Zamyslenie na 3. pôstnu nedeľu

“Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?...” Osamelý pútnik začal recitovať žalm a medzitým sa priblížil k starobylej studi sadnúc si na jej široké drevené veko…

V tom istom čase istá Samaritánka rozmýšlala vo svojom dome: “Dnes je ale poriadne horúco. V každom prípade musím si priniesť vodu zo studne. Pretože teraz si všetci odpočívajú a pre vodu chodia iba ráno, alebo večer.“ Zobrala džbán, vyšla z domu, a rozhodným krokom sa pobrala za mesto. Nebola už najmladšia, ale stále veľmi pekná žena. „Ktože to tam sedí? Priamo na studni? Mohol si vybrať aj iné miesto, alebo aspoň iný čas. Dúfala som, ze teraz naozaj nikoho nestretnem a spokojne načerpám vodu zo studne. Už mam dosť tých klebiet od všetkých našich žien a to sa nájde aj nejaký muž čo nedá človeku pokoj. Urobím tomu koniec. Život si budem žit, ako ja chcem... Ako som mohla byť taka hlúpa a naletieť tomu podvodníkovi...Stalo sa to pred desiatimi rokmi. Pekný kvietok, sľuboval lásku, vydaj...prečo som len vtedy neverila svojej mame? Predsa však, môj otec ma nemusel vyhostiť z domu. Vraj kvôli hanbe od celého mesta. Pretože už nie som panna. Myslela som, že sa odvtedy už na žiadného muža ani nepozriem. Vydržalo to síce len dva roky, ale už je pokoj a hlavne, mám nový život. Prišli este ďaľší štyria chlapi, ale zdá sa, že ani tento posledný, čo je v dome, nestojí za veľa. Je ako všetci ostatní čo povyberajú hrozienka z koláča a zvyšok nechajú tak. Ach, ale to srdce stále bolí. Prečo?“

Žena sa pomalým, čím ďalej menej istým krokom približovala k neznámemu. „Hm, nemala by som radšej zájsť k inej studni? Ale tá nemá takú dobrú vodu, ako táto od Jakuba. Okrem toho, je ďaleko a keď som už tu...Veď hádam sa odstúpi a dovolí mi nabrať vodu...Aký je zvláštny, zdá sa že ma pozoruje, ale nie tak ako to robia chlapi zvyčajne. Má nádhernu tvár a to oblečenie...?! Ale veď nie je z nášho mesta, ó...áno, veď nie je ani zo Samárie. Žid to je! To má štastie, že prišiel cez obed, keď skoro vsetci odpočívajú, ináč by sa mu naši mohli zastrájať a... Veď čože, židia robia to isté aj nám, lebo tvrdia, ze sme nečistí a prekliati, ba ešte horšie.“ Zaumienila si, že sa mu radšej ani nepozrie do tváre. Keď prišla k studni, Neznámy vstal a uvoľnil jej miesto, aby si mohla nabrať vodu. Možno by jej aj pomohol, keby vedro bolo väčšie a ťažšie, ale asi by mu to ani nedovolila. Ked vytiahla svoj džbán, čudovala sa, že neodišiel, ba dokonca stál blízko nej. Už to nevydržala a spýtavo mu pozrela do očí... „Dajže sa mi napiť trochu vody z tvojho džbána“ - preriekol konečne Neznámy a pokojne sa ňu pozeral. Ostala ako vo vytržení. „Ako to? Veď vy židia sa nerozprávate s nami, ani sa len k nám nepribližujete. Netvrdíte, že vy židia nesmiete stolovať spolu so Samaritánmi, bolo by to akoby ste spáchali nejaký hriech?“... Muž sa pozrel hlboko do jej oči a povedal: „Možno si myslíš, že teraz robím niečo veľmi nezvyčajné, ale každý, kto podá smädnému pohár vody, nezostane bez odmeny! Ja pozorujem na tebe aká si smutná. Túžiš byť milovaná, prijatá, ohodnotená, vypočutá, povzbudená. Keby si ma poznala hlbšie, ty by si pýtala odo mňa, lebo kto prosí ten dostane a akou mierou budeš merať svoje očakávania ty, takou mierou sa nameria aj tebe! V skutočnosti Ja môžem uhasiť tvoj smäd a tvoje túžby tak, že už nebudeš viac smädná!“

Žena od prekvapenia cúvla o jeden krok späť a so zreničkami trochu zväčšenými nevediac čo povedať odvetila ticho: „Vážený pane, ako mi chceš dať napiť keď vodu nemáš ani čím vytiahnúť z hlbokej studne? A prečo sa vlastne so mnou rozprávaš?“ Neznámy s láskavým a povzbudzujúcim pohľadom povedal: Ráchel, skús veriť svojím túžbam! Tvoje štastie nie je ďaleko od tvojho plaču, od tvojej chudoby, od tvojej tužby po spravodlivosti, od tvojho sklamania, nie je ďaleko od tvojho srdca. Čo ti osoží, keby si aj celý svet získala, ale svojej duši by si uškodila?...“ Zrazu sa stalo čosi, čo už dávno táto žena nezažila: zmizol strach a objavil sa veľmi silný pocit dôvery. Povedala: „Pane, kto si? Ja ťa vidím prvýkrát. Odkiaľ ma poznáš?“ Muž s dôstojnou tvárou začal trpezlivo vysvetľovať: „Žena, poznám nielen tvoje meno. Poznám tvoj príbeh; tvojho otca čo sa už nedokázal viac dívať do tvojej tváre a tvoju mamu, čo sa toľko vyplakala pre teba. Viem o tom, ako tvoje vzťahy stroskotali už s piatimi mužmi...“

Dvojica sa ešte dlho rozprávala a Ráchel sa konečne po tolkých rokoch znova zaľúbila...Zrazu sa obrátila, zabudla na vodu a na svoj džbán a s náhlivosťou utekala preč. „Tak toto musím porozprávat našim a všetkým v meste...Povedal mi všetko. Aké zvláštne...ale, nestalo sa takéto niečo už predtým? Stalo, a dokonca niekoľko krát! Veď kedysi na smrť smädná Agar na púšti, keď utekala od Abraháma, uvidela studňu a potom sa s ňou rozprával Boh. Tiež Rebeka, Ráchel a Sefora, spoznali pri studni svojich manželov Izáka, Jakuba a Mojžiša. Ja som tiež našla Kohosi...Nebude on ten Očakávaný, Jediný, Pomazaný?...Poďte sa na neho pozrieť!“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu.

Branislav Beniač SJ