Očami viery, vedy a kultúry: Vzdelávanie v katolíckych školách

Na svete je dnes viac ako miliarda detí v školskom veku. Na ne pripadá 58 miliónov učiteľov. Katolíckych škôl je asi 250 tisíc a navštevuje ich 42 miliónov žiakov. Vychovávateľov a ďalších zasvätených osôb, ktorí ich vyučujú a ktorí tiež učia na mnohých štátnych školách je asi 3 a pol milióna.
Katolícke školy sú vo všetkých kútoch sveta, dokonca aj v krajinách, ktoré nemajú náboženskú slobodu, alebo tam, kde sú sociálne ekonomiky znevýhodňované. Aj tam sa katolícke školy podieľajú na poslaní Cirkvi. O situácii vzdelania v katolíckych školách sa píše v novom vatikánskom dokumente, ktorý vyšiel na konci novembra.

Nový dokument

20. novembra predstavili v Aule Jána Pavla II. vo Vatikáne dokument Kongregácie pre katolícku výchovu s názvom „Vzdelávanie v katolíckych školách – spoločná misia zasvätených osôb a laických veriacich“, ktorý schválil pápež Benedikt XVI. Dokument sa zaoberá úlohou katolíckej školy v spoločnosti. Vo vatikánskom tlačovom stredisku ho predstavil prefekt kongregácie kardinál Zenon Grocholewski. Spomenul pri tom, že dokument chce povzbudiť veriacich laikov spolu so zasvätenými osobami v ich výchovnom poslaní a chce tiež odpovedať na výzvy školstva a na jeho dôležitosť, ktorá vyplýva z kontextu sociálnej, kultúrnej a náboženskej komplexnosti dnešnej doby, v ktorej vyrastajú ďalšie generácie.

Kardinál Grocholewski zdôraznil, že kontext dnešného školstva je poznačený hlbokými rozpakmi. Učitelia, najmä v školstve západných krajín pociťujú únavu, strácajú motiváciu a vo svojom vychovávateľskom poslaní sú frustrovaní. Na školách tiež stále viac vzrastá násilie medzi dospievajúcimi a tiež ťažkosti v rodinách, ktoré sú prvé zodpovedné za výchovu detí a mali by sa do školskej výchovy aktívne zapájať. Okrem toho sme – ako povedal prefekt kongregácie – stále častejšie svedkami straty zmyslu pre výchovu, čo je úzko spojené so stratou hodnôt, najmä tých, ktoré podporujú životné rozhodnutia, rodinu či prácu. Takže aj výchova trpí zlom, ktoré zraňuje našu spoločnosť najmä rozšíreným subjektivizmom, morálnym relativizmom a nihilizmom. S ohľadom na to zdôrazňuje katolícka pedagogická tradícia ústredné postavenie osoby a jej integrálnej formácie, ktoré je podporované ľudskými, duchovnými a náboženskými hodnotami. Ako sa tiež uvádza v dokumente, pri spolupráci zasvätených osôb a laických veriacich v školstve je nevyhnuté zjednotenie úsilia. Dary jednotlivcov by totiž mali čo najúčinnejšie prispievať k naplneniu poslania Cirkvi. Len tak je potom možné predstaviť jej kompletnejší obraz v súvislosti s reagovaním na veľké výzvy súčasnosti. V dokumente sa píše:
„V tomto kontexte má poslanie katolíckych škôl ako spoločenstiev, formovaných zasvätenými osobami aj laikmi, výnimočný význam a ukazuje na bohatstvo, ktoré by malo byť dosiahnuté a zveľaďované. Toto poslanie si vyžaduje od všetkých členov vzdelávacieho spoločenstva uvedomenie si, že majú obrovskú zodpovednosť dať vzdelávaniu a výchove originálnu kresťanskú pečať. Musia byť svedkami Ježiša Krista a predstaviť kresťanský život ako rozhodujúce svetlo a zmysel pre každého,“
 
Časti dokumentu

Dokument Kongregácie pre katolícku výchovu sa skladá z troch hlavných kapitol:

