Rozhovor týždňa s generálnym predstaveným Spoločnosti Ježišovej pátrom Adolfom Nicolásom.

Od 7. januára do 6. marca sa v Ríme konala 35. generálna kongregácia Spoločnosti Ježišovej. O jej priebehu sme sa nedávno rozprávali s provinciálom rehole na Slovensku pátrom Jánom Ďačokom. Rozhovor pre Vatikánsky rozhlas poskytol aj nový generálny predstavený Spoločnosti páter Adolfo Nicolás. Niektoré jeho body ste už v našom vysielaní počuli na pokračovanie a zaujímavým témam, ktorých sa dotkol, sa budeme venovať v dnešnej rubrike. Prvá otázka smerovala práve k oblastiam, ktoré boli na kongregácii najviac prehĺbené. Osobitný dokument bol venovaný napríklad otázke poslušnosti:

„Témy, ktorým sme sa venovali, už boli z veľkej časti dopredu pripravené. Prvou, o ktorej sme hovorili, bolo vedenie rehole, pretože ak žijeme v globalizovanom svete, vo svete, ktorý je pluralistický a tak veľmi prepojený, dnes sú to predovšetkým siete, ktoré sú veľmi dôležité, a teda potrebujeme systém vedenia, prispôsobený tomuto obdobiu. Toto bolo jednou z tém. Potom naša spolupráca s ostatnými – laikmi, rehoľníkmi, atď. Okrem toho – ako takmer na všetkých našich generálnych kongregáciách – sme sa zamýšľali nad vlastným poslaním, nad tým, ako ho zosúčasniť. Ako v tomto kontexte znovu pochopiť našu identitu. Naše poslanie sa dnes dotýka našej identity a potvrdzuje ju... alebo ju ohrozuje? Analyzovali sme, akým spôsobom. Toto boli základné témy. A potom sme hovorili o poslušnosti. Základné dôvody boli dva: po prvé – sám Benedikt XVI. nás vyzval k uvažovaniu o poslušnosti. Po druhé – na posledných kongregáciách sme do hĺbky rozoberali chudobu a čistotu, ale nezamýšľali sme sa nad poslušnosťou v dnešnom kontexte.“ 

Prečo ste vydali ste vyhlásenie, v ktorom ste reagovali na pápežov list, hoci poslušnosť Petrovmu nástupcovi je charakteristickým znakom vašej rehole? Zaujíma nás aj to, odkiaľ pramení názor, ktorý je prítomný v niektorých katolíckych kruhoch, týkajúci sa vašej prílišnej autonómnosti vo vzťahu k cirkevnej hierarchii? 

„Toto vyhlásenie ako odpoveď pápežovi je súčasťou dialógu. Dialógu, ktorý existuje od začiatku dejín Spoločnosti Ježišovej, od sv. Ignáca a ja som v ňom pokračoval. Keď je niekto zvolený za generálneho predstaveného, prvá vec, ktorú urobí, je pozdravenie rímskeho biskupa a obnovenie sľubov voči nemu. Aj ja som to urobil a Benedikt XVI. bol trochu prekvapený, pretože predtým o tom nevedel. Avšak, samozrejme, bol spokojný. Aj ako celá kongregácia sme sa zamýšľali nad naším vzťahom k službe pápežovi; rozjímali sme nad tým a spísali sme toto vyhlásenie, v ktorom znovu potvrdzujeme, že našou charizmou je služba v Cirkvi. Nie sme nijakou paralelnou cirkvou, a ani nie sme cirkvou v Cirkvi, sme jej súčasťou a iba malou skupinou, ktorá sa snaží slúžiť. Toto sme sa snažili opätovne potvrdiť, toto je podstatné v našom povolaní, teda chceli sme prirodzene znovu potvrdiť spoločenstvo s pápežom. Prečo sme to urobili tak explicitne? Pretože niekto v Cirkvi si myslí, že nie sme až tak veľmi lojálni a poslušní. Verím, že toto bolo nevyhnutné. Pre mňa to nie je problém, že si to ľudia myslia. Bolo by problémom, ak by to zodpovedalo skutočnosti. Hovorím, že v určitej miere je nevyhnutné, aby sme stáli na hraniciach a aj pápež na audiencii z 21. februára nás pozval, aby sme pokračovali v našej službe až po hranice. Dal nám za príklad tých jezuitov, ktorí práve tým, že išli až po hranice, otvorili nové cesty.“

 

Páter Nicolás, Spoločnosť Ježišova čelí poklesu rehoľných povolaní, predovšetkým v Európe a Severnej Amerike. Ako máte v úmysle sa s tým vysporiadať?

