Nedeľný príhovor kardinála Jozefa Tomka: 30. výročie ustanovenia cirkevnej provincie pre Slovensko

Pred koncom roka si pripomíname tridsiate výročie ustanovenia cirkevnej provincie pre celé Slovensko. Po viacstoročnom čakaní splnil túto túžbu Slovákov pápež Pavol VI. slávnostnou apoštolskou konštitúciou, ktorú vydal dňa 30.decembra, teda na sviatok Sv. rodiny, roku Pána 1977. Prečo treba považovať tento krok za historicky dôležitý? O čo vlastne išlo?
 
Dlhá cesta
Ako prirodzená rodina aj cirkevné spoločenstvo pozná postupný rast. Veriaci sa združujú najmä vo farnostiach a na širšom priestore v diecéze pod vedením biskupa. Viac diecéz utvára potom cirkevnú provinciu, na čele ktorej stojí arcibiskup- metropolita. Prvým biskupstvom na územi Slovenska ba v celej stredovýchodnej Európe bola Nitra, ktorú už roku 880 spomína pápež Ján VIII. v bule „Industriae tuae“. Jeho nástupca Ján IX. poslal roku 899 na Veľkú Moravu troch biskupov, aby tam vysvätili arcibiskupa a dvoch biskupov, čiže sufragánov. To už bola prvá cirkevná provincia, ktorá však zanikla s pádom Veľkej Moravy. Po usídlení Maďarov v podunajskej kotline uhorský kráľ sv.Štefan pomohol zriadiť viaceré biskupstvá v starom Uhorsku. Stredobodom novej cirkevnej organizácie sa stal Ostrihom. Ďalšie pre Slovensko dôležité zmeny nastali až zriadením troch nových biskupstiev, Spiša, Banskej Bystrice a Rožňavy roku 1776, ako aj Košíc roku 1804 a gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove roku 1818.

Po prvej svetovej vojne sa roku 1918 rozpadla Rakúsko-uhorská ríša a utvorili sa nové štátne celky s novými hranicami. Ale pri usporiadaní cirkevných hraníc nastali ťažkosti pre niektoré oblasti na území starej Československej republiky. Spomeniem len dve hlavné: Trnavskú oblasť zriadila Sv.Stolica ako apoštolskú administratúru, ktorá nie je ešte  plnoprávnou diecézou; patrila však pod Ostrihomskú cirkevnú provinciu; Košice a Rožňava patrili pod Jágerské arcibiskupstvo. Okrem toho bola tu otázka niektorých farností tak na juhu, na východe ako aj na severe Slovenska a tiež na Morave. Roku 1928 Sv.Stolica uzavrela s Československou republikou „modus vivendi“, v ktorom sa dohodli, že hranice diecéz sa majú kryť s hranicami štátu. Išlo teda o osamostatnenie cirkevného zriadenia aj na Slovensku, podľa starej zásady Cirkvi na celom svete, „lebo takto sa môžu veriaci pohodlnejšie a bez akejkoľvek ťažkosti v  ktoromkoľvek čase stýkať so svojím ordinárom“, ako to Sv.Stolica znovu zdôraznila roku 1937 v apoštolskej konštitúcii „Ad ecclesiastici regiminis“. Tieto dve dohody boli však iba rámcové, bolo treba ich doplniť a uviesť do platnosti. Lenže vzťahy medzi pražskou vládou a Rímom boli stále napnuté a po roku 1938 zas prišli vojnové časy, štátne hranice sa znovu zmenili a cirkevná organizácia sa riešila dočasne a prechodne. Po druhej svetovej vojne prišiel komunistický režim, ktorý mal záujmy skôr protichodné k zriadeniu, ba prekážal ešte aj menovaniu biskupov.

V šesťdesiatych rokoch, v období Druhého vatikánskeho koncilu a cyrilometodských výročí sa začali množiť žiadosti na Svätú Stolicu, aby pristúpila k vyhláseniu slovenskej cirkevnej provincie. Žiadali o to slovenskí biskupi zo Slovenska i zo zahraničia, prítomní na koncile.. Rozsiahle a vyvážené argumenty predložili vo svojich memorandách slovenskí kňazi žijúci v zahraničí; rôzne spolky a medzi nimi najmä Svetový kongres Slovákov posielali prosebné listy Sv.Otcovi.

Pápež Pavol VI. viac ráz verejne prejavil ochotu zriadiť slovenskú cirkevnú provinciu, ale vláda dala k tomu zvolenie až roku 1977. Sv. Stolica vydala už 30. decembra 1977 zriaďovacie buly. V tej dobe som bol podtajomníkom Kongregácie pre biskupov, ktorá spolupracovala – a môžete si predstaviť s akou radosťou z mojej strany- na úradných dokumentoch. Tie potom prišiel do Trnavy vyhlásiť pražský arcibiskup kardinál Tomášek, ale prišli aj štátne pokyny, aby sa vyhláseniu nerobila publicita.

Význam slovenskej cirkevnej provincie
Čo nového prinieslo zriadenie slovenskej cirkevnej provincie?
Pavol VI. oddelil územie Trnavskej apoštolskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy a povýšil ho na arcidiecézu, pripojac k nej aj tri farnosti diecézy Gyôr a dve patriace Opátstvu v Panonhalme, ležiace na území Slovenska. Vyňal Košickú a Rožňavskú diecézu zo sväzku Jágerskej cirkevnej provincie a pričlenil ich do slovenskej provincie, pripojac ku Košickej diecéze aj trinásť farností, ktoré dovtedy patrili do Satmárskej diecézy. Takto sa utvorila nová celoslovenská cirkevná jednotka čiže provincia, na ktorej čelo pápež postavil trnavského arcibiskupa-metropolitu. Jej hranice súhlasili so štátnymi hranicami. Dosiahlo sa úplné uznanie nezávislosti na cirkevnom poli. Tento krok mal nepriamo aj pozitívne dôsledky pre štát a pre medzinárodné zosilnenie štátnych hraníc.

Okrem toho tak sme sa naviazali na dobu sv.Cyrila a Metoda a na prvú cirkevnú provinciu na Slovensku. Ako som dávnejšie napísal: „Semä zasiate pápežom Jánom VIII. rukami svätého Metoda, pestované mnohými jeho nasledovníkmi, vyrástlo do silného zelenajúceho sa stromu, ktorý búrky spevnili“. Až za slobody naši najlepší kultúrni pracovníci vyzdvihli historickú dôležitosť tohto kroku. Neumenšuje ju ani neskoršie zriadenie druhej cirkevnej provincie v Košiciach roku 1995, ktorej ono práve uvoľnilo a umožnilo cestu, lebo už nebolo treba riešiť otázku súhlasu so štátnymi hranicami. Dve metropolie a cirkevné provincie sú len znakom životnosti a rozsiahlosti katolíckej Cirkvi na Slovensku, pri čom význam toho zriadenia pred tridsať rokmi je pre našu históriu bez pochyby väčší.

Keď my si dnes pripomíname túto pamätnú udalosť, ktorej plody voľne užívame, treba sa nám poďakovať Bohu a Sv. Stolici. Čo je však najdôležitejšie, treba sa usilovať dať duchovnú náplň týmto formám cirkevného života a chápať každú z nich aj ostatné cirkevné spoločenstvá ako „Božiu rodinu“.

Jozef kard. Tomko