Nedeľný príhovor kardinála Jozefa Tomka: Eutanázia

V Európe sa šíri nový mediálny tlak, aby štáty dovolili eutanáziu. Tento tlak mieri na parlamenty za cieľom, aby zmenili zákony, ktoré zväčša zakazujú spôsobiť smrť občanov a trestajú také zásahy proti ľudskému životu ako vraždu, alebo ako spoluprácu pri samovražde. Súčasná kultúra najmä na Západnej pologuli je však rozporuplná. Je proti trestu smrti, ale pritom dovoľuje masové zabíjanie celkom nevinných ľudských bytostí, keď schvaľuje umelé potraty. Tá istá „kultúra smrti“, ako ju nazval Ján Pavol II., ktorá propaguje ukončenie života skôr než uzrie svetlo sveta, pretláča eutanáziu, čiže „sladkú smrť“ na ukončenie života niektorých ľudí. Treba sa nám teda aspoň v hlavných rysoch oboznámiť s problematikou eutanázie.

Čo vlastne je eutanázia? Samotné slovo je prevzaté z gréckeho výrazu „eu-thanatos“, čiže „dobrá smrť“. Pod tým menom sa rozumie „čin (konanie) alebo zanedbanie, ktoré zo svojej povahy alebo v úmysle konajúceho spôsobuje smrť kvôli odstráneniu akéhokoľvek utrpenia“. Tak presne opisuje Ján Pavol II. v encyklike „Evangelium vitae“ to, čo poznáme ako „ukončenie života u ľudí trpiacich nevyliečiteľnou, extrémne bolestivou, alebo zúfalosť vyvolávajúcou chorobou, alebo telesnou vadou“ (prof. Karol Virsík, Etické problémy eutanázie, Kultúra 6 (2003) 12). Rozlišuje sa aktívna eutanázia, ak ide o vedomé priame ukončenie života, napríklad smrtiacou injekciou, a pasívna eutanázia, keď sa ťažko chorému neposkytne primeraná lekárska starostlivosť, ako sú pre život dôležité lieky alebo mechanické ošetrenia (takzvaná mechanická ventilácia).

Eutanázia je vlastne novodobý jav. Človek má vrodený pud sebazáchovy a ochrany vlastného života. Vždy považoval život za jednu z najvyšších hodnôt. V dejinách lekárstva vystupuje ako dobro, ktoré sa musí chrániť a nikdy sa nesmie poškodzovať alebo ukončiť. Lekári už takmer tritisíc rokov skladajú Hipokratovu prísahu: “Nikomu nikdy nedám liek pôsobiaci smrť, i keby ma o to žiadal, ani nikdy nedám radu tohto druhu. Rovnako nikdy žiadnej žene nevyvolám prerušenie tehotenstva“. Až moderná doba priniesla na jednej strane mimoriadny lekársky pokrok na pomoc životu a zdraviu, ale na druhej strane protichodné a rozporuplné mienky o cene života a o privedenie smrti práve eutanáziou. Podľa Deklarácie ľudských práv Organizácie spoločnosti národov z roku 1948 „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, nikto nesmie byť zbavený života a trest smrti sa nepripúšťa“, ale každá krajina mohla stanoviť zákonom výnimky. A výnimky prišli tak v potratoch ako aj eutanáziou. Celková kultúra len prispela k úpadku ceny života, veď v minulom storočí ľudstvo zažilo dve svetové vojny a milióny mŕtvych a ťažko poškodených. Aj dnes ľudský život stráca na hodnote, pre mnohých nie je to nedotknuteľná hodnota. Človek sa prehlásil za pána nad vlastným životom a prisvojil si právo rozhodovať kedy chce si privolať alebo priskoriť smrť. Viacerí dnes tvrdia, že každý má právo na pasívnu eutanáziu: má právo odňať si život a žiadať iných, aby mu ukončili život. Najväčšia neprávosť sa koná, keď lekári a zákonodarci si osvojujú právo rozhodovať, kto má žiť a kto zomrieť. Najčastejším dôvodom je nesprávne chápaný „súcit“ s trpiacim človekom, inokedy je to úzkostlivý strach pred dlhšou neznesiteľnou bolesťou, ku ktorým môžu pristúpiť aj úvahy o neužitočnosti takej ľudskej existencie, ktorá sa považuje za nižšiu „kvalitu života“, ba niekedy sa k tomu pridajú aj nižšie záujmy príbuzných alebo spoločnosti. Ešte sa pamätáme na odstrašujúce prípady „anjelov smrti“, ktorí takto posielali na druhý svet ťažko chorých dokonca v istých nemocniciach v Rakúsku a v Maďarsku, alebo na amerického lekára doktora Kevorkiana, ktorý ponúkal nevyliečiteľne chorým pomoc pri plánovanej samovražde. Ale aj najvyšší súd Spojených štátov amerických pripustil pacientom určité právo na pasívnu eutanáziu. A holandský parlament schválil zákon o takzvanej „aktívnej pomoci pri umieraní“ pre tých pacientov, ktorí si žiadajú usmrtenie rukou lekára, ak to dovolí súd, ale od roku 2001 už nato stačí rozhodnutie komisie expertov. Zo skúsenosti vieme, ako ľahko sa dá manipulovať taká „žiadosť“ chorého! Nie div, že niektorí starí Holanďania sa presťahovali do Nemecka zo strachu pred takou „milosrdnou smrťou“, ktorá je priamou vraždou.

Pre krátkosť času zopakujme si iba náuku Katechizmu katolíckej Cirkvi, ktorý tvrdí: „Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.“(2277). K tomu pridáva vysvetlenie o pasívnej eutanázii: „Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi“. Dôležité je však vedieť odlíšiť prípad „prílišného terapeutického nástojenia“: „Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť“ (2278).

Aj Katechizmus odporúča takzvanú „paliatívnu liečbu“: „Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na miernenie utrpenia umierajúceho...môže byť v zhode s ľudskou dôstojnosťou“ (2279). Širšie poučenie možno nájsť v encyklike Jána Pavla II. „Evangelium vitae“ z roku 1995.

My veriaci, sme rozhodne za „kultúru života“ proti „kultúre smrti“.
Jozef kard. Tomko