Omša svätenia olejov vo Vatikáne
 

Vatikán (20. marca, RV) – Dnes ráno Svätý Otec Benedikt XVI. predsedal svätej omši svätenia olejov v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Spolu s ním koncelebrovalo približne 1600 kňazov Rímskej diecézy, ktorí si pri tejto príležitosti obnovili svoje kňazské sľuby. Následne boli posvätené oleje, potrebné pre vysluhovanie sviatostí: olej katechumenov, olej, ktorý sa používa pri zaopatrovaní chorých a svätá krizma. Počas homílie sa Svätý Otec prihovoril – tentokrát predovšetkým kňazom – týmito slovami:

„Drahí bratia, každoročne nás omša svätenia olejov pozýva opäť vstúpiť do toho „áno“, ktorým sme odpovedali na Božie volanie v deň našej kňazskej vysviacky. „Adsum – Tu som!“, tak sme odpovedali – podobne ako Izaiáš, keď počul Boží hlas, ktorý sa pýtal: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?" A Izaiáš odpovedal: "Hľa, tu som, pošli mňa!"(Iz 6,8). Potom sám Pán, skrze ruky biskupa na nás vložil ruky a my sme sa odovzdali jeho poslaniu. Postupne sme prechádzali mnohé cesty vo vzťahu k jeho povolaniu. Môžeme - podobne ako Pavol - tvrdiť po rokoch služby evanjeliu, ktorá je často taká namáhavá a poznačená utrpením každého druhu: „Preto, keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme“? Neochabujeme! Modlime sa v tento deň, aby sme nikdy neochabovali, ale aby sme vždy v sebe rozhojňovali živý oheň evanjelia. Zelený štvrtok je pre nás taktiež príležitosťou pýtať sa znovu a znovu: Čomu sme to povedali „áno“? Čo je toto „kňazské bytie Ježiša Krista“? Druhý kánon nášho misála, ktorý bol pravdepodobne vytvorený koncom druhého storočia v Ríme, opisuje podstatu kňazskej služby slovami, ktorými v Knihe Deuteronómium (18,5.7), bola opísaná podstata starozákonného kňazstva: stáť pred Tebou (=Pánom, pozn. prekl.) a Tebe slúžiť. Sú teda dve úlohy, ktoré definujú podstatu kňazskej služby: v prvom rade je to „stáť pred Pánom“ – čiže hľadieť na Neho, existovať pre Neho. Kňaz musí byť postava priama, bdelá, niekto, kto môže stáť vzpriamene. Druhou úlohou je „slúžiť“. Toto sloveso malo v Starom zákone charakter predovšetkým rituálny. V Novom zákone toto sloveso prebralo najmä dve dimenzie: prvou je slávenie liturgie a sviatostí; a druhou ohlasovanie Božieho slova.

