Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Augustín - "človek dneška"

Vatikán (16. januára, RV) - Svätý Otec dnes v katechéze nadviazal na minulotýždňovú tému o živote svätého Augustína. Tentoraz sa zameral na posledné roky jeho života a jeho smrť. Poslucháčom predstavil postavu Augustína z obdobia, keď už veľký biskup prekročil svoju sedemdesiatku.

„Štyri roky pred svojou smrťou sa Augustín rozhodol menovať svojho nástupcu. Preto 26. septembra roku 426 zhromaždil ľud v Bazilike pokoja v Hippo, aby veriacim predstavil toho, ktorého navrhol na túto úlohu”... „Keď Augustín vyslovil meno navrhnutého nástupcu, kňaza Heraklia, zhromaždenie vybuchlo do súhlasného aplauzu s dvadsaťtrikrát opakovaným skandovaním: «Buď Bohu vďaka! Chvála Kristovi!» Ďalšími zvolaniami veriaci odobrili aj Augustínove slová ohľadom jeho vlastnej budúcnosti: roky, ktoré mu ešte zostávajú, chce venovať intenzívnejšiemu štúdiu Svätého písma.”

Nasledujúce štyri roky boli v skutočnosti obdobím jeho mimoriadnej intelektuálnej aktivity. Ukončil viaceré významné diela a na ďalšie sa podujal. Zaangažoval sa za mier pre africké provincie ohrozované barbarmi od juhu. Benedikt XVI. citoval Augustínove slová z listu veľmožovi Dáriovi. Dárius prišiel do Afriky uhládzať politické nezhody vládcu Bonifáca s cisárskym dvorom, ktoré len nahrávali Maurom a ich ničivým nájazdom. «Najväčším dôvodom na slávu je zahubiť samotnú vojnu prostredníctvom slova, nie zahubiť ľudí prostredníctvom meča, a tiež zabezpečiť alebo udržať mier prostredníctvom mieru a nie vojnou.»

Sever Afriky sa nanešťastie tohto pokoja nedočkal, konštatoval Benedikt XVI. V roku 429 Vandali prekročili Gibraltár na Bonifácovo pozvanie motivované politickou pomstou. Po Mauretánii začali útočiť na bohaté severoafrické provincie a v júni roku 430 už obliehali Hippo. V meste našiel útočisko aj samotný Bonifác, ktorého zmierenie s cisárskym dvorom prišlo príliš neskoro. Márne sa usiloval zahradiť postup votrelcom. Augustínov životopisec Possidius takto opisuje Augustínovu bolesť: «Viac než zvyčajne, slzy boli jeho pokrmom noc i deň, a na konci svojho života viac než iní v trpkosti a smútku zakusoval svoju starobu.»

Hoci starý a unavený, Augustín zostal verný svojmu poslaniu. Utešoval seba i druhých modlitbou a rozjímaním nad tajomnými zámermi Prozreteľnosti. Hovoril o „starobe sveta“, rímskeho sveta, ako to robil už dvadsať rokov predtým, keď Góti s Alarichom napadli Rím. V starobe, hovoril Augustín, sa množia trápenia... „No zatiaľ čo svet starne, Kristus je ustavične mladý.“ Augustín takto vyzýva: «Neodmietaj omladzovanie v spojení s Kristom, ani v starom svete. On ti hovorí: Neboj sa, tvoja mladosť sa obnoví ako orlovi.» „Kresťan teda nemá ochabovať ani v náročných situáciách, ale má sa usilovať pomáhať tým, čo to potrebujú.
 
Takto odporúča veľký učiteľ v odpovedi Honorátovi, biskupovi Tiabe, ktorý sa ho pýtal, či za barbarských nájazdov biskup, kňaz alebo ktorýkoľvek človek Cirkvi, môže utiecť, aby si tak zachránil život: «Keď je nebezpečenstvo spoločné pre všetkých, teda pre biskupov, klerikov a laikov, tí, čo potrebujú druhých, nemajú byť opustení zo strany tých, ktorých potrebujú. V tomto prípade nech sa celkom všetci presunú na bezpečné miesta. No ak niektorí potrebujú zostať, nech nie sú opustení od tých, čo majú povinnosť slúžiť im posvätnou službou, takže sa buď spolu zachránia, alebo spoločne podstúpia súženia, ktoré Otec rodiny bude chcieť, aby vytrpeli.» Augustín uzatvára: «Toto je najvyššia skúška lásky.» Ako nevidieť v týchto slovách, to hrdinské posolstvo, ktoré počas stáročí toľkí kňazi prijali a osvojili si ho?“

Mesto Hippo vzdorovalo a prichýlilo aj iných biskupov, hľadajúcich útočisko. Medzi nimi bol aj Possidius, Augustínov učeník, ktorý takto dostal možnosť opísať posledné dramatické dni svätého Augustína. Tento sa ešte intenzívnejšie venoval modlitbe. „Bolo zvykom zdôrazňovať, že nikto, či biskup, či rehoľník, či laik, akokoľvek vzorný by bol jeho život, nesmie sa postaviť zoči-voči smrti bez náležitého pokánia. Preto Augustín nepretržite opakoval pomedzi slzy kajúce žalmy, ktoré toľkokrát recitoval spolu s ľudom.“ Svätý Augustín zomrel 28. augusta roku 430, keď, podľa slov Benedikta XVI., „jeho veľké srdce konečne našlo svoje uspokojenie v Bohu.“

 
Telo biskupa bolo pochované a neskôr sa dostalo na Sardíniu. Odtiaľ bolo prenesené v roku 725 do mesta Pávia, kde dodnes odpočíva v tamojšej Bazilike sv. Petra. Podľa slov Svätého Otca, platia slová životopisca Possidia, že Augustína v jeho spisoch «nachádzame živého»: „Keď čítam spisy sv. Augustína, nemám pocit, že by to bol človek mŕtvy už nejakých tisícšesťsto rokov, ale cítim ho ako človeka dneška: ako priateľa, súčasníka, ktorý ku mne hovorí, hovorí k nám svojou sviežou a aktuálnou vierou.“ ... „Táto viera nie je včerajšia, hoci bola ohlasovaná včera. Je vždy dnešná, pretože Kristus je skutočne včera dnes a navždy. On je Cesta, Pravda a Život. Takto nás sv. Augustín povzbudzuje, aby sme dôverovali tomuto Kristovi stále živému a takto nachádzali cestu života.“
Medzi pútnikmi, ktorým sa po skončení katechézy prihovoril Svätý Otec, bola aj skupina gréckokatolíckych veriacich z Ukrajiny, pod vedením svojho biskupa vladyku Mariána Šášika. Svojou prítomnosťou prišla vyjadriť blízkosť pápežovi aj skupina s transparentom univerzity Sapienza. Na záver udelil Svätý Otec všetkým svoje apoštolské požehnanie. -jb-