Posolstvo pápeža Benedikta XVI. k 45. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania
Drahí bratia a sestry!
1. Na Svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ktorý
sa bude sláviť 13. apríla 2008, som zvolil tému: „Duchovné povolania v službe Cirkvi
– misijné poslanie. Zmŕtvychvstalý Kristus zveril apoštolom toto poslanie: „Choďte
teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého” (Mt 28,
19) a uistil ich: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta” (Mt 28, 20).
Cirkev je misijná ako celok i v každom svojom členovi. Hoci v sile sviatostí krstu
a birmovania je každý kresťan povolaný svedčiť o evanjeliu a ohlasovať ho, misijný
rozmer je osobitne a dôverne spojený s kňazským povolaním. V zmluve s Izraelom Boh
zveril vyvoleným osobám, ktoré povolal a poslal vo svojom mene medzi ľud, poslanie
byť prorokmi a kňazmi. Tak to urobil napríklad s Mojžišom: „Poď”, − povedal mu Pán
–„pošlem ťa k faraónovi! Vyvedieš môj ľud, Izraelitov, z Egypta!... keď vyvedieš ľud
z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu” (Ex 3, 10. 12). Rovnako to bolo aj
s prorokmi.
2. Prisľúbenia dané otcom sa naplno uskutočnili v Ježišovi
Kristovi. V tejto súvislosti Druhý vatikánsky koncil hovorí: „Prišiel teda Syn, poslaný
od Otca, ktorý si nás v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil a predurčil, aby sme
boli jeho deťmi, pretože v ňom sa mu zapáčilo zjednotiť všetko (porov. Ef 1,4 – 5
a 10). A preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu, založil na zemi nebeské kráľovstvo,
zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie“ (dogmatická
konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 3). Ježiš si pri verejnom účinkovaní už počas
kázania v Galilei vybral za najbližších spolupracovníkov vo svojom mesiášskom poslaní
učeníkov. Napríklad pri príležitosti rozmnoženia chlebov, keď apoštolom povedal „vy
im dajte jesť!” (Mt 14, 16), ich povzbudil k tomu, aby sa postarali o núdzny zástup,
ktorému chcel nielen ponúknuť jedlo na utíšenie hladu, ale aj zjaviť pokrm, „ktorý
ostáva pre večný život” (Jn 6, 27). Viedol ho k tomu súcit, lebo prechádzajúc mestami
a osadami stretával zmorené a sklesnuté zástupy ľudí, ktorí boli „ako ovce bez pastiera“
(Mt 9, 36). Z tohto pohľadu, plného lásky, vyviera aj jeho výzva k učeníkom: „Preto
proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu” (Mt 9, 38) a Dvanástich posiela
s presnými inštrukciami najskôr „k ovciam strateným z domu Izraela” (Mt 10, 6). Keď
sa zamyslíme nad touto staťou z Matúšovho evanjelia, ktorá sa bežne nazýva „misijná
reč”, nájdeme v nej všetky aspekty charakterizujúce misijnú činnosť kresťanského spoločenstva,
ktoré chce ostať verné Ježišovmu príkladu a učeniu. Odpovedať na Pánovo povolanie
zahŕňa aj nutnosť rozvážne a jednoducho čeliť každému nebezpečenstvu, dokonca aj prenasledovaniu,
pretože „žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána” (Mt 10, 24). Tým, že sa
učeníci stali s Majstrom jedno, nie sú už pri ohlasovaní nebeského kráľovstva sami,
ale koná v nich sám Ježiš: „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma
toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10, 40). Okrem toho hlásajú všetkým národom „pokánie na
odpustenie hriechov“ (Lk 24, 47) ako skutoční svedkovia, „vystrojení mocou z výsosti”
(Lk 24, 49).
