Boha, ako nebeského „geometra“ s kompasom
v ruke, ktorý riadi kozmos s nekonečnou múdrosťou. Neprivádza nám to na myseľ našu
potrebu vidieť všetky veci očami viery a teda ich uchopiť v ich najpravdivejšej perspektíve,
v jednote s Božím večným plánom? Toto, ako vieme, si vyžaduje neustále obrátenie
a rozhodnutie „obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania“ (por. Ef 4,23)
Takisto vyzýva k zušľachťovaniu tých cností, ktoré každému z nás umožňujú rásť
vo svätosti a prinášať duchovné ovocie v rámci našej životnej situácie. Nie je táto
prebiehajúca „intelektuálna“ konverzia rovnako nevyhnutná, ako „morálna“ konverzia
pre náš rast vo viere, naše rozlišovanie znamení čias a náš osobný prínos k životu
a poslaniu Cirkvi?
Myslím, že pre nás všetkých jedno
z veľkých sklamaní, ktoré nasledovalo po II. vatikánskom koncile a jeho výzve
k väčšej angažovanosti v misii Cirkvi vo svete, bola skúsenosť rozdelenia medzi rôznymi
skupinami, generáciami, členmi tej istej náboženskej rodiny. Môžeme sa posunúť dopredu
iba ak obrátime svoj zrak spoločne ku Kristovi! Vo svetle viery potom objavíme múdrosť
a silu, potrebné, aby sme sa otvorili hľadiskám, ktoré sa možno celkom nezhodujú s našimi
ideami alebo predpokladmi. Tak budeme môcť doceniť pohľad ostatných ľudí, či už mladších,
alebo starších, ako my, a konečne počúvať „čo Duch hovorí“
nám a Cirkvi (Zj 2,7). Tak sa spoločne vydáme smerom k pravej duchovnej obnove,
ktorú koncil požadoval, obnove, ktorá jediná môže posilniť Cirkev vo svätosti a jednote,
ktoré sú nevyhnutné pre účinné ohlasovanie evanjelia dnešnému svetu.
Nebola
snáď táto jednota pohľadov a zámerov, zakorenená vo viere a v duchu neustáleho obrátenia
a osobnej obety, tajomstvom pôsobivého rastu Cirkvi v tejto krajine? Stačí pomyslieť
na mimoriadne dielo príkladného amerického kňaza, ctihodného Michaela McGivneyho,
ktorého vízie a zápal viedli k založeniu rádu Kolumbových rytierov, alebo odkaz generácií
rehoľníkov a kňazov, ktorí svoj život v tichu zasvätili službe Božiemu ľudu v nespočetnom
množstve škôl, nemocníc a farností. Keď takto vnímame svoju
potrebu perspektívy, danej vierou, a spolupráce na diele budovania Cirkvi, rád by
som povedal zopár slov o sexuálnom zneužívaní, ktoré spôsobilo toľko utrpenia. Už
som mal príležitosť hovoriť o tomto, aj o škodách, ktoré z toho vyplývajú pre spoločenstvo
veriacich. Tu by som vás chcel jednoducho uistiť, drahí kňazi a rehoľníci, o mojej
duchovnej blízkosti pri vašej snahe reagovať s kresťanskou nádejou na pokračujúce
výzvy, ktoré táto situácia prináša. Pripájam sa k vám v modlitbách, aby sme prežívali
toto obdobie ako čas očistenia a hojenia pre všetkých, každú miestnu cirkev a náboženskú
komunitu. Zároveň vás povzbudzujem, aby ste spolupracovali so svojimi biskupmi, ktorí
účinne pracujú na riešení tejto záležitosti. Nechá náš Pán Ježiš Kristus daruje Cirkvi
v Amerike obnovený pocit jednoty a cieľ pre všetkých – biskupov, klérus, rehoľníkov
a laikov – pri ich kráčaní vpred v nádeji, v láske k pravde a k sebe navzájom.
Drahí
priatelia, tieto úvahy ma privádzajú k poslednému postrehu, týkajúcemu sa tejto
veľkolepej katedrále, v ktorej sa nachádzame. Celok gotickej katedrály, ako vieme,
nie je statickým celkom nejakého klasického chrámu, ale celkom, zrodeným z dynamického
napätia rôznych síl, ktoré túto architektúru ťahajú hore a orientujú ju k nebu. Aj
tu môžeme vidieť symbol jednoty Cirkvi, ktorá – ako nám povedal sv. Pavol – je celkom
živého tela, zloženého z mnohých rôznorodých členov, z ktorých každý má svoju vlastnú
úlohu a určenie. Aj tu vidíme nevyhnutnosť uznať a rešpektovať dary každého jednotlivého
člena tohto Tela ako „prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12,7).
