Príhovor Benedikta XVI. k predstaviteľom iných náboženstiev

USA (18. apríla, RV) – Pápež Benedikt XVI. sa včera o 18.30 hod (dnes o 00.30 SEČ) stretol s predstaviteľmi iných náboženstiev v Kultúrnom centre pápeža Jána Pavla II. vo Washingtone, ku ktorým sa prihovoril:

„Drahí priatelia,

som rád, že mám možnosť stretnúť sa s vami. Ďakujem biskupovi Sklbovi za jeho privítanie a srdečne pozdravujem vás všetkých, ktorí zastupujete rôzne náboženstvá, pôsobiace v Spojených štátoch amerických. Mnohí z vás s radosťou prijali pozvanie pripraviť zamyslenia, ktoré sa stali obsahom dnešného programu. Za vaše hlboké slová o tom, ako sa každá z jednotlivých tradícii stáva svedkom pokoja, som vám obzvlášť vďačný. Všetkým vám ďakujem.

Táto krajina má dlhú históriu spolupráce medzi rôznymi náboženstvami v mnohých oblastiach verejného života. Medzináboženské modlitbové stretnutia počas národného sviatku Vďakyvzdania, spoločné iniciatívy v charitatívnych aktivitách, spoločná mienka o dôležitých otázkach, týkajúcich sa verejného života: tieto sú iba niekoľké zo spôsobov, v ktorých sa členovia rôznych náboženstiev stretávajú, aby zlepšili vzájomné porozumenie a napomáhali spoločnému dobru. Povzbudzujem všetky náboženské skupiny v Amerike, aby vytrvali v ich spolupráci a obohatili tým verejný život duchovnými hodnotami, ktoré oživujú vaše pôsobenie vo svete.

Miesto, na ktorom sme sa dnes stretli, bolo založené práve s týmto zámerom: aby sa napomáhalo takémuto typu spolupráce. Vskutku, Kultúrne centrum pápeža Jána Pavla II. ponúka kresťanský hlas „hľadania zmyslu a cieľa v živote ľudí“ vo svete, v ktorom spolu žijú „rôzne náboženské, etnické a kultúrne spoločenstvá“ (Štatúty centra). Táto inštitúcia nám pripomína presvedčenie tohto národa, že všetci ľudia by mali byť slobodní v hľadaní šťastia tým spôsobom, ktorý je kompatibilný s prirodzenosťou bytostí, obdarených rozumom a slobodnou vôľou.

Američania vždy oceňovali možnosť slobodne a v jednote so svojim presvedčením vzdávať úctu Bohu. Alexis de Tocqueville, francúzsky historik a amerikanista, bol očarený týmto aspektom vášho národa. On podčiarkol, že táto krajina je krajinou, v ktorej sú náboženstvo a sloboda „dôverne spojené“, čím prispievajú k stabilnej demokracii, ktorá podporuje sociálne čnosti a účasť všetkých svojich obyvateľov na spoločenskom živote. V mestských oblastiach majú všetci, čo prichádzajú z odlišného kultúrneho a náboženského zázemia jednu vec spoločnú: každý deň spoločne jeden vedľa druhého pracujú v obchodnom, sociálnom a výchovnom prostredí. Dnes mladí kresťania, židia, moslimovia, hinduisti, budhisti ako aj deti všetkých iných náboženstiev, sedia vedľa seba v školách celej krajiny a učia sa spoločne jeden s druhým, a zároveň aj navzájom jeden od druhého. Táto rozdielnosť je príležitosťou pre nové výzvy, ktoré vzbudzujú potrebu hlbšieho zamyslenia sa nad základnými princípmi demokratickej spoločnosti. Kiežby aj ďalší našli odvahu, poznajúc vašu skúsenosť a uvedomiac si, že jednotná spoločnosť môže vzniknúť aj z rozdielnych ľudí – „E pluribus unum – z mnohých jeden“-, s podmienkou, že všetci uznajú náboženskú slobodu ako základné ľudské právo (porov. Dignitatis humanae, 2).

