Generálna audiencia Benedikta XVI.: Boetius a Kasiodor

Vatikán (12. marca, RV) - V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. venoval osobnostiam dvoch veľkých kresťanských autorov z talianskeho polostrova, z obdobia po páde Západorímskej ríše – Boetia a Kasiodora. Boetius sa narodil v Ríme okolo roku 480 zo vznešeného rodu Aniciovcov. Už ako mladý vstúpil do verejného života, vo veku 25 rokov sa stal senátorom:
„Verný tradícii svojej rodiny vstúpil do politiky, presvedčený, že možno spojiť podstatné línie rímskej spoločnosti s hodnotami nových národov. A v tomto novom čase stretu kultúr považoval za svoje poslanie zjednotiť a spojiť tieto dve kultúry – klasickú rímsku s rodiacou sa kultúrou Ostrogótov. Taký aktívny v politike bol aj pod vládou Teodoricha, ktorý ho v prvých chvíľach veľmi obdivoval. Napriek tejto svojej verejnej aktivite Boetius nezanedbával štúdium, zaoberajúc sa predovšetkým prehlbovaním filozoficko-náboženských tém. Napísal však aj príručky aritmetiky, geometrie, hudby, či astronómie: všetko so zámerom odovzdať novým generáciám a novým časom veľkú grécko-rímsku kultúru.“

Ako ďalej uviedol Benedikt XVI., Boetiovo najznámejšie dielo je De consolatione philosophiae (O úteche filozofie), ktoré napísal vo väzení kvôli tomu, aby dal zmysel svojmu nespravodlivému zadržaniu:
„Bol obvinený z komplotu proti kráľovi Teodorichovi, keď sa pri jednom spore pridal na stranu svojho priateľa senátora Albína. Ale išlo iba o predsudok: v skutočnosti Teodorich – arián a barbar – podozrieval Boetia, že sympatizuje s byzantským imperátorom Justiniánom. Bol odsúdený na smrť a popravený 23. októbra 524, iba vo veku 44 rokov. Práve tento dramatický koniec a skúsenosť, ktorá mu predchádzala, mu umožňuje prihovoriť sa aj súčasnému človeku a predovšetkým mnohým ľuďom, ktorí podstupujú taký istý osud kvôli nespravodlivosti, prítomnej v toľkých nespočetných oblastiach ‛ľudskej spravodlivosti‛. V tomto svojom diele vo väzení hľadá útechu, hľadá svetlo, hľadá múdrosť a hovorí, že sa naučil rozoznávať práve v tejto situácii medzi zdanlivým dobrom – ktoré vo väzení neexistuje – a skutočným dobrom, ako autentickým priateľstvom, ktoré ani vo väzení neprestáva existovať. Najväčším dobrom je Boh: Boetius sa naučil – a učí to aj nás – neupadať do fatalizmu, ktorý ničí nádej. Učí nás, že vo svete nevládne osud, ale Prozreteľnosť, ktorá má svoju konkrétnu tvár. A s Prozreteľnosťou možno aj hovoriť, pretože prozreteľnosť je Boh. Tak aj vo väzení mu zostáva možnosť modliť sa, čiže rozprávať sa s tým, ktorý nás zachraňuje.“
 
Ako poznamenal Svätý Otec, filozofia, v zmysle hľadania skutočnej múdrosti, je podľa Boetia pravým liekom duše (lib. I). Na druhej strane človek môže zakúsiť pravé šťastie len vo svojom vlastnom vnútri (lib. II). Vďaka tomu Boetius dokáže nájsť zmysel v tom, že svoju osobnú tragédiu vidí vo svetle textu jednej z kníh Starého zákona – Knihy múdrosti (7,30 – 8,1): „Proti múdrosti zlo nemôže zvíťaziť. Ona sa rozprestiera po celej zemi a dobrom ovláda všetky veci“ (lib III, 12: PL 63, col. 780)
„Takzvaná prosperita zlých sa ukazuje ako klamstvo (lib. IV), a zvýrazňuje sa prozreteľnostná povaha iného šťastia (adversa fortuna). Ťažkosti života prezrádzajú nielen ako veľmi je pominuteľný a krátky, ale tieto ťažkosti sa ukazujú niekedy dokonca užitočné pre vytvorenie a udržanie autentických vzťahov medzi ľuďmi. Adversa fortuna vskutku dovoľuje rozoznať falošných priateľov od tých skutočných a objasňuje, že nič nie je pre človeka cennejšie, ako skutočné priateľstvo. Prijať fatalisticky nejaké utrpenie je absolútne nebezpečné, ako hovorí Boetius, pretože „odstraňuje od koreňov samotnú možnosť modlitby a teologálnej nádeje, ktoré sú základom vzťahu človeka s Bohom“ (lib. V, 3:PL 63, col. 842).

