Vatikán (6. februára, RV) - „Kristus sa stal pre vás chudobným“ (2 Kor
8, 9)
Drahí bratia a sestry! 1. Každoročne nám Pôstne obdobie ponúka
vhodnú príležitosť hlbšie sa zamyslieť nad zmyslom a hodnotou nášho kresťanského života
a znovu objaviť Božie milosrdenstvo, aby sme sa aj my stali milosrdnejšími voči našim
bratom. V Pôstnom období Cirkev ponúka niektoré osobitné záväzky, ktoré by mali veriacich
v tomto procese vnútornej obnovy konkrétne sprevádzať. Sú to: modlitba, pôst a almužna.
Toho roku by som sa chcel v obvyklom pôstnom posolstve zamyslieť nad praxou dávania
almužny, ktorá predstavuje konkrétny spôsob, ako pomáhať núdznym, a zároveň je asketickým
cvičením na oslobodenie sa od pripútanosti k pozemským dobrám. Aká silná je príťažlivosť
materiálneho bohatstva a aké rázne musí byť naše rozhodnutie neurobiť si z neho modlu,
to jasne potvrdzuje Ježiš: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Lk 16, 13). Almužna
nám pomáha víťaziť nad týmto neustálym pokušením, vychováva nás, aby sme vychádzali
v ústrety potrebám blížnych a delili sa s druhými o to, čo z Božej dobroty vlastníme.
Na to sú zamerané aj špeciálne zbierky pre chudobných, ktoré sa počas Pôstneho obdobia
konajú v mnohých častiach sveta. Takto sa vnútorné očisťovanie spája s gestom cirkevného
spoločenstva, ako to bolo už v prvotnej Cirkvi. Svätý Pavol o tom hovorí vo svojich
listoch, keď spomína zbierku pre spoločenstvo v Jeruzaleme (porov. 2 Kor 8 – 9; Rim
15, 25 – 27). 2. Podľa evanjeliového učenia nie sme vlastníkmi, ale len správcami
dobier, ktoré máme: preto ich nemôžeme považovať za nedotknuteľný majetok, ale za
prostriedok, cez ktorý Pán každého z nás volá, aby sme sa stali voči svojim blížnym
sprostredkovateľmi jeho prozreteľnej starostlivosti. Ako pripomína Katechizmus Katolíckej
cirkvi, materiálne dobrá majú na základe ich univerzálneho určenia sociálnu hodnotu
(porov. 2404). V evanjeliu Ježiš veľmi jasne napomína tých, ktorí vlastnia a používajú
pozemské bohatstvá len pre seba. Zoči-voči masám, ktoré majú všetkého nedostatok a
trpia hladom, nadobúdajú slová sv. Jána tón tvrdej výčitky: „Ak má niekto pozemský
majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia
láska?“ (1 Jn 3, 17). Ešte dôraznejšie zaznieva výzva na delenie sa v krajinách, kde
tvoria väčšinu populácie kresťania, lebo tam majú voči mnohým núdznym a opusteným
väčšiu zodpovednosť. Pomáhať im je však v prvom rade povinnosťou vyplývajúcou zo spravodlivosti,
až potom skutkom milosrdenstva.
3. Evanjelium nám ukazuje charakteristickú
vlastnosť kresťanskej almužny: musí byť skrytá. „Nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí
pravá,“ hovorí Ježiš, „aby tvoja almužna zostala skrytá” (Mt 6, 3 – 4). Pričom krátko
predtým povedal, že nemáme konať dobré skutky pre pochvalu, aby sme neriskovali, že
prídeme o nebeskú odmenu (porov. Mt 6, 1 – 2). Apoštolovi ide o to, aby sa všetko
konalo na väčšiu Božiu slávu. Ježiš upozorňuje: „Nech tak svieti vaše svetlo pred
ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“
(Mt 5, 16). Všetko sa teda má robiť na Božiu slávu, nie na našu. Nech toto vedomie,
bratia a sestry, sprevádza každý váš skutok pomoci blížnemu, aby sa zabránilo tomu,
že sa stane pre vás len prostriedkom, ako vyniknúť. Ak pri konaní nejakého dobrého
skutku nemáme za cieľ Božiu slávu a opravdivé dobro bratov, ale zameriavame sa skôr
na osobný zisk alebo jednoducho pochvalu, nezodpovedá to evanjeliu. V modernej spoločnosti
charakterizovanej obrazovou kultúrou treba byť ostražitými pred týmto opakujúcim sa
pokušením. Evanjeliová dobročinnosť nie je len filantropiou: skôr ide o konkrétne
vyjadrenie milosrdnej lásky, teologálnu cnosť vyžadujúcu si vnútorné obrátenie k láske
k Bohu a k blížnym, nasledovanie Ježiša Krista, ktorý svojou smrťou na kríži seba
samého obetoval za nás. Ako neďakovať Bohu za toľkých ľudí, ktorí v tichosti, ďaleko
od reflektorov mediálnej spoločnosti, uskutočňujú v tomto duchu veľkodušné skutky
pomoci blížnemu v núdzi? A len málo osoží, ak dávame vlastné imanie druhým, keď sa
naše srdce pre to nadúva márnou slávou: a tak ten, kto vie, že Boh „vidí aj v skrytosti“
a v skrytosti dáva odmenu, nehľadá ľudské uznanie za vykonané skutky milosrdenstva.