3. Práve preto, že ich Pán poslal, dostávajú Dvanásti
meno „apoštoli“, lebo majú chodiť po cestách sveta a ohlasovať evanjelium ako svedkovia
Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Sv. Pavol píše kresťanom v Korinte: „My však [apoštoli]
ohlasujeme ukrižovaného Krista“ (1 Kor 1, 23). Kniha Skutky apoštolov prisudzuje v tomto
evanjelizačnom procese veľmi dôležitú úlohu apoštolom, ale aj ďalším učeníkom, ktorých
misijné povolanie vzišlo z okolností daných prozreteľnosťou, často bolestných, ako
bolo vyhostenie z vlastnej krajiny pre nasledovanie Ježiša (porov. 8, 1 – 4). Duch
Svätý však umožňuje premeniť túto skúšku na príležitosť milosti, aby sa tak stala
podnetom na ohlasovanie Pánovho mena ostatným národom, a tým na rozšírenie okruhu
kresťanského spoločenstva. Ide tu o mužov a ženy, ako píše sv. Lukáš v Skutkoch apoštolov,
„ktorí vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista“ (15, 26). Prvý medzi všetkými,
ktorého povolal sám Pán, aby sa stal pravým apoštolom, je bezpochyby Pavol z Tarzu.
Príbeh Pavla, najväčšieho misionára všetkých čias, nám z mnohých hľadísk ukazuje,
aký úzky je vzťah medzi povolaním a poslaním. Pavol, obvinený svojimi nepriateľmi
z toho, že nebol splnomocnený na apoštolát, opakovane sa odvoláva na povolanie priamo
od Pána (porov. Rim 1, 1; Gal 1, 11 – 12. 15 – 17).
4. To, čo „ženie“
apoštolov (porov. 2 Kor 5, 14), je tak na počiatku, ako aj neskôr, vždy „Kristova
láska“. V priebehu stáročí kráčali nespočetní misionári v stopách prvých apoštolov
ako verní služobníci Cirkvi, poslušní pôsobeniu Ducha Svätého. Druhý vatikánsky koncil
konštatuje: „Hoci povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností zaväzuje každého Kristovho
učeníka, predsa Kristus Pán vždy povoláva spomedzi svojich učeníkov tých, ktorých
on sám chce, aby boli s ním a aby ich poslal kázať všetkým národom“ (dekrét Ad gentes,
23). Kristovu lásku odovzdávajú bratom príkladom a slovami; celým životom. „Zvláštne
povolanie misionárov na celoživotný úväzok“ – napísal môj ctený predchodca Ján Pavol
II. – „má aj ďalej svoju úplnú platnosť. Stelesňuje príklad misionárskeho nasadenia
Cirkvi, ktorá je stále odkázaná na radikálnu a celkovú odovzdanosť, na nové a odvážne
impulzy“ (encyklika Redemptoris missio, 66).
5. Medzi osobami plne
sa venujúcimi službe evanjeliu sú kňazi povolaní zvláštnym spôsobom, aby šírili Božie
slovo, vysluhovali sviatosti – osobitne Eucharistiu a sviatosť zmierenia – a tiež
slúžili najmenším, chorým, trpiacim, chudobným i tým, ktorí prekonávajú ťažké situácie
v oblastiach, kde sú niekedy ešte zástupy ľudí, ktorí sa dodnes opravdivo nestretli
s Ježišom Kristom. Misionári im poskytujú prvé ohlasovanie o jeho spasiteľnej láske.
Štatistiky svedčia o tom, že vďaka pastoračnému pôsobeniu týchto kňazov, celkom zasvätených
spáse bratov, počty pokrstených každým rokom rastú. V tomto kontexte si osobitnú zmienku
zasluhujú „kňazi fidei donum, ktorí svojou kompetenciou a s veľkodušným nasadením
budujú spoločenstvá, ohlasujúc im Božie slovo, a lámu chlieb života, nešetriac sily
v službe misijného poslania Cirkvi. Treba sa poďakovať Bohu za toľkých kňazov, ktorí
trpeli až po obetu svojho života v službe Kristovi... Ide o dojemné svedectvá, ktoré
môžu inšpirovať toľkých mladých, aby teraz oni nasledovali Krista a venovali svoj
život druhým, a tak nachádzali pravý život“ (posynodálna apoštolská exhortácia Sacramentum
caritatis, 26). Prostredníctvom svojich kňazov je Ježiš prítomný medzi ľuďmi dnešnej
doby, až po tie najvzdialenejšie končiny zeme.