Úloha obraňovať náboženskú slobodu nie je nikdy dostatočne dovŕšená. Nové situácie a nové výzvy pozývajú občanov, ako aj ich lídrov k zamysleniu sa nad tým, nakoľko ich rozhodnutia rešpektujú toto základné ľudské právo. Ochraňovanie náboženskej slobody v hraniciach zákonov ešte nezaručuje, že ľudia – a predovšetkým menšiny – sú ušetrené nespravodlivých foriem diskriminácie a predsudkov. Toto si vyžaduje neustále úsilie zo strany všetkých členov spoločnosti so zámerom zabezpečiť, aby bola občanom ponúknutá možnosť vykonávať vlastný kult pokojne a tak prenášať svoje vlastné náboženské dedičstvo svojim deťom.

Odovzdávanie náboženských tradícii budúcim generáciám nielen pomáha ochraňovať svoje dedičstvo, ale aj podporuje a vyživuje už teraz okolitú kultúru. To isté platí pre dialóg medzi náboženstvami; obohacujú sa ním nielen tí, ktorí sa na ňom aktívne zúčastňujú, ale aj celá spoločnosť. Nakoľko rastieme vo vzájomnom porozumení, natoľko pozorujeme, že sa spoločne delíme o úctu etických noriem - dosiahnuteľných ľudským rozumom -, ktoré sú ctené všetkými ľuďmi dobrej vôle. Svet naliehavo potrebuje spoločné svedectvo o týchto hodnotách. A preto pozývam všetkých nábožných ľudí k tomu, aby považovali dialóg nielen za nástroj k posilneniu vzájomného pochopenia, ale aj za spôsob, akým možno veľmi dobre poslúžiť spoločnosti. Svedčiac o tých morálnych pravdách, ktoré majú spoločné všetci muži a ženy dobrej vôle, náboženské skupiny pozitívne vplývajú na kultúru a môžu tak inšpirovať svojich blížnych, kolegov v práci, či spoluobčanov k zjednoteniu sa, s cieľom posilniť vzájomné solidárne putá. Slovami prezidenta Franklina Delana Roosevelta: „našej zemi by sa dnes nemohla udiať väčšia vec, než znovuzrodenie ducha viery“.

Konkrétny prípad toho, ako môžu náboženské komunity pomôcť civilnej spoločnosti sú školy, riadené práve náboženskými komunitami. Tieto inštitúcie obohacujú deti intelektuálne, ako aj duchovne. Vedení svojimi učiteľmi k objaveniu hodnosti, darovanej Bohom každej ľudskej bytosti, sa mladí učia rešpektovať vierovyznanie a náboženské praktiky tých druhých, čím obohacujú spoločenský život národa.

Akú nesmiernu zodpovednosť majú náboženskí vodcovia! Oni musia umožniť to, aby do spoločnosti prenikla hlboká bázeň a rešpekt pre ľudský život a slobodu; zabezpečiť, aby bola ľudská hodnosť rozpoznaná a ocenená; podporovať pokoj a spravodlivosť a učiť deti tomu, čo je správne, dobré a rozumné!

Je tu ešte jeden bod, pri ktorom by som sa chcel zastaviť. Pozorujem rastúci záujem vlád sponzorovať programy, ktoré podnecujú medzináboženský a medzikultúrny dialóg. Sú to chvályhodné iniciatívy. Avšak, náboženská sloboda, medzináboženský dialóg a viera smerujú k niečomu väčšiemu, než je súhlas s konkrétnymi stratégiami k rozvíjaniu pokoja. Cieľom dialógu je objavenie pravdy! Aký je pôvod a osud ľudského rodu? Čo je to zlo a čo dobro? Čo nás očakáva na konci našej pozemskej existencie? Iba čeliac takýmto hlbokým otázkam môžeme vytvoriť solídny základ pre pokoj a istotu ľudskej rodiny: „keď sa človek nechá osvietiť jasom pravdy, nastúpi – takmer prirodzene – na cestu pokoja“ (Posolstvo pre Svetový deň pokoja 2006, 3).