 
Druhý kánon nášho misála, ktorý bol pravdepodobne vytvorený koncom druhého storočia v Ríme, opisuje podstatu kňazskej služby slovami, ktorými bola v Knihe Deuteronómium (18,5.7), opísaná podstata starozákonného kňazstva: stáť pred Tebou (=Pánom, pozn. prekl.) a Tebe slúžiť. Sú teda dve úlohy, ktoré definujú podstatu kňazskej služby: v prvom rade je to „stáť pred Pánom“. V Knihe Deuteronómium sa to chápalo v súčasnom kontexte, keď kňazi nemali teritoriálny dedičný podiel pri rozdelení Svätej zeme – žili totiž z Boha a pre Boha. Nevykonávali zvyčajné práce, nevyhnutné pre živobytie. Ich úlohou bolo „stáť pred Pánom“ – čiže hľadieť na Neho, existovať pre Neho. Toto indikovalo život v Božej prítomnosti a s tým súvisiacu službu pred Pánom v prospech ľudu. Tak ako ostatní obrábali zem, z ktorej žili aj kňazi, tak títo udržiavali svet otvorený voči Bohu a preto museli žiť s pohľadom upretým na Neho. Dnes sa tieto slová nachádzajú v kánone svätej omše, ihneď po slovách premenenia, v okamihu reálneho príchodu Pána do modliaceho sa zhromaždenia, a toto indikuje aj nám takéto „státie pred Pánom“, čiže nám ukazuje Eucharistiu ako centrum kňazského života. No to ešte nie je všetko. V hymne Liturgie hodín, ktorý sa recituje na začiatku Posvätného čítania - ktoré kedysi rehoľníci recitovali pred Bohom a ľuďmi počas noci – jedna z úloh pôstu je opísaná v rozkazovacím spôsobom: arctius perstemus in custodia – stojme (buďme) na pozore intenzívnym spôsobom! Podľa tradície sýrskeho mníšstva boli rehoľníci definovaní ako „tí, ktorí stoja na nohách“; čo bolo vyjadrením pripravenosti. To, čo bolo vtedy považované za úlohu mníchov, môžeme s rozumom vidieť aj ako vyjadrenie kňazskej služby a ako správnu interpretáciu slov z Deuteronómia: kňaz musí byť niekto, kto bdie. Musí stáť na pozore pred rastúcimi silami zla. Musí udržovať svet v bdelosti pre Boha. Musí to byť niekto, kto stojí na nohách: vzpriamený pred prúdmi času. Vzpriamený v pravde. Vzpriamený v odhodlaní pre dobro. Stáť pred Pánom musí vo svojej podstate vždy zahŕňať aj odhodlanie vziať na seba ťarchu ľudí pred Pánom, ktorý sa podobne obťažil nami všetkými pred Otcom. A spätne to musí byť obťaženie sa Ním, Kristom, jeho slovom, jeho pravdou, jeho láskou.
Kňaz musí byť vzpriamený, nebojácny a pripravený prijať kvôli Pánovi aj urážky, ako sa píše aj v Skutkoch apoštolov: oni boli naradostení, že boli uznaní za hodných trpieť pre Ježišovo meno“ (5,41). Kňaz musí byť postava priama, bdelá, niekto, kto môže stáť vzpriamene.

 
Druhou úlohou je „slúžiť“. Toto sloveso malo v Starom zákone charakter predovšetkým rituálny: kňazom prislúchali všetky skutky kultu, predpísané Zákonom. A toto konanie podľa rítu bolo klasifikované ako služba, ako úloha slúžiť, a tak je jasné, s akým duchom tieto aktivity mali byť vykonávané. Prijatím slova „slúžiť“ do kánonu svätej omše, tento liturgický význam daného termínu sa začal používať na novosť celého kresťanského kultu. To, čo kňaz koná v okamihoch slávenia eucharistie, je služba, je to služba Bohu a služba ľuďom. Kult, ktorý vzdal Kristus svojmu Otcovi, bol darovaním seba samého pre ľudí. Do tohto kultu,  tejto služby sa kňaz musí vložiť. Slovo „slúžiť“ v sebe zahrňuje veľa dimenzii. Istotne najdôležitejšou je správne slávenie liturgie a sviatostí, konané s vnútornou účasťou. Musíme sa naučiť pochopiť vždy viac posvätnú liturgiu v celej jej podstate, rozvíjať s ňou blízku dôvernosť, aby sa tak stala dušou nášho každodenného života. A vtedy, keď celebrujeme správnym spôsobom, vystupuje na povrch ars ceelebrandi, umenie slávenia. V tomto umení nesmie byť nič falošné. Musí sa stať jednou jedinou vecou s umením žiť priamo. Ak je liturgia centrálnou úlohou kňaza, tak aj modlitba sa musí stať prioritou, ktorú je potrebné - vždy znovu a stále hlbšie - sa učiť v škole Krista a svätých všetkých čias. Pretože kresťanská liturgia je svojou podstatou vždy ohlasovaním, musíme byť osobami, ktoré dôverne poznajú Božie slovo, milujú ho a žijú podľa neho: iba tak ho možno vysvetľovať správnym spôsobom. „Slúžiť Pánovi“ – kňazská služba znamená aj naučiť sa spoznávať Pána v jeho Slove a privádzať aj tých, ktorých nám On zveril, k tomuto spoznaniu Ho.