V Bohom ustanovenej štruktúre Cirkvi je istotne potrebné rozlišovať medzi darmi
hierarchickými a charizmatickými (por. Lumen gentium, 4). Avšak práve rôznosť
a bohatstvo milostí, udelených Duchom, nás povzbudzujú k neustálemu rozlišovaniu toho,
ako majú byť tieto dary správne včlenené do služby poslania Cirkvi. Vy, drahí kňazi,
ste boli prostredníctvom vysviacky pripodobnení Kristovi, Hlave Tela. Vy, drahí
diakoni, ste boli vysvätení k službe tomuto Telu. Vy, drahí rehoľníci a rehoľníčky,
či už konteplatívni, alebo pôsobiaci v apoštoláte, ste zasvätili svoj život nasledovaniu
božského Učiteľa veľkorysou láskou a absolútnou vernosťou jeho evanjeliu. Vy všetci,
ktorí dnes napĺňate túto katedrálu, aj vaši starí či chorí bratia a sestry, ktorí
sa svojou modlitbou a obeťami pripájajú k vašim prácam, všetci ste povolaní byť silou
jednoty v rámci Kristovho Tela. Svojím osobným svedectvom a vernosťou službe či apoštolátu
vám zverenému pripravujete cestu Duchu. Pretože Duch nikdy neprestáva
rozdávať svoje štedré dary, vzbudzovať nové povolania a poslanie a tiež – ako to v dnešnom
evanjeliovom úryvku Pán prisľúbil – uvádzať Cirkev do plnej pravdy (por. Jn 16,13).
Obráťme
preto svoj pohľad hore a s veľkou pokorou a dôverou žiadajme Ducha, aby nám každý
deň pomáhal rásť vo svätosti, ktorá z nás robí živé kamene v chráme, ktorý on buduje
vo svete aj dnes. Ak máme byť skutočnými silami jednoty, tak sa najskôr usilujme o vnútorné
zmierenie prostredníctvom pokánia! Odpusťme príkoria, ktoré sme utrpeli aodsuňme
stranou každý hnev a hádku! Usilujme sa, aby sme boli prvými v prejavoch pokory a čistoty
srdca, ktoré sú nevyhnutné, aby sme sa mohli priblížiť žiare Božej pravdy. Vo vernosti
pokladu viery, zverenej apoštolom (por. 1 Tim 6,20) sa usilujme byť
radostnými svedkami premieňajúcej sily evanjelia!
Drahí
bratia a sestry, v súlade s najušľachtilejšími tradíciami Cirkvi v tejto krajine buďte
aj prvými priateľmi chudobných, ľudí bez domova, cudzincov, chorých, aj všetkých,
ktorí trpia. Buďte majákmi nádeje, šíriacimi vo svete Kristovo svetlo a povzbudzujte
mladých k objavovaniu krásy života, plne darovaného Pánovi a jeho Cirkvi. Adresujem
túto výzvu osobitne mnohým tu prítomným seminaristom a mladým rehoľníčkam a rehoľníkom.
Každý z vás má v mojom srdci svoje špeciálne miesto. Nikdy nezabúdajte, že ste povolaní
pokračovať s entuziazmom a radosťou, pretože ten, komu slúžite, je Pán!
Veže
Katedrály sv. Patrika sú prevýšené okolitými mrakodrapmi Manhattanu, i tak
sú v srdci tejto rušnej metropoly živým znamením, pripomínajúcim ustavičnú túžbu ľudského
ducha dvíhať sa k bohu. Pri slávení tejto Eucharistie chcem poďakovať Pánovi za to,
že nám umožnil spoznávať ho v spoločenstve Cirkvi, dovoľuje nám spolupracovať s ním
pri budovaní jeho mystického tela a niesť jeho spásonosné slovo ako dobrú zvesť ľuďom
našich čias. Keď potom vyjdeme z tohto veľkého chrámu, vykročme ako poslovia nádeje
do tohto mesta a všetkých tých miest, kam nás milosť Božia postavila. Takto Cirkev
v Amerike okúsi novú jar Ducha a bude ukazovať cestu k inému, väčšiemu mesto, novému
Jeruzalemu, ktorého lampou je Baránok (por. Zj 21,23). Aj teraz totiž Boh pripravuje
hostinu nekonečnej radosti a života pre všetky národy. Amen.“ –dj-