- Spoločenstvo vo vzdelávacej misii
- Spôsob formácie pre spoločné vzdelávanie
- Spoločenstvo pre otvorenie seba samého voči ostatným


Spoločenstvo vo vzdelávacej misii

V prvej kapitole sa hovorí o Cirkvi, ako o tajomstve spoločenstva a misie. „Keď kresťania hovoria o spoločenstve, majú pri tom na mysli večné tajomstvo, ktoré sa zjavuje v Kristovi a v spoločenstve lásky, ktorá je samotným životom Božej Trojice. Zároveň sa tým myslí, že kresťan je súčasťou tohto spoločenstva v Tele Krista, ktorým je Cirkev. Spoločenstvo je teda podstatou Cirkvi, základom a prameňom jej poslania byť vo svete domovom a školou spoločenstva, aby tým viedla mužov a ženy k hlbšiemu poznávaniu tajomstva spoločenstva trojjediného Boha a spolu s ním rozširovala a upevňovala vzájomné vzťahy v ľudskej spoločnosti. V tomto zmysle je Cirkev ako ľudská rodina, ale je tiež veľkou Božou rodinou, cez ktorú Boh vytvára priestor spoločenstva a jednoty vo všetkých kontinentoch, kultúrach a národnostiach.“
V tejto časti sa tiež podrobne hovorí o zasvätených osobách a veriacich laikoch, ktorí sú na spoločnej misii. Žiada sa od nich, aby svedčili o Ježišovi Kristovi a hlásali, že kresťanský život je nositeľom svetla a zmyslu pre všetkých.

Spôsob formácie pre spoločné vzdelávanie
V druhej časti s názvom Spôsob formácie pre spoločné vzdelávanie sa podrobne hovorí o profesionálnej formácii, ktorá má byť jednou z hlavných požiadaviek vychovávateľa katolíckej školy. Nemá tu ísť pritom len o kultúrne, psychologické a pedagogické schopnosti, ale aj o schopnosť robiť syntézu medzi profesionálnymi schopnosťami a výchovnými motiváciami so zvláštnou pozornosťou na vzťahové usporiadanie.
V tejto kapitole sa tiež píše o teologickej a duchovnej formácii a o jej význame zo strany zasvätených osôb a tiež laikov. Hovorí sa tiež o formovaní v duchu spoločenstva pre výchovu, keď sa uvádza, že „vyučujúci sú povolaní budovať svoje vzťahy aj cez formáciu, tak ako na úrovni profesionálnej, aj na úrovni osobnej a duchovnej, podľa logiky spoločenstva. To so sebou prináša ochotu byť k dispozícii, prijímanie a hlbokú vzájomnú výmenu, ako aj spolužitie vo vnútri samotného výchovného spoločenstva.“
Spoločenstvo pre otvorenie seba samého voči ostatným

Podstatnú časť tretej kapitoly s názvom Spoločenstvo pre otvorenie seba samého voči ostatným tvorí stať o antropologických a teologických základoch. Byť človekom – ako sa uvádza – je spojenie duše a tela, ktoré sa dynamicky uskutočňuje cez otvorenie seba samého ku vzťahom s ostatnými. Podstatou človeka je byť s druhými a pre druhých, čo sa uskutočňuje v láske. Veď práve láska je tým, čo poháňa človeka rozšíriť okruh svojich vzťahov okrem osobného života a života v rodine až k univerzálnosti a objať tak – aspoň obrazne – celú ľudskosť.
„Ide tu o potrebu sformovať človeka ako osobu: subjekt, ktorý v láske vytvára vlastnú historickú, kultúrnu a duchovnú identitu, vkladajúc ju do dialógu s ďalšími ľuďmi, v dynamike darov obojstranne ponúknutých a tiež prijímaných. V kontexte globalizácie je potrebné vytvárať osoby, schopné rešpektovať identitu, kultúru, históriu či náboženstvo a najmä utrpenia a potreby iných s vedomím, že my všetci sme skutočne zodpovednými za všetkých.“ –sg-