Očami viery, vedy a kultúry: Kongres na tému "Byť nablízku nevyliečiteľne chorým a zomierajúcim"

História podujatí o problematike starostlivosti o chorých a umierajúcich
“Byť nablízku nevyliečiteľne chorým a umierajúcim” – pod týmto názvom sa včera a dnes vo Vatikáne konal kongres, spojený so 14. plenárnym zasadnutím Pápežskej akadémie pre život. Ako uviedol jej predseda Mons. Elio Sgreccia, dikastérium sa danou problematikou zaoberalo už tretíkrát:
„Prvýkrát to bolo v roku 1999 z hľadiska sociálneho, z hľadiska psychológie tejto spoločnosti, v rámci ktorej je veľmi ťažké myslieť na smrť a ktorá považuje za ťažké prijať zomierajúceho a pomáhať mu, pretože myslí predovšetkým na produktivitu. V roku 2004 sme sa zamerali na osobitnú kategóriu, týkajúcu sa trvalého vegetatívneho stavu v súvislosti s návrhmi na eutanáziu. Chceli sme upresniť všetky povinnosti pomoci, ktoré sa spájajú s takýmito prípadmi. Tentoraz sa zameriavame na skúmanie poslednej fázy života, teda na chorého, ktorý je nevyliečiteľne chorý a zomierajúci, chorého, ktorý je o to krehkejší a aj oveľa skľúčenejší vo svojej samote, ktorý je často aj pri úplnom vedomí a vie, že musí zakrátko zomrieť. Vybrali sme si túto skupinu pacientov, pretože im môžeme na jednej strane ponúknuť nádej, kresťanskú nádej a na druhej strane im môžeme poskytnúť oporu v zdravotníckej starostlivosti.“
 
Príspevky prednášajúcich
Medzi prednášajúcimi na kongrese bolo množstvo významných osobností. Podujatie otvoril predseda Pápežskej rady pre apoštolát zdravotníkov kardinál Javier Lozano Barragán s príhovorom na tému “Život – dar lásky”. Francúzsky profesor Edart hovoril o chorobe a utrpení vo Svätom písme, španielsky profesor Herranz o rozvoji modernej medicíny v podpore života – úspechoch a rizikách, a profesor morálnej teológie na Katolíckej univerzite USA a člen nadácie “Kultúra života” Joseph Capizzi predniesol referát na tému “Sekularizácia zoči-voči bolesti, utrpeniu a smrti”:
“S ohľadom na rozlíšenie Jána Pavla II. medzi kultúrou života a kultúrou smrti, je kultúra to, na čo sa spoločnosť odvoláva v súvislosti s ľudskou existenciou. Sekularizácia teda vplýva na našu schopnosť žiť podľa hodnôt, zakorenených vo viere. Katolícky filozof Charles Taylor poukazuje na tri druhy sekularizácie: oddelenie verejného života od odvolávania sa na Boha, pokles vo viere a v jej praktizovaní, a napokon spoločnosť, kde je viera vnímaná ako jedna z mnohých možností voľby, nie práve najľahšia. Oddeľuje tzv. “svet bez ilúzií” súčasnosti, kde to, čo je skutočné, je vnímané mysľou a to, čo leží mimo mysle, sú iba následky myšlienok; a “magický svet” minulosti, ktorého súčasťou je Boh.”

 
Profesor Capizzi poukázal na to, že aj keď je viera aj v “magickom svete” niekedy ťažká a človek sa môže cítiť sám, božskosť nemá obmedzenia a preniká aj do sekulárneho času. Smrť tu znamená vstup do večného života. Naproti tomu viera vo “svete bez ilúzií” je veľmi ťažká, vnímaná ako neracionálna a nebezpečná, pretože v takomto druhu spoločnosti chýba akákoľvek vyššia autorita, než je človek. Vierovyznanie a morálne normy z neho vyplývajúce sú prezentované ako detinské a nebezpečné. Chápanie utrpenia a smrti zo strany Cirkvi je podľa slov profesora Capizziho pravým opakom tohto pohľadu. Zaujímavá bola aj prednáška talianskeho profesora Maurizia Calipariho na tému “Princíp etiky pri úsilí uchovať život – na rozhraní medzi nadbytočnou terapiou a opustením pacienta”.

