Benedikt XVI. na polnočnej svätej omši: "Dotknime sa Božej pokory!"

Vatikán (25. decembra, RV/TKKBS) - Dnešný deň sa pre Svätého Otca Benedikta XVI. a množstvo kresťanov po celom svete začal veľmi skoro – s úderom polnoci. Pred Bazilikou sv. Petra vo Vatikáne sa už dlhé hodiny predtým zhromažďovali ľudia, aby zažili jedinečnú atmosféru slávnostnej svätej omše pri príležitosti Narodenia Pána, ktorú celebrovala samotná hlava Katolíckej cirkvi a v rámci ktorej predniesla nasledujúcu homíliu:

Drahí bratia a sestry!
„Pre Máriu nadišli dni pôrodu. Porodila prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a položila do jasieľ, pretože pre nich nebolo miesta" (por. Lk 2, 6s). Tieto slová sa opätovne dotýkajú našich sŕdc. Prišla chvíľa, ktorú ohlásil anjel v Nazarete: „Porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš. Bude veľkým a bude Synom Najvyššieho" (por. Lk 1,31). Prišla chvíľa na ktorú čakal Izrael mnoho storočí, počas mnohých temných hodín – chvíľa, ktorú istým spôsobom očakávalo celé ľudstvo: že Boh sa začne o nás starať, vyjde zo svojho úkrytu, že svet ozdravie a On všetko obnoví. Môžeme si predstaviť s akou vnútornou prípravou, s akou láskou kráčala Mária smerom k tejto hodine. Krátke pripomenutie: „Zavinula ho do plienok", nám umožňuje vidieť niečo zo svätej radosti a tichého očakávania. Plienky boli pripravené, aby dieťatko bolo dobre prijaté. Ale v domoch nebolo miesta. Ľudstvo očakáva Boha, jeho blízkosť. Keď však príde táto chvíľa, nemá preňho miesto. Je tak zamestnané samo sebou, potrebuje všetko miesto a všetok čas pre vlastné záležitosti natoľko, že pre druhého nezostane nič – pre blížneho, pre chudobného, pre Boha. Čím viac sa ľudia stávajú bohatými, tým viac napĺňajú všetko samým sebou.
 
Ján, vo svojom Evanjeliu, ako vždy ukazujúc na to podstatné, rozširuje krátku Lukášovu správu o Betleheme: “Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali” (1,11). Toto sa týka predovšetkým Betlehema: Syn Dávidov prišiel do svojho mesta, no musí sa narodiť v maštali, pretože v žiadnej ubytovni pre Neho nebolo miesto. A toto sa týka Izraela: Vyslanec prichádza ku svojim a vlastní ho neprijali. Toto sa vlastne týka celého ľudstva: Ten, pre ktorého a skrze ktorého bol stvorený svet, prvotné Slovo Stvoriteľa vstupuje do sveta, ale nie je vypočuté, nie je prijaté.
 
Tieto slová sa v konečnom dôsledku týkajú nás, každého zvlášť a celej spoločnosti zároveň. Máme čas pre blížneho, ktorý potrebuje naše - moje – slovo, a moju lásku? Máme čas pre trpiaceho, ktorý potrebuje moju pomoc? Pre utečenca, ktorý hľadá utočište? A máme čas a miesto pre Boha? Dovolíme mu vstúpiť do našich životov? Nachádza v nás voľné miesto? Alebo sme všetko miesto našich myšlienok, našich skutkov, našich životov obsadili sebou samým?
 
Vďaka Bohu, táto negatívna správa nie je tou jedinou, a ani poslednou, ktorú nachádzame v Evanjeliu. Ako v Lukášovi nachádzame lásku matky Márie a vernosť svätého Jozefa, bdelosť pastierov a ich veľkú radosť, a ako v Matúšovi nachádzame návštevu mudrcov, prichádzjúcich z ďaleka, tak aj Ján nám hovorí: “Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi”(Jn 1,12)). Sú ľudia, ktorí ho prijali, a tak, počnúc od maštaľky sa potichu rosí nový domov, nové mesto, nový svet. Vianočné posolstvo nám dovoľuje spoznať temnotu uzavretého sveta, a tým nám ukazuje realitu, ako ju každodenne vidíme. Avšak nám aj ukazuje, že Boh sa nenechá zavrieť vonku. Nájde si miesto, aj keby mal k nám vstúpiť hoci len skrze maštaľku; jestvujú totiž ľudia, ktorí vidia svetlo a rozdávajú ho ďalej. Prostredníctvom slova evanjelia anjel hovorí aj k nám a v posvätnej liturgii svetlo Spasiteľa vstupuje do nášho života. Ak sme pastieri, alebo mudrci – svetlo a jeho posolstvo nás volajú, aby sme nastúpili na cestu, vyšli z uzavretia našich túžob a želaní a kráčali k Pánovi a adorovali mu. Adorujeme mu otvorením sveta pravde, dobru, Kristovi, službe ľudí žijúcich na okraji spoločnosti, v ktorých nás On čaká.
 
