Slovo pre chorých: Veľkonočné tajomstvo

Drahý brat, sestra!
Vítam ťa na vlnách rozhlasu. Aj keď je večer, vonku sa už zotmelo, tvojím vnútrom iste rezonuje pocit radosti a šťastia, pretože prežívame Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania. Evanjelium dnešnej nedele vyznieva na prvý pohľad tak trochu beznádejne... Táto beznádej zaznieva z výpovede Márie Magdalény, ktorá, ako evanjelium hovorí, ráno ešte za tmy, prišla k hrobu. Našla ho prázdny. „Odniesli môjho Pána a nevieme kam ho položili.“ To je vyjadrenie, ktoré odráža beznádej. Táto však pramení z nevedomosti. Mária Magdaléna nechápe, že Ten, ktorého na Veľký piatok položili do hrobu, má vstať z mŕtvych. Možno práve pre túto jej nevedomosť evanjelista použil opis atmosféry, v ktorej Mária Magdaléna išla k hrobu. Zavčas rána, ešte za tmy. Totiž, kde niet nádeje, tam je nepreniknuteľná tma... Tma zúfalstva a smútku. Do tejto beznádeje vstupuje problematika prázdneho hrobu. Ba v istom zmysle slova uprataného hrobu, lebo v evanjeliu je zmienka o tom, že v hrobe boli plachty, a šatka, ktorú mal Ježiš na hlave, bola na inom mieste osobitne zvinutá... Uprataný hrob, môže byť pre nás výzvou... Táto výzva je ešte umocnená odvaleným kameňom. Pýtaš sa, akú výzvu, alebo lepšie povedané pozvánku mám na mysli. V Jánovom evanjeliu jasne dominuje pozvánka k životu. Kristovo zmŕtvychvstanie je skutočnosťou, bez ktorej by bola zbytočná naša viera. Keby Kristus neupratal a nevyprázdnil svoj hrob, vtedy by sme oprávnene uvažovali o beznádeji a skutočne by sme chodili vo tmách, ktoré by boli nepreniknuteľné...

Veľkonočné ráno je preto pre každého jedného z nás výzvou, voči ktorej nemôžeme zostať ľahostajní. Prázdny hrob je viditeľným dôkazom toho, že Ježiš je naozaj Boží Syn. V Jeho smrti je život. Ba možno pokojne konštatovať, že každá smrť je prechodom do nového života. Túto pravdu možno vyjadriť slovami Písma: „Prebuď sa ty, čo spíš a bude ti svietiť Kristus.“ Brat, sestra, v tomto okamihu, v tomto čase milosti, ktorá prúdi do našich životov, je vhodné si uvedomiť, aké veľmi dôležité pre každého jedného z nás bolo v pôstnom čase zanechať svoje vlastné hroby ľahostajnosti. Upratať ich podobne, ako bol uprataný a vyprázdnený Ježišov hrob.

V istom zmysle je užitočné, ak vo svojom živote zažiješ temnotu hrobu. Len vtedy, ak ju zažiješ, pochopíš, aké veľmi dôležité je dostať sa na svetlo. Budeš môcť porovnať temnotu a nepreniknuteľnosť tmy so žiarou a intenzitou svetla. Lenže nič nemôžeme pochopiť a zažiť sami od seba. Za všetkým, čo vo svojom živote prežívame, ak sme veriaci ľudia, musíme vytušiť tajomného Boha, ktorý nie len dáva život v plnosti, ale sám je život. Ak konštatujem, že Boh je život, potom ho musím vnímať všade okolo seba. „Ak hľadím na mesiac a na hviezdy, ty si tam“, hovorí známy žalm... „Chválim ťa Pane môj, za všetky Tvoje diela, obdivuhodné vždy sú a veľmi dobre to viem...“, uvádzajú slová iného žalmu. Vlastne v tomto všetkom je dynamika a krása života. V tomto všetkom je prítomný nekonečný Boh. Ak to domyslíš a dotiahneš do konca a uvedomíš si, že ty sám si obrazom nekonečného Boha, potom nemôžeš nič iné, iba v mlčaní žasnúť nad všetkým, čo sa v tvojom živote odohráva. Áno, je to tak, ak chceš, a ja verím, že sa ti to podarí, môžeš pokojne žasnúť aj nad vlastnou bolesťou. Len ak si v nemom úžase, môžeš sa povzniesť nad to, čo je iba zdanlivo neznesiteľné.

Možno sa často krát aj ty nachádzaš „v koži Lazára“. Bol tri dni v hrobe a ako hovorí evanjelium, už páchol. Silou Ježišovho slova (výzvy), však vychádza z hrobu a žije... Inou zaujímavosťou v tomto príbehu je ďalšia z Ježišových výziev. „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť.“ Táto výzva je aktuálna aj pre človeka dnešných čias. Sme zviazaní rozličnými putami vnútorného, či vonkajšieho otroctva. Možno je to naša vlastná nevedomosť, neochota vidieť a uveriť. Želám ti, aby si za pomoci Božej milosti dokázal porozväzovať všetko to, čo vnímaš ako puto, ktoré ti bráni v tom, aby si dokázal žasnúť nad tajomstvom i realitou života. Učeníkov z evanjelia dnešnej nedele môžeme nazvať veľkonočnými maratóncami, ktorí bežali, lebo prežívali strach zo skutočnosti, že im niekto ukradol Ježiša, ktorého milovali. Ich maratón strachu sa končí v okamihu, keď sa naozaj presvedčia, že hrob je prázdny. Videli a uverili. Ich nevedomosť, nahradila viera. Áno, učeníci bežali k hrobu a uverili, že Kristus je živý a je stále s nimi. A my? My musíme odísť od svojich pomyselných hrobov. K prameňu života, ktorým je Eucharistia - živý Boh medzi nami. Ak sa ním živíme, tak aj v nás. Kto s vierou prijíma Eucharistiu, musí sa premieňať. Ak v skutočnosti zažívaš premenu, či zmenu vo svojom živote, ver, že je to mocný dotyk Boha a Jeho milosti. Staňme sa maratóncami od jedného ľudského srdca k druhému. Usilujme sa, aby sme boli darcami života a zároveň požehnania pre tých druhých, s ktorými vstupujeme do vzťahov. Živý Boh a darca života, ku ktorému povolávaš aj mňa. Ty sám si život.

Uvedomujem si, že aj ja som tá, ktorá často zotrváva v hrobe vlastnej ľahostajnosti a neochoty vidieť a uveriť. S pokorou prosím o srdce učeníkov, ktorí bežali, aby videli a uverili. Pane, porozväzuj moje putá otroctva tak, ako porozväzovali Lazára, aby mohol žiť. Nechaj ma odísť k prameňu života, aby som viac nebola nikdy smädná. Nech s pomocou tvojej milosti som darkyňou života pre iných.

Ivana Mochorovská