4.
Sväté písmo nás vyzýva, aby sme o almužne uvažovali v hlbšom pohľade, presahujúcom
čisto materiálny rozmer, a učí nás, že väčšia radosť je dávať, ako dostávať (porov.
Sk 20, 35). Keď konáme s láskou, vyjadrujeme pravdu o našom bytí: neboli sme stvorení
pre seba samých, ale pre Boha a pre bratov (porov. 2 Kor 5, 15). Zakaždým, keď sa
z lásky k Bohu delíme o naše dobrá s núdznym blížnym, zakusujeme, že plnosť života
pochádza z lásky a že všetko sa nám vracia ako požehnanie vo forme pokoja, vnútorného
uspokojenia a radosti. Nebeský Otec nám odplatí naše almužny svojou radosťou. A navyše:
sv. Peter medzi duchovnými plodmi almužny menuje odpustenie hriechov. „Láska” – píše
– „zakrýva množstvo hriechov” (1 Pt 4, 8). Ako to často opakuje pôstna liturgia, Boh
ponúka nám hriešnikom možnosť odpustenia. Na jeho prijatie nás pripravuje to, keď
sa podelíme s chudobnými o naše vlastníctvo. V tejto chvíli myslím na všetkých tých,
ktorí nesú ťarchu spáchaného zla, a práve preto sa cítia ďaleko od Boha, zahanbení
a takmer neschopní utiekať sa k nemu. Almužna nás približuje k druhým, približuje
nás k Bohu, a tým sa môže stať nástrojom opravdivej konverzie a zmierenia s ním a s bratmi.
5.
Almužna vychováva k láskyplnej veľkodušnosti. Svätý Giuseppe Benedetto Cottolengo
mal vo zvyku odporúčať: „Nikdy nepočítajte mince, ktoré dávate. Preto vždy vravievam:
ak pri dávaní almužny ľavá ruka nemá vedieť, čo robí pravá, ani pravá nemá vedieť,
čo robí ona sama“ (Detti e pensieri, Edilibri, č. 201). V tejto súvislosti je veľmi
charakteristický evanjeliový príbeh o vdove, ktorá vo svojej biede hodila do chrámovej
pokladnice „všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12, 44). Jej malá a bezvýznamná
minca sa stala výrečným symbolom: táto vdova nedáva Bohu niečo zo svojho prebytku.
Nie to, čo má, ale dáva to, čím je. Dáva samu seba. Tento dojemný príbeh je zaradený
do rozprávania o dňoch, ktoré bezprostredne predchádzali Ježišovo utrpenie a smrť,
ako poznamenáva sv. Pavol. Ide o toho Ježiša, ktorý sa stal chudobným, aby nás svojou
chudobou obohatil (porov. 2 Kor 8, 9). Sám seba dal za nás. Pôstne obdobie nás aj
prostredníctvom dávania almužny vedie k tomu, aby sme nasledovali jeho príklad. V jeho
škole sa môžeme naučiť urobiť z nášho života dar. Keď ho nasledujeme, učíme sa byť
pripravení nielen dávať to, čo vlastníme, ale dávať samých seba. Či vari sa celé evanjelium
nedá zhrnúť do jediného prikázania lásky? Pôstna prax dávania almužny sa teda stáva
prostriedkom na prehĺbenie nášho povolania byť kresťanmi. Keď kresťan nezištne obetuje
sám seba, svedčí o tom, že zákony života nediktujú materiálne bohatstvá, ale láska.
To, čo dáva almužne hodnotu, je teda láska, ktorá inšpiruje rôzne formy daru, podľa
možností a podmienok každého jednotlivo.
6. Drahí bratia a sestry, Pôstne obdobie
nás pozýva, aby sme sa aj prostredníctvom dávania almužny duchovne „trénovali“, aby
sme tak rástli v láske a spoznávali v chudobných samotného Krista. V Skutkoch apoštolov
sa píše, že apoštol Peter povedal chromému, ktorý žiadal pri dverách chrámu o almužnu:
„Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského
vstaň a choď!“ (Sk 3, 6). Almužnou dávame niečo materiálne, čo je však znakom väčšieho
daru, ktorý môžeme druhým ponúknuť ohlasovaním a svedectvom o Kristovi, v ktorého
mene je pravý život. Toto obdobie je preto charakterizované osobným i spoločným úsilím
primknúť sa ku Kristovi, aby sme sa stali svedkami jeho lásky. Mária, Pánova Matka
a verná služobnica, nech pomáha veriacim, vyzbrojeným modlitbou, pôstom a dávaním
almužny, viesť pôstny „duchovný zápas“, aby tak obnovení na duchu išli v ústrety sláveniu
veľkonočných sviatkov. S týmto želaním s radosťou všetkým posielam svoje apoštolské
požehnanie.