Podľa Benedikta XVI. záverečná časť De consolatione philosophiae môže byť považovaná za syntézu celého učenia, ktoré Boetius adresuje sebe samému a tým, ktorí by sa mohli nachádzať v tých istých okolnostiach. Vo väzení píše nasledujúce slová:
„Bojujte proti nerestiam, odovzdajte sa cnostnému životu, riadenému nádejou, ktorá vedie srdce k výšinám, až k nebesiam, s modlitbami, živenými pokorou... Každý väzeň, bez rozdielu dôvodu, kvôli ktorému skončil za mrežami vycíti, aká je ťažká táto mimoriadna ľudská skúsenosť. Predovšetkým keď je zhoršená, ako sa to stalo Boetiovi, použitím mučenia. Obzvlášť absurdná je situácia tých, ktorí sú mučení až na smrť bez akéhokoľvek iného dôvodu, než pre svoje presvedčenie, či už životné, politické alebo náboženské. Boetius, symbol nesmierneho množstva nespravodlivo odsúdených väzňov všetkých čias, sa stal vstupnou bránou ku kontemplácii mysteriózneho Ukrižovaného z Golgoty.“
 
Boetiov súčasník bol Marcus Aurelius Kasiodor, Kalábrijčan, narodený v Squillace okolo roku 485 a zomrel naplnený dňami vo Vivariu okolo roku 580:
„Aj on, človek z vysokej spoločenskej vrstvy sa oddal sa politickému životu a kultúre, ako málokto na rímskom Západe tej doby. Snáď jediní, ktorí boli na jeho úrovni v tomto jeho úsilí, boli už spomínaný Boetius a neskorší rímsky pápež Gregor Veľký (590-604). Vedomý si nutnosti nenechať upadnúť do zabudnutia celé ľudské a humanistické dedičstvo, nazhromaždené v zlatých časoch Rímskej ríše, Kasiodor veľkodušne spolupracoval na najvyšších úrovniach politiky s novými národmi, ktoré prekročili hranice impéria a usadili sa v Taliansku. Aj jeho konanie bolo vzorom pre stret kultúr, dialóg a zjednotenie. Historické udalosti mu nedovolili zrealizovať jeho politické a spoločenské sny, ktoré smerovali k vytvoreniu syntézy medzi talianskou rímskokresťanskou tradíciou a novou gótskou kultúrou. Tie isté historické udalosti ho však presvedčili o prozreteľnosti mníšskeho hnutia, ktoré sa stále viac potvrdzovalo v kresťanských krajoch. Rozhodol sa podporiť ho, obetujúc mu všetko svoje materiálne bohatstvo a svoju duchovnú silu... Vo svojom učení, rozloženom v mnohých dielach, no predovšetkým v jeho traktáte De anima (O duši) a v Institutiones divinarum litterarum, modlitba, živená Svätým písmom a predovšetkým častým čítaním žalmov, má vždy centrálnu pozíciu ako nevyhnutný pokrm pre všetkých. Hľa, napríklad, ako tento učený Kalábrijčan píše vo svojom úvode k žalmom (Expositio in Psalterium): ‛Po tom, ako som v Ravenne odmietol a zavrhol túžbu po politickej kariére, poznačenej zlou príchuťou svetských starostí a užívajúc si Žaltár, knihu, ktorá prišla z neba, ako skutočný balzam pre dušu, som sa žiadostivo ponoril ako smädný k jeho skúmaniu bez oddychu, aby som sa nechal preniknúť jeho sladkosťou po tom, ako som mal dosť nespočetných horkostí života‛ (PL 70, col.10).“

Na záver generálnej audiencie Svätý Otec udelil veriacim apoštolské požehnanie. -ľr,dj-