Vatikán (27. februára, RV) – Pápež Benedikt XVI. na dnešnej generálnej audiencii
uzavrel sériu katechéz o sv. Augustínovi – biskupovi z Hippo. Tentokrát sa zamyslel
nad procesom jeho vnútorného obrátenia: „Ešte dnes je možné vrátiť sa k udalostiam,
ktoré sa odohrali v živote najmä vďaka jeho Vyznaniam, napísaným na slávu Boha a ktoré
stoja na počiatkoch jednej špecifickej literárnej formy Západu, ktorou je autobiografia,
čiže osobné vyjadrenie svojho vlastného vedomia. A teda ktokoľvek sa priblíži k tejto
knihe – mimoriadnej, očarujúcej a aj dnes veľmi čítanej – si ihneď uvedomí, že Augustínovo
obrátenie nebolo neočakávané, no ani nie úplne realizované už od začiatku, ale môže
byť definované ako skutočná cesta, ktorá sa môže stať modelom pre každého z nás. Táto
púť istotne vyvrcholila jeho obrátením a potom krstom, avšak neskončila v tú veľkonočnú
vigíliu roku 387, keď bol v Miláne africký rektor pokrstený biskupom Ambrózom. Cesta
obrátenia Augustína vskutku pokračovala v pokore až do konca jeho života, takže možno
naozaj povedať, že jej jednotlivé etapy – a možno ich jednoznačne odlíšiť najmenej
tri – sú jedným veľkým obrátením.“
Ako uviedol Benedikt
XVI., sv. Augustín bol vášnivým hľadačom pravdy. Bol ním už od začiatku a zostal ním
celý svoj život: „Prvá etapa jeho cesty k obráteniu sa realizovala práve
progresívnym približovaním sa ku kresťanstvu. Prijal od svojej matky Moniky – s ktorou
si bol vždy veľmi blízky – kresťanskú výchovu, a aj napriek tomu, že svoju mladosť
prežil bez akýchkoľvek pravidiel, vždy pociťoval hlbokú príťažlivosť ku Kristovi,
keďže – ako on sám píše – prijímal lásku k Pánovmu menu už s materským mliekom (por.
Vyznania III.,IV., VIII.). Ale aj filozofia, predovšetkým platónska, mala svoj podiel
na jeho priblížení sa ku Kristovi, keďže mu zdôvodnila existenciu Logosu, stvoriteľského
rozumu. Knihy filozofov, ktoré mu indikovali, že musí existovať rozum, z ktorého pochádza
celý svet, ale nehovorili mu, ako dosiahnuť tento Logos, ktorý sa mu
zdal taký vzdialený. Bolo to čítanie listov sv. Pavla, opisujúcich vieru Katolíckej
cirkvi, ktoré mu v plnosti zjavilo túto pravdu. Táto skúsenosť bola zhrnutá Augustínom
v jednej z najznámejších častí Vyznaní: opisuje, že trápený svojimi myšlienkami utiahol
sa do záhrady a zrazu počul detský hlas, ktorý opakoval riekanku, ktorú predtým nikdy
nepočul: tolle, lege, tolle, lege – „vezmi, čítaj, vezmi, čítaj“ (VIII., 12, 29).