 
K službe patria ešte ďalšie dva aspekty. Nikto nie je k svojmu pánovi tak blízko, ako sluha, ktorý má prístup k najosobnejšej dimenzii jeho života. V tomto zmysle „slúžiť“ znamená blízkosť a vyžaduje dôvernosť. Táto dôvernosť však zahrňuje aj jedno nebezpečenstvo: to, že posvätno, ktoré neustále stretávame, sa nám stane zvykom, a tak sa uhasí zbožná úcta. Ovplyvňovaní svojimi zvykmi už viac nevnímame veľkú, novú a prekvapivú skutočnosť, že On sám je prítomný, hovorí k nám a dáva sa nám. Proti takémuto návyku voči mimoriadnym skutočnostiam a proti nezáujmu srdca musíme neúnavne bojovať, neustále vyznávajúc našu nehodnosť, a milosť, ktorá pramení z faktu, že On sa vložil do našich rúk. Slúžiť znamená blízkosť, no znamená predovšetkým poslušnosť. Sluha musí vyznávať: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Týmito slovami Ježiš v Olivovej záhrade rozhodol kľúčový boj proti hriechu, proti vzbure padnutého srdca. Adamov hriech spočíval práve v skutočnosti, že chcel realizovať svoju vôľu, a nie tú Božiu. Pokušenie ľudstva spočíva vždy práve v chcení byť úplne autonómnym, riadiť sa iba vlastnou vôľou a myslieť si, že len vtedy sme slobodní. Že iba vďaka slobode bez obmedzení človek bude úplne človekom, ba dokonca sa stane Bohom. Ale presne tak sa staviame proti pravde, pretože pravda je, že my sa musíme deliť o našu slobodu s ostatnými, a môžeme byť slobodní iba v spoločenstve s nimi. Táto zdieľaná sloboda môže byť pravou slobodou, iba ak s ňou vstupujeme do toho, čo tvorí samotnú mierku slobody, čiže ak ňou vstupujeme do Božej vôle. Táto základná poslušnosť, ktorá nevyhnutne patrí do ľudskej podstaty, sa stáva ešte konkrétnejšou v osobe kňaza. My neohlasujeme samých seba, ale Jeho a jeho slovo, ktoré sme nemohli vymyslieť sami od seba. Nevytvárame Cirkev takú, akou by sme chceli, aby bola, ale ohlasujeme Kristovo slovo tým správnym spôsobom, iba keď sme v spoločenstve s jeho Telom. Naša poslušnosť je vierou v Cirkev, myslením a hovorením s Cirkvou, službou s ňou. Do tohto je zahrnuté aj to, čo Ježiš predpovedal Petrovi: povedú ťa tam, kam nechceš. Toto nechanie sa viesť, kam nechceme, je jednou z podstatných dimenzií našej služby, a je to presne to, čo nás robí slobodnými. Byť vedení môže niekedy protirečiť našim ideám a projektom, avšak zakúšame v tom niečo nové – bohatstvo Božej lásky.

 
„Stáť pred Ním a Jemu slúžiť“: Ježiš Kristus ako pravý veľkňaz sveta udelil týmto slovám hĺbku nikdy predtým nepredstaviteľnú. On, ktorý ako Syn bol a je pánom, sa chcel stať Božím služobníkom, ako predpovedala Kniha proroka Izaiáša. Chcel byť sluhom všetkých a ukázal svoju veľkňazskú službu v geste umývania nôh. Skutkom lásky až do konca On umýva naše špinavé nohy, v pokore svojej služby nás očisťuje od choroby našej pýchy. Tak nás robí schopnými zúčastniť sa na Božej hostine. On zostúpil a pravé povýšenie človeka sa teraz uskutočňuje v našom zostupe s Ním a k Nemu. Jeho povýšením je kríž. Je to najhlbšie zostúpenie lásky až po samotný koniec, no je to zároveň vrchol Jeho výstupu, pravé povýšenie človeka. „Stáť pred Ním a Jemu slúžiť“ – znamená vstúpiť do jeho povolania Božieho sluhu. Eucharistia ako prítomnosť zostupu a vzostupu Krista nás vždy privádza - okrem k nej samej – k rôznym spôsobom služby lásky voči blížnemu. Prosme Pána v tento deň o dar môcť znovu povedať „áno“ jeho povolaniu: „Tu som, mňa pošli, Pane“ (Iz 6,8). Amen." -ľr-