Žijeme v dobe, v ktorej sú tieto otázky odsúvané na pokraj záujmu. Každopádne však nikdy nebudú vymazané z ľudského srdca. Vždy v dejinách sa muži a ženy snažili spojiť ich nepokoj s týmto pominuteľným svetom. V židovsko-kresťanskej tradícii sú Žalmy plné týchto výrazov: „Duch sa mi zmieta v úzkostiach“ (Ž 143,4; porov. Ž 6,7; 31,11; 32,4; 38,8; 77,3); „Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?“ (Ž 42,6). Odpoveďou je vždy viera: „Dúfaj v Pána, lebo ho ešte budem velebiť, moju spásu a môjho Boha“ (tamtiež; porov. Ž 62,6). Duchovní vodcovia majú mimoriadnu úlohu – a mohli by sme povedať špeciálnu kompetenciu – klásť na prvé miesto tie najhlbšie otázky ľudského svedomia; znovu prebudiť ľudstvo voči mystériu ľudskej existencie; v tomto frenetickom svete pripravovať miesto pre rozjímanie a modlitbu.

Ako odpoveď na tieto hlboké otázky, týkajúce sa pôvodu a cieľu ľudstva, kresťania ponúkajú Ježiša z Nazareta. On je – taká je naša viera – Večné Logos, ktoré sa stalo telom, aby opäť zmierilo človeka s Bohom a zjavilo pravdu, ktorá je základom všetkého. On je Tým, ktorého my prinášame do medináboženského fóra. Vrúcna túžba kráčať po jeho stopách vedie kresťanov k otvoreniu ich myslí a sŕdc dialógu (porov. Lk 10, 25-37; Jn 4,7-26).

Drahí priatelia, v našej snahe objaviť spoločné body sme sa snáď vyhli zodpovednosti pokojne a jasne diskutovať o našich odlišnostiach. Kým zjednocujeme naše srdcia a mysle v hľadaní pokoja, musíme aj pozorne počúvať hlas pravdy. Týmto spôsobom sa náš dialóg nezastaví na rozpoznaní spoločných hodnôt, ale nás povedie ku skúmaniu ich podstatného základu. Nemáme žiaden dôvod obávať sa, pretože pravda nám ukazuje nevyhnutný vzťah medzi svetom a Bohom. Sme schopní pochopiť, že pokoj je „darom nebies“, ktorý nás volá k prispôsobeniu ľudských dejín Božiemu poriadku. V tomto spočíva „pravda pokoja“ (porov. Posolstvo pre Svetový deň pokoja 2006).

Ako sme teda videli, najdôležitejší cieľ medzináboženského dialógu vyžaduje jasné odhalenie nášho náboženského učenia. V tomto ohľade, sú kolégia, univerzity a študijné centrá dôležitými miestami k úprimnej výmene náboženských ideí. Svätá Stolica sa snaží napredovať v tejto dôležitej úlohe skrze Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg, Pápežský inštitút arabských štúdii a islamistiky, ako aj rôznymi pápežskými univerzitami.

Drahí priatelia, dovoľte, aby náš úprimný dialóg a naša spolupráca inšpirovali všetkých ľudí k meditácii o najhlbších otázkach o ich pôvode a ich cieli. Aby tak nasledovníci všetkých náboženstiev boli jednotní pri obraňovaní a podporovaní života a náboženskej slobody na celom svete. Aby sme sa takto – ušľachtilo zasvätiac sa tejto posvätnej úlohe skrze dialóg a ďalšie nespočetné malé skutky lásky, pochopenia a vzájomného súcitu – stali nástrojmi pokoja pre celú ľudskú rodinu. Pokoj vám všetkým!“ -ľr-