Vtedy si spomenul na obrátenie Antonia, otca pustovníctva, a s horlivosťou sa vrátil
k Pavlovým listom, ktoré krátko predtým držal v rukách, otvoril ich a pohľad mu padol
na úryvok z Listu Rimanom, kde Apoštol nabáda veriacich, aby opustili skutky tela
a obliekli sa do Krista (13, 13-14). Pochopil, že tieto slová v tom konkrétnom okamihu
boli adresované priamo jemu, prichádzali od Boha skrze Apoštola a ukazovali mu, čo
robiť. Pocítil, ako sa rozplývajú temnoty pochybností, pocítil, že je konečne slobodný
a pripravený úplne sa odovzdať Kristovi: „Obrátil si k sebe moje bytie“, ako opisuje
túto udalosť (VIII., 12-30). Toto bolo prvé a rozhodujúce obrátenie.“
Podľa
Benedikta XVI. k tejto rozhodujúcej etape svojej dlhej cesty Augustín dospel vďaka
svojej vášni k človeku a pravde, vášni, ktorá ho priviedla k hľadaniu Boha veľkého
a nedosiahnuteľného. Vďaka viere v Krista pochopil, že Boh, javiaci sa ako vzdialený,
v skutočnosti takým nie je. Stal sa nám blízkym, ba dokonca jedným z nás. V tomto
zmysle viera v Krista priviedla k naplneniu dlhé Augustínovo hľadanie pravdy. Iba
Boh, ktorý sa stal „dosiahnuteľným“, jedným z nás, bol skutočne Bohom, ku ktorému
bolo možné sa modliť, pre ktorého a s ktorým bolo možné žiť. Toto je tá cesta, ktorú
je potrebné prejsť s odvahou a zároveň s pokorou a otvorenosťou k trvalému očisteniu,
ktoré každý z nás neustále potrebuje. Následne sa Svätý Otec zameral na ďalšiu etapu
Augustínovho obrátenia: „Keď sa vrátil do Afriky, založil malý kláštor a utiahol
sa doň s pár priateľmi, aby zasvätil život kontemplácii a štúdiu. Toto bolo snom jeho
života. Cítil sa povolaný žiť úplne pre pravdu, s pravdou a v priateľstve ku
Kristovi – pravde. Tento jeho sen trval tri roky, až kým nebol proti svojej
vôli vysvätený za kňaza v Hippo a určený slúžiť veriacim síce pokračujúc v živote
s Kristom a pre Krista, avšak v službe všetkým. Toto bolo veľmi ťažké, ale od začiatku
chápal, že iba žijúc pre ostatných a nie jednoducho pre svoju súkromnú kontempláciu,
mohol skutočne žiť s Kristom a pre Krista. A tak, vzdajúc sa svojho života v meditácii,
sa Augustín učil, často s ťažkosťami, rozdávať ovocie svojej inteligencie pre dobro
iných. Učil sa komunikovať svoju vieru jednoduchým ľuďom a žiť pre ňu v meste, ktoré
sa stalo jeho mestom, neúnavne konajúc ušľachtilé, hoci niekedy namáhavé skutky.“ Napokon
sa Svätý Otec dostal k poslednej etape Augustínovej cesty – akémusi tretiemu obráteniu,
ktoré ho priviedlo k tomu, aby každý deň svojho života prosil Boha od odpustenie: „Na
začiatku si myslel, že už raz pokrstený a žijúci život, naplnený Kristom, sviatosťami,
Eucharistiou, dospeje k životu podľa Reči na hore: k dokonalosti, darovanej v krste
a potvrdenej v Eucharistii. V poslednej časti svojho života pochopil, že to, čo povedal
vo svojich prvých kázňach o Reči na hore – že teraz my ako kresťania žijeme tento
ideál večne – bolo chybné. Iba sám Kristus uskutočnil naozaj a úplne život podľa Reči
na hore. My neustále potrebujeme byť očisťovaní Kristom, ktorý nám umýva nohy
a ktorý nás obnovuje. Potrebujeme neustálu konverziu. Až do konca potrebujeme
pokoru, ktorá uznáva, že sme hriešnici a že stále putuje, až kým nám Pán definitívne
nepodá ruku a neuvedie nás do večného života. V tomto poslednom postoji pokory, prežívanom
deň po dni, Augustín zomrel.“ Tento postoj hlbokej pokory pred
jediným Pánom Ježišom ho priviedol k uvedomeniu si aj svojej intelektuálnej pokory.
Augustín, ktorý je jednou z najväčších postáv dejín myslenia, chcel v posledných rokoch
svojho života podrobiť všetky svoje diela dôslednej kritike. A tak vznikli Retractationes,
v ktorých vkladá svoje veľké a hlboké teologické myslenie do pokornej a svätej viery
Cirkvi. „Pochopil som, že jeden jediný je skutočne dokonalý a že slová z Reči na
hore sa uskutočnili iba v jednom jedinom – v Ježišovi Kristovi. Naopak, celá Cirkev
– my všetci, vrátane apoštolov – musíme každý deň prosiť: odpusť nám naše viny, ako
i my odpúšťame našim vinníkom“ (I., 19,1-3).“
Jeden z pozdravov Svätého
Otca na záver audiencie patril veriacim zo Slovenska: „Zo srdca pozdravujem slovenských
pútnikov z farnosti Blatné. Bratia a sestry, pôstna doba nás pobáda, aby sme uznali
v Ježišovi Kristovi našu najväčšiu nádej. Pozývam vás, aby ste boli vo svete vernými
svedkami jeho radostnej zvesti o vykúpení. Ochotne žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený
buď Ježiš Kristus!“ –ľr,dj-