Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Benedikt

Vatikán (9. apríla, RV) – Dnes pútnici zaplnili Námestie sv. Petra, aby sa stretli so Svätým Otcom na generálnej audiencii. Pápež Benedikt XVI. sa v katechéze zameral na osobnosť svätého Benedikta, spolupatróna Európy a  otca západného mníšstva. Oprel sa pritom o najdôležitejší zdroj informácií o svätcovom živote, ktorým je Druhá kniha Dialógov z pera pápeža Gregora Veľkého. Ten veril, že život a Regula Benedikta by mohli byť svetlom, ktoré vyvedie európsky ľud z temnoty, spôsobenej nepokojmi a morálnym úpadkom, nasledujúcim po páde rímskeho impéria.

„Drahí bratia a sestry, dnes chcem hovoriť o sv. Benediktovi, zakladateľovi západného mníšstva a tiež patrónovi môjho pontifikátu. Začnem slovami sv. Gregora Veľkého, ktoré napísal o sv. Benediktovi: “Muž Boží, ktorý túto zem ožiaril toľkými zázrakmi, nemenej sa skvel výrečnosťou, s akou dokázal predkladať svoju náuku.” (Dial. II, 36). Tieto slová napísal veľký pápež v roku 592. Svätý mních bol len 50 rokov po smrti, ešte živo prítomný v pamäti ľudí a predovšetkým v ním založenom prekvitajúcom rehoľnom ráde. Sv. Benedikt z Nursie svojím životom a dielom zásadne ovplyvnil rozvoj európskej spoločnosti a kultúry.“
Pápež ďalej podrobnejšie priblížil veriacim život sv. Benedikta, ktorý sa narodil v roku 480 v Nursii. Prišiel do Ríma študovať, ale znechutený životným štýlom mnohých svojich spolužiakov čoskoro opustil mesto, aby žil v tichu a v dôvernom spoločenstve s Bohom. Túžil páčiť sa iba samému Bohu. Na nejaký čas sa pridružil k náboženskej komunite mníchov v horách na východ od Ríma a potom sa utiahol ako pustovník do jaskyne v Subiacu. Tu strávil tri roky v úplnej samote, na mieste, kde neskôr vyrástol stredoveký benediktínsky kláštor nazývaný “Sacro Speco”. Na tomto mieste Benedikt dozrieval. Po tom, ako zvíťazil nad pokušením sebapresadzovania a túžby stavať seba do stredu, nad pokušením zmyselnosti a napokon nad pokušením hnevu a pomsty, začal zakladať kláštory v údolí, obklopujúcom Subiaco. V roku 529 Benedikt opúšťa Subiaco, aby sa usadil na Monte Cassino.
„Tiahlo ho to k tomuto rozhodnutiu, pretože už vstúpil do novej fázy svojho vnútorného dozrievania a svojho mníšskeho života. Podľa Gregora Veľkého, tento odchod z odľahlého údolia Anio na Monte Cassino, výšinu dominujúcu nad širokou okolitou planinou a viditeľnú zďaleka, v sebe nesie symbolický význam: mníšsky život v skrytosti má svoj zmysel, no kláštor má i svoje verejné určenie v živote Cirkvi a spoločnosti, má zviditeľňovať vieru ako silu života. Skutočne, keď 21. marca 547 Benedikt uzavrel svoj pozemský život, svojou Regulou a ním založenou benediktínskou rodinou zanechal dedičstvo, ktoré počas stáročí prinášalo a ešte i dnes prináša ovocie po celom svete.“
Pápež predložil veriacim vybrané myšlienky samotnej Benediktovej Reguly. Benedikt označuje monastický život za „školu Pánovej služby“ a žiada od svojich mníchov, aby sa „nič neuprednostňovalo pred Božím Dielom“, čím sa myslí Posvätné ofícium a Liturgia hodín. Zdôrazňuje však, že modlitba je v prvom rade aktom načúvania, ktoré sa má pretransformovať do konkrétnej činnosti. „Pán očakáva, že každý deň našimi skutkami odpovieme na jeho svätú náuku.“ Takto sa život mnícha stáva plodnou symbiózou činnosti a kontemplácie, aby podľa slov sv. Benedikta „vo všetkom bol zvelebený Boh“. Svätý Otec ďalej vysvetlil, čo to znamená pre dnešného človeka:
„V protiklade s ľahkou a egocentrickou sebarealizáciou, ktorá sa dnes často vyzdvihuje, prvým a neodňateľným záväzkom učeníka sv. Benedikta je úprimné hľadanie Boha na ceste vytýčenej Kristom pokorným a poslušným, k láske, pred ktorú nesmie postaviť nič iné a práve takto sa v služba druhému stáva mužom služby a pokoja. Cvičením sa v poslušnosti, uskutočňovanej vo viere, ktorou hýbe láska, mních nadobúda pokoru, ktorej Regula venuje celú kapitolu. Týmto spôsobom sa človek stáva stále viac podobným Kristovi a dosahuje pravú sebarealizáciu ako stvorenie na obraz a podobu Boha.“
Pápež ďalej poukázal na Benediktovu požiadavku voči osobe predstaveného mníšskej komunity, že totiž poslušnosti učeníka musí zodpovedať múdrosť opáta, ktorý je v kláštore zástupcom Krista. Opát má byť zároveň nežným otcom i prísnym učiteľom, má byť skutočným vychovávateľom. Má podľa vzoru Dobrého pastiera skôr pomáhať než vládnuť, má načúvať radám spolubratov, pretože „Boh často práve najmladšiemu zjavuje najlepšie riešenie“. Sám sv. Benedikt označil svoju Regulu ako „minimum, načrtnuté iba pre začiatok“. V skutočnosti, podľa slov Benedikta XVI., jej smernice sú prospešné nielen pre mníchov, ale pre každého, kto hľadá sprievodcu na ceste k Bohu. Pre jej formát, jej ľudskosť a jej triezve rozlišovanie medzi podstatným a druhoradým v duchovnom živote, Regula si udržala svoju inšpirujúcu silu až podnes. Potvrdil to aj Pavol VI., keď v roku 1964 vyhlásil sv. Benedikta za patróna Európy.
Dnes Európa, krátko po svojom prechode storočím hlboko zraneným dvoma svetovými vojnami a pádom veľkých ideológií, ktoré sa ukázali ako tragické utópie, hľadá svoju vlastnú identitu. Na vytvorenie novej a trvácnej jednoty sú istotne potrebné politické, ekonomické a právne nástroje, no je potrebné tiež vzbudiť etické a duchovné obnovenie, ktoré sa bude pridŕžať kresťanských koreňov kontinentu, ináč nemožno rekonštruovať Európu. Bez tejto životnej miazgy človek zostáva vystavený nebezpečenstvu, že podľahne pokušeniu chcieť sa vykúpiť sám od seba – utópii, ktorá v Európe 20. storočia spôsobila, ako zdôraznil Ján Pavol II., “bezprecedentný krok dozadu v búrlivých dejinách ľudstva”. Hľadajúc pravý pokrok, počúvame i dnes Regulu sv. Benedikta ako svetlo na našej ceste. Veľký mních zostáva pravým učiteľom, v ktorého škole sa môžeme naučiť umeniu žiť opravdivý humanizmus.

 Záverečná časť audiencie patrila príhovorom pápeža jednotlivým skupinám veriacich a ich pozdravom, ktoré sa v podobe spevu a aplauzu niesli priestorom pred Bazilikou. Na námestí nechýbali ani slovenskí pútnici. Svätý Otec udelil všetkým apoštolské požehnanie.