„Zmiluj
sa, Pane, lebo sme zhrešili. Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále
pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich
očiach zlé.“ Týmito slovami žalmu nasledujúcej nedele nás liturgia uvádza do duchovného
ovzdušia pôstnej doby. Je to prudká zmena oproti predchádzajúcemu obdobiu. Pôstnou
dobou začínajú bolestné tajomstvá Krista. Jadro čítaní môžeme vidieť v týchto slovách:
„Ak si Boží syn,...“ hovorí Diabol Kristovi, pokúšajúc ho žiť svetským životom a nie
tým, ktorý mu načrtol Boh, teda životom Božieho Syna. Môžeme povedať, že aj my
máme neustálu dilemu, a to medzi životom budovaným na nezávislosti od Boha, ako nám
to ukázal prvý Adam, o ktorom hovorí prvé čítanie, a medzi životom založeným na dôvere
a poslušnosti Bohu, ktorý sme mohli vidieť u druhého Adama, Krista, a budeme o tom
počuť v druhom čítaní. A tak nám dnešné čítania podávajú pred náš zrak dvojaký
výber: ponuku prvého Adama a ponuku Krista. Ktorú z týchto dvoch ponúk si vybrať? Hriech
prvých rodičov, Adama a Evy, spočíva v tomto: pod pokušením Diabla sa rodí najskôr
pochybnosť, potom podozrenie, potom nedôvera, nakoniec neposlušnosť. A je to práve
tento dedičný hriech, ktorý sa odovzdáva na všetky generácie. Je to hriech praktického
ateizmu, sebestačnosti a ľahostajnosti. Chcieť postaviť vlastný život iba s materiálnym
zabezpečením, rozmýšľať ako zvíťaziť s mocou a hrdosťou, a dokonca používať Boha či
manipulovať aj náboženstvom pre svoje vlastné záujmy. Taktiež je tu pokušenie byť
nezávislým od Boha, osamostatniť sa od neho, pretože si myslím, že Boh mi niečo zakazuje,
a teda nechce aby som bol šťastný. Tak začnem rozmýšľať o mojom živote, bez Boha.
Úplne ho preskočím. Na druhej strane, nový Adam, Ježiš Kristus, prekvapil celý
náboženský svet, keď sa jedného dňa zjavil ako človek a nazýva Boha: Otče! Celý Ježišov
život vyjadruje túto dôveru, tento vzťah so svojím Otcom. Jeho život bol budovaný
na poslušnosti. Stále zjavoval harmóniu s Otcom, až kým nepovedal: „Ja a Otec sme
jedno.“ Ježiš má o ľudskom živote jasnú predstavu: človek nevznikol sám od seba, všetko
je ovocím Božieho stvorenia. Druhý Adam chcel zasiahnuť do tragédie prvého Adama tým,
že prišiel on sám ako prvý poslušný. Svätý Pavol hovorí, že človek sa stal podobný
obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. Neuznať ho a zaprieť
ho, to je Adamov hriech navždy. Pôstne obdobie nie je len úsilie obrátiť sa k Bohu,
ale nechať sa zatiahnuť do spásonosného diela, ktoré Kristus v hojnej miere ponúka
a obnovuje vo veľkonočných sviatostiach. Je tu silnejšia vlna, ktorá nás môže strhnúť
– tá Kristova, a nie prvého Adama. Stačí sa jej nevyhýbať a neodmietať. Vidíme,
že vo svete sa ľudia rozdeľujú na dve skupiny: tí, ktorí sa pri realizácii vlastného
života spoliehajú na Boha a tí, ktorí sa spoliehajú na seba, čím si zo seba spravia
Boha. Každoročná pôstna ponuka prichádza opäť aj dnes pre každého z nás: overiť sa,
kde je moje miesto, a zmeniť sa.