Homília Svätého Otca Benedikta XVI. počas svätej omše obetovanej za Jána Pavla II.

Vatikán (2. apríla, RV) - Pri príležitosti tretieho výročia smrti pápeža Jána Pavla II. celebroval dnes Svätý Otec Benedikt XVI. svätú omšu za svojho zosnulého predchodcu na Námestí sv. Petra. Zúčastnilo sa na nej viac ako štyridsať tisíc veriacich z celého sveta, aby sa zamysleli nad svedectvom, ktoré Cirkvi zanechal pápež Wojtyla. Benedikt XVI. pri sv. omši predniesol nasledujúcu homíliu:

Drahí bratia a sestry!

 
Dátum 2 . apríl zostal vtlačený do pamäti Cirkvi ako deň, v ktorom odišiel z tohto sveta Boží služobník Ján Pavol II. S dojatím si spomíname na tie neskoré sobotňajšie hodiny, keď bola správa o jeho smrti oznámená veľkému davu veriacich, ktorí sa modlili na Námestí sv. Petra. Niekoľko dní po tejto udalosti sa vatikánska bazilika a toto Námestie stalo srdcom sveta. Nepretržitý prúd pútnikov vzdal úctu telesným pozostatkom ctihodného Veľkňaza a jeho pohreb bol svedectvom úcty a náklonnosti, ktoré požíval v srdciach toľkých veriacich a ľudí z každého kúta sveta. Podobne ako pred tromi rokmi, ani tentokrát neprešlo veľa času od Veľkej noci. Srdce Cirkvi je ešte stále hlboko ponorené v mystériu vzkriesenia Pána. Vskutku, celý život môjho drahého predchodcu – a predovšetkým jeho petrovskú službu – možno chápať práve v mystériu Vzkrieseného Krista. Živil výnimočnú vieru v Neho a udržiaval s Ním dôverný dialóg – výnimočný a nepretržitý. Okrem mnohých iných ľudských a nadprirodzených vlastností, ktoré mal, bol mimoriadne duchovne a mysticky citlivý. Stačilo ho pozorovať, keď sa modlil: doslova sa vnáral do Boha a zdalo sa, že v tých okamihoch mu všetko ostatné bolo cudzie. Počas liturgických slávení bol veľmi pozorný na mystérium, ktoré práve prebiehalo, a s výraznou schopnosťou zachytiť výrečnosť Božieho slova v plynutí času v Božom pláne. Svätá omša – ako často opakoval – bola pre neho centrom každého dňa a celej jeho existencie. Živá a svätá skutočnosť Eucharistie mu dávala duchovnú silu riadiť Boží ľud na ceste spásy.

