Gréckokatolíkom: Skrúšenosť srdca

Pred dvoma rokmi sa na ruskom filmovom plátne objavil zaujímavý film pod názvom Ostrov. Príbeh sa odohráva na jednom ostrove na severe vtedajšieho Sovietskeho Zväzu. Dej filmu začína v roku 1942 počas II. svetovej vojny. Kurič sovietskeho nákladného parníka s uhlím, ktorý obsadia nacisti, zastrelí pod ich nátlakom pištoľou kapitána lode, aby si takto zachránil svoj vlastný život. Nemci parník potopia a kuriča ťažko raneného nájdu mnísi, ktorí majú kláštor na neďalekom ostrove.

Dej sa prenáša o 34 rokov neskôr. Z kuriča parníka sa stáva mních Anatolij. Celou jeho náplňou v kláštore je voziť uhlie z potopeného parníka a kúriť ním do ústredného kúrenia kláštora. Žije prísnym asketickým životom, robí pokánie za smrť kapitána a plače nad svojimi hriechmi s Ježišovou modlitbou na perách. Nenachádza v duši pokoj, hoci za ním chodí množstvo ľudí, ktorých uzdravuje a dáva im rady, keďže má dar jasnovidectva a vidí do srdca človeka. To sa nepáči jednému z jeho bratov mníchov, ktorý mu to závidí a nemá ho rád. Starec sám tomu nerozumie a pýta sa seba samého prečo on vrah, dostal takého dary od Boha?

Za starcom v závere filmu na ostrov prichádza významný admirál so svojou chorou dcérou, ktorá je posadnutá zlým duchom, ktorého starec z nej vyženie. Po jej uzdravení mních spozná v admirálovi kapitána z lode, o ktorom si myslel že ho zabil. Prosí ho o odpustenie a ten mu odpúšťa. Nahnevaný mních, ktorý mu predtým závidel sa zmieruje so starcom a starec spokojne zomiera.

Film púta pozornosť mnohých Rusov, predovšetkým mladých ľudí. Autori filmu si kladú otázku, aké má byť skutočné pravoslávne kresťanstvo? Prečo sa dnešný ruský človek pýta na hriech, na vinu a na odpustenie? Je dobré si pripomínať svoje hriechy? Majú ešte tieto pojmy pre dnešného človeka nejaký význam? Túto otázku si kládli už mnísi v egyptskej púšti, na ktorú hľadali odpoveď. Ak chceme mať účasť na Božom kráľovstve všetci kresťania musíme robiť pokánie. Je to jedna zo základných požiadaviek Ježiša Krista od počiatku jeho účinkovania. To čo nás vzďaľuje od Krista v duchovnom živote je práve hriech, ktorý je prekážkou, aby sme sa mu podobali.

Z etymologického hľadiska grécke slovo penthos, vyjadruje žiaľ, smútok, zármutok, skormútenosť či skrúšenosť. V gréckej antickej kultúre sa penthos chápal v trojakom význame: 1) ako smútok kvôli rodičom a priateľom, 2) ako zármutok pre nešťastie iného alebo 3) ako nárek nad smrťou boha.

Čo na to hovoria cirkevní otcovia? Vzhľadom k smútku kvôli rodičom a priateľom, Evagrius vo svojom diele Praktikos píše: „Mníchovi oznámia smrť jeho otca. Tento odpovie: Prestaň sa rúhať, môj Otec je nesmrteľný“. Azda sa nám môže zdať takáto reakcia príliš drsná, na druhej strane však pre otcov púšte normálna. Ján Zlatoústy, ktorý neadresoval svoje kázne len mníchom, hovorí podľa príkladu apoštola Pavla: neplačme nad mŕtvymi len z dôvodu, že zomreli. Je to nerozumné a zbytočné. Pre kresťanov hodných toho mena, smrť je zrodením pre skutočný život. Vyjadrenie ich viery v túto pravdu neostávalo len pri slovách, ale bolo prejavené aj navonok. Tak napríklad na pohreb Cézara, brata Gregora Naziánskeho, si ich matka obliekla svetlé šaty. Určite nie ako prejav extravagancie, ale ako vyjadrenie nádeje na večný život.