6. Vždy bolo v Cirkvi
aj nemálo mužov a žien, ktorí sa vedení Duchom Svätým rozhodli radikálnym spôsobom
žiť evanjelium, skladajúc sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti. Tento zástup rehoľníkov
a rehoľníčok, patriacich k mnohým inštitútom kontemplatívneho či aktívneho života,
má „doposiaľ najväčší podiel na šírení evanjelia vo svete“ (dekrét Ad gentes, 40).
Rehoľníci kontemplatívneho života svojou vytrvalou modlitbou v spoločenstve nepretržite
prosia za celé ľudstvo; rehoľníci aktívneho života zasa svojou charitatívnou činnosťou
rôzneho druhu vydávajú živé svedectvo o Božej láske a milosrdenstve. O týchto apoštoloch
našich čias Boží služobník Pavol VI. povedal: „Vďaka svojmu rehoľnému zasväteniu môžu
dobrovoľne a slobodne všetko zanechať a odísť hlásať evanjelium až na kraj sveta.
Vo svojej práci sú horliví a ich apoštolát je často veľmi originálny a až geniálny,
čo vzbudzuje obdiv. Sú veľkodušní a nachádzame ich v misiách často ako predsunuté
hliadky, pričom riskujú svoje zdravie a niekedy aj život. Áno, Cirkev je im naozaj
veľmi zaviazaná“ (apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, 69).
7.
Navyše, aby Cirkev mohla pokračovať vo vykonávaní misijného poslania, ktoré jej zveril
Kristus, a nechýbali jej evanjelizátori, ktorých svet potrebuje, nesmie sa v kresťanských
komunitách zanedbávať trvalá výchova mladých aj dospelých k viere a vo veriacich sa
musí zachovať živý, aktívny zmysel pre misijnú zodpovednosť a solidárnu účasť s národmi
sveta. Dar viery je pre všetkých veriacich výzvou, aby spolupracovali na evanjelizácii.
Toto vedomie treba živiť ohlasovaním a katechézou, liturgiou a trvalou výchovou k modlitbe,
pričom sa posilňuje preukazovaním pohostinnosti a milosrdnej lásky, praxou duchovného
sprevádzania, reflexie a rozlišovania, ako aj pastoračným plánovaním, ktorého integrálnou
súčasťou je starostlivosť o povolania.
8. Iba v duchovne kultivovanej
pôde budú kvitnúť povolania k služobnému kňazstvu a k zasvätenému životu. Kresťanské
spoločenstvá, ktoré intenzívne prežívajú misijný rozmer tajomstva Cirkvi, sa totiž
nikdy neuzavrú samy do seba. Misijné poslanie, ako svedectvo o Božej láske, sa stane
osobitne účinným, keď sa prežíva v rámci spoločenstva, „aby svet uveril“ (Jn 17, 21).
Duchovné povolania sú darom, o ktorý Cirkev každodenne prosí Ducha Svätého. Podobne
ako vo svojich počiatkoch, i dnes sa cirkevné spoločenstvo
zídené okolo Panny
Márie, Kráľovnej apoštolov, učí od nej vyprosovať od Pána nových apoštolov, ktorí
budú vedieť prežívať takú vieru a lásku, aká je pre toto poslanie nutná.
9.
Túto úvahu venujem všetkým cirkevným spoločenstvám, aby si ju osvojili a aby z nej
čerpali v prvom rade podnet na modlitbu. Tých, ktorí sa veľkodušne a s vierou venujú
službe povolaniam, povzbudzujem, a vychovávateľom, katechétom i všetkým ostatným,
no zvlášť mladým na ceste k duchovnému povolaniu, zo srdca zasielam osobitné apoštolské
požehnanie.