Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: Umývanie nôh, vymývanie srdca...

Keď sa povie, že nejaká osoba má erb, hneď to evokuje predstavu niektorého z reprezentantov vyššej šľachty, ktorý do svojho erbu vkomponoval symboly moci a majetnosti, či dynastické znaky svojho vznešeného rodu. Keď sa ale povie „biskupský erb“, či „erb biskupstva“, v ich vyobrazení sa - celkom logicky - očakáva čosi celkom odlišné. Už nie symboly moci a dlhodobo dedenej vznešenosti, ale vyjadrenie akejsi základnej nosnej myšlienky, vyjadrujúcej nielen nosné historické súvislosti danej diecézy, ale aj prioritné pastoračné ambície príslušného biskupa. V tomto zmysle možno vnímať aj nový erb Bratislavskej arcidiecézy, ktorému dominuje obraz rímskeho vojaka svätého Martina, inšpirovaný sochou Rafaela Donnera v rovnomennej bratislavskej katedrále. Vojak, cválajúci na koni ako symbole dynamiky a sily, si napriek svojej rýchlosti povšimne žobráka na okraji cesty a rozdelí si s ním svoj plášť. Podľa jednej interpretácie si vojak v dobe, keď žil svätý Martin, sám hradil polovicu výzbroje. Teda polovica plášťa bolo vlastne všetko, čo vojak Martin mohol v danom okamihu dať. Napriek rýchlosti sa pristaví; napriek výške koňa sa skloní; napriek výzbroji, ktorou disponuje, si empaticky povšimne bezbranného.

Ako veľmi to pripomína expresívne modelové gesto Ježiša Krista na Poslednej večeri, ktorú si zvlášť intenzívne pripomíname v týchto dňoch. Áno, už on, Boží Syn Ježiš Kristus, sa skláňa k nohám apoštolov učiniac, čo bolo úlohou sluhov a otrokov. Motivácie už vopred osvetlil: neprišiel dať sa obsluhovať, prišiel slúžiť. A tak sa už on  vo Večeradle v existenciálnom zmysle slova sklonil k svojím učeníkom, aby dal príklad: nech sa ani oni, apoštoli, nikdy necítia takpovediac „na koni“, ale nech v šľapajach svojho Majstra tiež slúžia. Možno aj preto sa Peter vzoprel a nechcel pripustiť, aby mu obdivovaný a zázraky konajúci Majster umyl nohy. Nie, nezdá sa, že by to bola predovšetkým Petrova pokora: možno sa totiž podvedome bál, že ak jemu umyje nohy jeho majster, o čo viac to bude povolaný robiť aj on.

A po ňom vlastne aj všetci biskupi a kňazi, veď umytím nôh akoby sa človek v prenesenom a predsa reálnom zmysle slova očistil úplne, dokonale, do najhlbšej hĺbky duše. Každé rozhrešenie, každé povzbudenie k obráteniu, každý dotyk s eucharistickým Kristom je tak veľmi podobné umývaniu nôh, tak veľmi evokuje vymývanie srdca. Je to samozrejme aj úlohou všetkých kňazov prerozdelených slovenských diecéz, ktorí sa so svojimi biskupmi a oltárnymi spolubratmi v nových zostavách prvýkrát stretnú na omši svätenia olejov, aby si spolu obnovili kňazské sľuby. A započúvali sa rozjímavo do mandátu, ktorý odznel pred dvetisíc rokmi po umývaní nôh, pri ustanovení eucharistie: „toto robte na moju pamiatku“. Pamiatku, ktorá presahuje púhu nostalgiu za dávnymi udalosťami. Pamiatku, ktorá je súčasne sprítomnením lásky Krista, čo sa túži dávať, aby sýtil; sýtiť aby posilňoval; posilňovať, aby posväcoval...

Túto účinnú Božiu prítomnosť vyjadruje aj takzvané „Božie oko“ v erbe Žilinskej diecézy. Otvorené oko je symbolom všetko prenikajúceho a premieňajúceho Božieho poznania, Boha, čo poznáva v skrytosti, čo dovidí do najtajnejších záhybov duše hriešnika. Božie poznanie však nikdy nezostáva v polohe izolovanej samoúčelnej informácie. Boží pohľad je pohľadom záchrancu, ktorý zo svojej najhlbšej podstaty túži dvíhať, posväcovať, zachraňovať. Keď Láska, nevýslovne dynamická láska Svätej Trojice vyžiarila na ľudí. Áno, onen trojuholník, rámcujúci Božie oko, vyjadruje Trojicu a jej nevýslovne láskyplný vnútorný dynamizmus. Ten síce nekonečne presahuje limity našej ľudskej chápavosti, no čosi z jeho mystéria sa odkrýva na kríži, ktorý - mimochodom – je samozrejmým atribútom oboch erbov nových diecéz. Veď na kríži Ježiš odovzdáva Ducha, z kríža volá Otca, z kríža sa modlí za tých, čo ho tam nechali priklincovať.

Omšou svätenia olejov akoby sa slávnostne spečatilo delenie diecéz: veď prvýkrát sa ich kňazi zjednocujú okolo svojich biskupov v novej zostave, no s nezmeneným, trvale platným poslaním: vytváraním duchovne plodnej jednoty svedčiť o láske Krista, ktorý sa výslovne modlil, „aby všetci jedno boli“. A po návrate do farností ohlasovať evanjelium až na kraj sveta, teda vo všetkých prostrediach, okolnostiach, situáciách. Iste, zmenili sa hranice diecéz. Nezmenila sa však bezhraničná Božia láska: jedine po tej prahnú ľudské srdcia, jedine tú im treba ponúknuť upriamujúc ich pohľad na golgotský kríž. A na prázdny hrob, ktorý mu dáva ten najplnší zmysel.