Ako prvý v Biblii myšlienku penthosu - stálej skrúšenosti, ktorá v nás vzbudzuje pocit hriechu, objavil Origenes. Práve on našiel v Septuaginte až 120 výrazov, ktoré ponúkajú podstatné mená alebo slovesá korešpondujúce s našim výrazom penthos.

V Starom Zákone sa ním vyjadroval v pravom slova zmysle smútok súkromný alebo verejný, náboženský alebo profánny. Kajúcimi označuje triedu ľudí, ktorí sa charakterizujú ako „chudobní Izraela“, pre ktorých Jahve sa predstavuje ako ich ochranca, v očakávaní, že druhé Blahoslavenstvo ich zaraďuje medzi privilegovaných v Božom Kráľovstve. Tradícia aplikuje tento text na tých, ktorí sú skrúšení duchom, rovnako ako na inom mieste sú chudobní duchom tí, ktorí sa zriekli bohatstva. Apoštol Pavol a apoštol Jakub hovoria o skrúšenosti spôsobenej následkom hriechu, takto kresťanská komunita v Korinte by mala byť ponorená do smútku pre hriech incestu medzi svojimi členmi.

Ako definovali penthos v kresťanstve cirkevní otcovia? Je to smútok podľa Boha vyvolaný ľútosťou, je to pocit sprevádzaný zármutkom a bôľom kvôli strate toho, čo dáva radosť. Gregor Nyssky ju definuje vo všeobecnosti ako stav smutnej duše, spôsobený stratou určitej túženej veci. Vyjadrené jedným slovom, po spáse, po čom ako kresťania túžime. Svätý Barsanufius hovorí, že nikdy netreba smútiť za žiadnou vecou na svete, iba kvôli jednej, kvôli hriechu. Ján Zlatoústy to naznačil: v bytiach stvorených pre večnosť, je odôvodnený iba jediný smútok a to pre stratu večného šťastia. Teda prvou ideou penthosu je smútok pre stratu spásy, pre mňa samého alebo pre iných. Je to jedno slovo vysvetľujúce dva termíny: smútok a spása.

Je taktiež potrebné si zadefinovať a vyjasniť rozdiely medzi dvoma výrazmi, ktorým nemožno prisúdiť rovnakú totožnosť, aby sme si nezamieňali pojem penthos - trvalý stav kajúcnosti pred Bohom a metanoiu - obrátenie, pokánie, ako konkrétny skutok. Majú síce veľa spoločného, ale sú navzájom odlišné. Aj Ján Klimak vo svojom diele Rebrík do raja hovorí osobitne v piatej kapitole o pokání a v siedmej o kajúcnosti.

Kajúcnosť zachádza omnoho ďalej, než pokánie, už od počiatku kresťanskej askézy. Nik nie je väčším majstrom najodvážnejších myšlienok o božej dobrote, než otcovia púšte, ktorých môžeme pokojne nazvať špecialistami na penthos. Vypočujme si na záver jednu z nich. Otec Teodor povedal svojmu žiakovi: Keď sedíš vo svojej kélii, sústreď svoju myseľ a pripomínaj si chvíľu, kedy predstúpiš pred Boha. Predstavuj si onen strašný posvätný súd. Zameraj svoju myseľ na to, čo je určené hriešnikom: zahanbenie zoči voči Bohu a jeho Kristovi, anjelom, archanjelom, mocnostiam a všetkým ľuďom, všetky tresty, večný oheň, nehynúci červ, peklo, temnotu a škrípanie zubami, hrôzy a muky. Potom sa zameraj práve tak na dobrodenia, ktoré sú určené spravodlivým: dôverný vzťah s Bohom Otcom a jeho Kristom, s anjelmi, archanjelmi, mocnosťami a všetkými ľuďmi, na kráľovstvá a ich bohatstvá, radosti a potešenia. Uchovávaj si spomienku na všetky tieto veci. Nariekaj nad zavrhnutím hriešnikov. Plač a zahaľ sa kajúcim rúchom vo strachu, aby si sa aj ty sám neocitol v takomto nešťastí. Raduj sa nad dobrodeniami, ktoré sú určené spravodlivým. Veseľ sa a jasaj. Toto sa usiluj okúsiť a nemaj nič s tým ostatným. Hľaď, aby si nikdy nezabudol na tieto veci myslieť, či si vo svojej kelii, alebo niekde vonku.

P. Milan Lach SJ