„Otázka povolaní je pravdivá. Sú tu čísla a údaje. Ale verím, že je to problém, ktorý je potrebné vnímať globálne. Nielen rehoľníci, nielen jezuiti majú problém, týkajúci sa povolaní: veľmi radikálne zmeny sa udiali v celom svete, v ktorom žijeme. Dejú sa sociologické zmeny: v súčasnosti v krajinách, ktoré sú tradične katolícke, ako sú Taliansko alebo Španielsko, rodiny nemajú deti, nanajvýš jedno či dve, aj to s veľkými ťažkosťami. My sme doma boli štyria a aj v mnohých rodinách, odkiaľ pochádzajú jezuiti a ktoré poznám, boli štyria, piati, jedenásti, trinásti súrodenci. Teraz je to jediné dieťa, a je oveľa ťažšie prijať, aby sa jediný syn stal rehoľníkom, kňazom, jezuitom! Toto sú sociologické zmeny, ktoré určite ovplyvňujú povolania. Okrem toho sú tu zmeny cirkevného charakteru. Po II. vatikánskom koncile začal stúpať počet laických povolaní. Laické povolanie je v súčasnosti vnímané ako skutočné povolanie, hlboké povolanie, povolanie, v ktorom sa človek môže angažovať v úplnosti a na celý život. Na to, aby bol dobrým kresťanom, teda nie je nevyhnutné stať sa kňazom, rehoľníkom. A toto sa prirodzene dotýka rozlišovania mladých, keď si vyberajú cestu pre svoj život. Ďalej tu máme zmeny demografické – máme napríklad viac povolaní v Timore, ako v Španielsku. V Timore je chudoba, rodiny sú dosť početné, hľadajú možnosti ako získať vzdelanie. Motivácia teda niekedy môže byť nejasná, preto je pre nás dôležitá a robíme v tejto oblasti dosť prísny výber. Nie všetci, ktorí chcú vstúpiť do rehoľného života, majú skutočne povolanie. Som o tom presvedčený. To, na čom záleží, je čistota motivácie. Problém nie je zvyšovať počet a prežiť, problém je žiť v súlade s naším povolaním. Verím, že je lepšie mať „málo a dobrých“, než veľké množstvo, ktoré sa stáva davom, „masou“, ako hovoril svätý Ignác.“ 

Aké boli línie, stanovené Kongregáciou pre spoluprácu s ostatnými, zvlášť s laikmi?

„V tejto oblasti nie je veľký posun. Kto si prečíta dokumenty, zistí, že niektoré veci už boli povedané. To, čo musíme urobiť, je pokračovať v línii, ktorá už bola otvorená, opätovne potvrdiť, čo bolo povedané na predchádzajúcej kongregácii. 34. kongregácia sa veľmi konkrétne venovala tejto otázke, my sme ju potvrdili a chceme pokračovať v tejto línii, vyjasniť niektoré body a prehĺbiť ďalšie. Zdôraznili sme, že chceme pokračovať v jasnom definovaní identity diel, na ktorých spolupracujeme. Pretože to sa niekedy môže trochu vytrácať: zakúsili sme to nielen v Ázii, kde je to ľahké, pretože mnohí naši spolupracovníci nie sú kresťanmi.“

 

Otče, kvôli čomu veríte, že 35. generálna kongregácia bude obzvlášť pamätihodná?

„Medzi kongregáciami odlišujeme tie, počas ktorých býva zvolený generálny predstavený a tie, počas ktorých sa voľba nekoná. Kongregácie, v ktorých sa koná voľba, je veľká časť energie a času venovaná tomu bodu programu a menej času patrí diskusiám o rôznych argumentoch. Práve toto je dôvod, kvôli ktorému sme sa tentokrát hlbšie venovali iba asi 5-6 oblastiam, zatiaľ čo na predchádzajúcej kongregácii sme publikovali 26 dokumentov. Bol to teda úplne iný postup. Na tejto kongregácii, ako sa mi zdá, bol najdôležitejším bodom práve náš hlbší vzťah s pápežom a Cirkvou, mohli by sme povedať s jej centrom. Táto cesta bola veľmi pokojná, radostná a aj audiencia u Benedikta XVI. ju pekne vyjadrovala. Videl som, že všetci z nej odchádzali veľmi šťastní. Svätý Otec pôsobil veľmi pozitívne a srdečne. Toto je pre nás veľmi dôležité, dáva nám to pocit ukotvenia v Cirkvi a v práci pre Cirkev. Potom je tu aj vedomie, že na to, aby sme uskutočnili túto službu, potrebujeme veľkú flexibilitu v našich štruktúrach. Preto jednou z vecí, o ktoré ma kongregácia žiadala, bolo ich prehodnotenie, aby sme takýmto spôsobom mohli slúžiť s väčšou pružnosťou, jednoduchšie a lepšie odpovedať na požiadavky našich čias.“ –dj,ľr-