 
Ján Pavol II. usnul na vigíliu druhej veľkonočnej nedele; v „deň, ktorý učinil Pán“. Jeho agónia sa celá udiala v tento „deň“, v tomto novom čase-priestore, ktorým je „ôsmy deň“, chcený Najsvätejšou Trojicou a uskutočnený Slovom vteleným, usmrteným a vzkrieseným. V tejto duchovnej dimenzii sa pápež Ján Pavol II. už predtým viackrát akýmsi spôsobom nachádzal počas svojho života a obzvlášť vo svojom poslaní Najvyššieho veľkňaza. Jeho pontifikát – ako celok, aj ako mnohé konkrétne udalosti – sa nám javí ako znamenie a svedectvo o Kristovom vzkriesení. Veľkonočná dynamika, ktorá spôsobila, že sa život Jána Pavla II. stal úplnou odpoveďou na Pánovo povolanie, sa nemohla dokonale vyjadriť bez účasti na utrpení a smrti Božského Učiteľa a Vykupiteľa. „Spoľahlivé je to slovo“ – tvrdí apoštol Pavol – „ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť. Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať“ (2 Tim 2,11-12). Už ako dieťa, Karol Wojtyla zakúsil pravdivosť týchto slov, stretnúc na svojej ceste kríž – či už vo svojej rodine, alebo v celom národe. Veľmi skoro sa rozhodol poniesť tento kríž spolu s Kristom, nasledujúc jeho kroky. Chcel sa stať Jeho verným služobníkom a tak odpovedal na Jeho volanie do kňazstva a prijal ho ako dar a nasadenie celého svojho života. S Ním žil a s Ním chcel aj zomrieť. A to všetko skrze mimoriadne sprostredkovanie Najsvätejšej Márie, Matky Cirkvi, Matky Vykupiteľa, ktorá je dôverne a aktívne pripojená k jeho spásnemu mystériu smrti a vzkriesenia.
Nechajme sa v tejto reflexii viesť biblickými čítaniami, ktoré boli práve prednesené: „Vy sa nebojte!“ (Mt 28,5). Slová anjela, oznamujúceho vzkriesenie, ktorými sa prihovoril ženám pri prázdnom hrobe, a ktoré sme práve teraz počuli, sa stali akýmsi mottom pápeža Jána Pavla II., už od slávnostného začiatku jeho petrovskej služby. Veľakrát ich opakoval Cirkvi a celému ľudstvu počas príprav na rok 2000, potom cez ten historický prelom tisícročí a aj neskôr po ňom. Tieto slová vyslovoval vždy s neoblomnou istotou, najskôr rázne šermujúc svojou pastierskou bakulou, zakončenou krížom a neskôr – keď mu už dochádzali fyzické sily – opierajúc sa o ňu, až po ten posledný Veľký piatok, keď sa zúčastnil Krížovej cesty v súkromnej kaplne, objímajúc svojimi rukami kríž. Nemôžeme zabudnúť to jeho posledné a tiché svedectvo lásky ku Kristovi! A aj tá výrečná scéna ľudského utrpenia a zároveň viery, v ten Veľký piatok ukazovala veriacim a celému svetu tajomstvo kresťanského života. Jeho slová „Nebojte sa!“ neboli založené na ľudských silách, ani nie na dosiahnutých úspechoch, ale jedine na Božom Slove, na Kríži a na Vzkriesení Krista. Postupne, ako strácal všetky svoje sily, ako posledné dokonca i schopnosť hovoriť, toto odovzdanie sa Kristovi sa stávalo stále evidentnejším. Ako sa to stalo Kristovi, tak aj u Jána Pavla II. nakoniec slová prenechali miesto nesmiernemu utrpeniu a odovzdaniu seba samého. Smrť sa pre neho stala poslednou pečaťou existencie, úplne darovanej Kristovi, Jemu pripodobnená dokonca fyzickým utrpením a dôverným odovzdaním sa do rúk Nebeského Otca. „Nechajte ma odísť k Otcovi“, tieto boli posledné slová – ako dosvedčujú tí, ktorí boli v tých chvíľach s ním – ktoré predniesol na záver života venovaného poznávaniu a kontemplovaniu Pánovej tváre.

 
Ctení e drahí bratia, všetkým vám ďakujem za to, že ste sa pridali ku mne pri slávení tejto svätej omše za zosnulého milovaného Jána Pavla II. Obzvlášť pozdravujem účastníkov prvého Svetového kongresu o Božom milosrdenstve, ktorý začína práve dnes a ktorý chce prehĺbiť bohaté učenie o tejto dôležitej téme. Božie milosrdenstvo – povedal on sám (Ján Pavol II. – pozn. prekladateľa) – je kľúčom k pochopeniu jeho pontifikátu. Chcel, aby sa jeho posolstvo o Božej milosrdnej láske dostalo ku všetkým ľuďom a povzbudzoval veriacich, aby sa stali jeho svedkami (porov. Homília v Krakove-Lagiewnikoch, 18.8.2002). Kvôli tomu chcel povýšiť na oltár sestru Faustínu Kowalskú, pokornú rehoľnú sestru, ktorá sa vďaka tajomnej Božej vôli stala prorokyňou a ohlasovateľkou Božieho milosrdenstva. Boží služobník Ján Pavol II. poznal a osobne prežil nespočetné tragédie XX. storočia a veľa času venoval hľadaním toho, čo by mohlo zastaviť príval zla. Odpoveď nemohol nájsť v ničom inom než v Božej láske. Jedine Božie milosrdenstvo je schopné zastaviť zlo; iba všemohúca Božia láska môže poraziť moc zlých a deštrukčnú silu egoizmu a nenávisti. Kvôli tomu, počas poslednej návštevy Poľska – svojej rodnej vlasti – povedal: „Nejestvuje žiaden iný zdroj nádeje pre človeka, ako Božie milosrdenstvo".

 
Vzdávajme vďaky Pánovi za to, že daroval Cirkvi svojho verného a odvážneho služobníka. Chváľme a dobrorečme Panne Márii za to, že neprestajne bdela nad ním a nad jeho službou pre dobro kresťanského ľudu i celého ľudstva. A zatiaľ, čo obetujeme za jeho dušu túto vykupiteľskú Sviatosť, prosme ho, aby neustále orodoval z neba za každého z nás, a obzvlášť za mňa, ktorého Božia prozreteľnosť povolala zbierať neoceniteľné duchovné dedičstvo. Aby tak Cirkev mohla – nasledujúc jeho učenie a príklad, verne a bez kompromisov napredovať v jeho evanjelizačnom poslaní, neúnavne šíriac okolo seba milosrdnú lásku Krista, prameň pravého pokoja pre celý svet." -ľr-