Prejavy ďalších odborníkov sa dotkli aj potratovej problematiky, dvojitej “normálnosti” ľudského života a poľský professor Zbigniew Zylicz hovoril o paliatívnej starostlivosti, hospicoch a domácej starostlivosti o chorých:
“Hospice sa rozšírili v 60-tych rokoch ako odpoveď na modernú a tak trochu dehumanizovanú medicínu. Ich počet v uplynulých desaťročiach stúpol. Opatera zomierajúcich a paliatívna starostlivosť sa stali v niektorých európskych krajinách doslova zdravotníckou špecialitou. Odborníci v paliatívnej starostlivosti v súčasnosti patria do tzv. stredného prúdu v oblasti lekárstva. Aj keď koncept hospicu je veľmi kresťanský, tieto inštitúcie prijímajú ľudí všetkých vierovyznaní. Hospice dnes zápasia s požiadavkami sekularizovaných spoločností. Ich úlohou nie je iba starostlivosť o zomierajúcich, ale aj úsilie zvýšiť povedomie verejnosti o tom, že smrť a zomieranie nemôžu byť vylúčené z nášho každodenného života. Smrť by mala byť vnímaná ako normálna udalosť, súčasť života. Smrť milovanej osoby sa dokonca môže stať dôležitým momentom osobného rastu. Ľudia, pracujúci v hospicoch čelia mnohým etickým dilemám, ako je napríklad umelá výživa a hydratácia, bolesť… a napokon narastajúcej požiadavke spoločnosti na uplatňovanie eutanázie.”
 
Príhovor pápeža Benedikta XVI.
Účastníkom kongresu a plenárneho zasadnutia Pápežskej akadémie pre život sa včera prihovoril aj pápež Benedikt XVI. Ocenil ich snahu reagovať na problémy, ktoré každý deň prináša pokrok v oblasti lekárskych vied. Zdôraznil, že z toho vyplýva naliehavá výzva predovšetkým pre Cirkev – prinášať do ľudského života jas pravdy a podporu nádeje. Podľa slov Svätého Otca sa smrťou uzatvára pozemská púť človeka, ale prostredníctvom smrti sa pre každého z nás zároveň otvára plný a definitívny večný život. Pán je nablízku chorému ako ten, kto žije a kto daruje život, ako ten, ktorý povedal: “Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie” (Jn 10,10).

Ako Benedikt XVI. zdôraznil, nie je to len kresťanské spoločenstvo, ktorého úlohou je sprevádzať a sláviť vo svojich členoch mystérium bolesti, smrti a úsvit nového života. V skutočnosti je celá spoločnosť prostredníctvom svojich zdravotníckych a občianskych inštitúcií povolaná k úcte voči životu a voči dôstojnosti ťažko chorých a zomierajúcich.
“Ako som spomenul v encyklike Spe salvi, ‛miera ľudskosti je podstatne určovaná vzťahom k utrpeniu a k trpiacemu. Platí to pre jednotlivcov i pre spoločnosť. Spoločnosť, ktorá nedokáže prijímať trpiacich a nie je schopná prostredníctvom súcitu podieľať sa na ich utrpeniach a vnútorne ich znášať, je krutá a neľudská‛ (č. 38). V komplexnej spoločnosti, silne ovplyvnenej dynamikou produktivity a nárokmi ekonomiky, sa krehkí ľudia a najchudobnejšie rodiny vo chvíľach finančných ťažkostí a/alebo choroby vzdávajú. Stále viac sa vo veľkomestách nachádzajú starí a osamelí ľudia, a to aj počas ťažkých ochorení a v blízkosti smrti. V takýchto situáciách prichádza tlak eutanázie, predovšetkým vtedy, keď sa v súvislosti s človekom hovorí o vízii užitočnosti. Kvôli tomu využívam príležitosť, aby som ešte raz na základe učenia Cirkvi zdôraznil pevné a neustále etické odsúdenie akejkoľvek formy eutanázie.”
 
Svätý Otec zdôraznil, že Cirkev je prostredníctvom svojich inštitúcií povolaná ponúkať svedectvo lásky v praxi, zvlášť pokiaľ ide o kritické situácie ľudí, ktorí nie sú sebestační a nemajú rodinnú podporu, ako aj tých, ktorí sú ťažko chorí a potrebujú paliatívnu starostlivosť. Na jednej strane je potrebná duchovná mobilizácia farských a diecéznych spoločenstiev, a na strane druhej vytváranie alebo zlepšovanie štruktúry inštitúcií, pôsobiacich pod patronátom Cirkvi, ktoré môžu oživiť a urobiť vnímavými celé spoločenské prostredie, aby tak bolo každému človeku, ktorí trpí a zvlášť tomu, ktorý sa približuje k smrti, poskytnuté svedectvo solidarity a lásky:
“Zo strany spoločnosti nesmie chýbať zabezpečenie náležitej podpory pre rodiny, ktoré sa usilujú poskytnúť dlhodobú domácu starostlivosť o chorých, postihnutých degeneratívnymi ochoreniami, alebo tým, ktorí si vyžadujú špeciálnu pomoc. Istým spôsobom sa vyžaduje účasť všetkých živých a zodpovedných síl spoločnosti voči asistenčným inštitúciám, ktoré zamestnávajú početný špecializovaný personál a majú výnimočné výdavky na vybavenie. Sú to predovšetkým tieto oblasti, kde sa môže synergia medzi Cirkvou a inštitúciami prejaviť zvlášť vzácne, aby sa zabezpečila potrebná pomoc pre ľudský život vo chvíľach jeho najväčšej krehkosti.” –dj-