V niektorých vianočných zobrazeniach neskorého stredoveku a začiatku modernej doby sa maštaľ predstavuje ako trošku pompéznejší palác. Môžeme v tom spoznať niekdajšiu pompu, ale teraz schátral, múry sa rozpadli a stal sa tak nakoniec maštaľou. I keď toto zobrazenie nie je historicky podložené, metaforicky predsa len vyjadruje niečo z pravdy, ktorá sa ukrýva v tajomstve Vianoc. Dávidov trón, ktorý dostal prísľub večnej trvácnosti, je prázdny. Svätej Zemi vládnu cudzinci. Jozef, Dávidov potomok, je jednoduchý remeselník; palác sa tak v skutočnosti stal iba chyžou. Dávid sám začínal ako pastier. Keď ho Samuel hľadal, aby ho pomazal, zdalo sa nemožné a protirečiace si, že podobný pastierik by sa mohol stať nositeľom sľubu, ktorý bol daný Izraelu. V betlehemskej maštali, práve tam, kde sa to všetko začalo, opäť sa začína budovať Dávidov kráľovský majestát novým spôsobom – v tom dieťati zavinutom do plienok a položenom do jasieľ. Nový trón, od ktorého tento Dávid pritiahne svet k sebe, je Kríž. Nový trón - Kríž – korešponduje s novým začiatkom v maštali. Lenže práve takto sa vybuduje skutočný Dávidov palác, skutočný kráľovský majestát. Tak veľmi sa líši tento nový palác od ľudských predstáv o paláci a kráľovskej moci. Je to spoločenstvo mnohých, čo sa nechávajú nadchnúť Kristovou láskou a spolu s ním sa stávajú jedným telom, novým ľudstvom. Moc pochádzajúca z Kríža, moc dobroty, ktorá sa daruje – to je skutočný kráľovský majestát. Maštaľ sa stáva palácom – práve od tohto začiatku Ježiš buduje veľké nové spoločenstvo, ktorého kľúčové slovo spievajú Anjeli v hodine jeho narodenia: „Sláva Bohu na výsosti a pokoj na zemi ľuďom dobrej vôle, ktorých on miluje“ – ľudia, ktorí odovzdávajú vlastnú vôľu do jeho vôle, stávajúc sa tak Božími ľuďmi, novými ľuďmi, novým svetom.
 
Gregor Nissenský vo svojich vianočných homíliach rozvinul takú istú víziu vychádzajúc z vianočného posolstva v Jánovom evanjeliu: „A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Gregor týmto vyjadrením poukazuje na prebývanie v našom tele, ktoré sa stalo opotrebovaným a uboleným; všade vystaveným bolesti a utrpeniu. A aplikuje ho na celý vesmír strýznený a zohyzdený hriechom. Čo by povedal, ak by videl podmienky, v ktorých sa zem nachádza dnes zásluhou zneužívania energií a ich egoistického využívania bez nejakých ohľadov? Anzelm z Canterbury jeden raz takmer prorockým spôsobom v predstihu opísal to, čo my dnes vidíme v zamorenom svete a ohrozenom pre jeho budúcnosť: „Všetko bolo mŕtve, stratilo svoju dôstojnosť, i keď to bolo stvorené na službu tým, čo chvália Boha. Prvky sveta boli stiesnené, stratili voju krásu zásluhou zneužívania mnohými, čo ich použili pre službu svojim modlám, pre ktoré neboli stvorené“ (PL 158, 955s). Tak, podľa Gregorovej vízie, maštaľ vo vianočnom posolstve predstavuje zem, s ktorou sa zle zaobchádza. Kristus nanovo nevybuduje hocijaký palác. On prišiel, aby vrátil stvoreniu, vesmíru jeho krásu a jeho dôstojnosť: to je to, čo má na Vianoce svoj začiatok a kvôli čomu sa radujú anjeli. Zem sa dáva do poriadku práve kvôli skutočnosti, že je otvorená Bohu, že opäť získava svoje pravé svetlo, a že v zladení ľudskej a božej vôle, v zjednotení sa výsosti a podsvetia získava svoju krásu a dôstojnosť, Tak sú Vianoce sviatkom obnoveného stvorenia. V tomto kontexte i Otcovia vysvetľujú spev anjelov uprostred svätej noci: je to vyjadrenie radosti zo skutočnosti, že výsosti a podsvetie, nebo a zem sa nachádzajú opäť zjednotené; že človek sa opäť zjednotil s Bohom. Podľa Otcov je súčasťou vianočného spevu anjelov i to, že teraz môžu anjeli a ľudia spievať spolu a tak sa krása vesmíru vyjadrí v kráse spevu chvál. Liturgický spev – stále podľa Otcov- má svoju jedinečnú dôstojnosť kvôli skutočnosti, že to znamená spievať spolu s nebeskými chórmi. Je to stretnutie s Ježišom Kristom, ktoré nás robí schopnými počuť spev anjelov, tvoriac tak skutočnú hudbu, ktorá upadne vtedy, keď stratíme toto spolu-spievanie a spolu-počúvanie.
 
V betlehemskej maštali sa nebo dotýka zeme. Nebo prišlo na zem. Preto sa odtiaľ šíri svetlo pre všetky časy; preto sa tam zažína radosť; preto sa tam rodí spev. Na konci našej vianočnej meditácie by som chcel citovať neobyčajné slovo sv. Augustína. Interpretujúc prosbu modlitby Pána: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, sa pýta: čo je toto nebo? A kde je nebo? Nasleduje prekvapujúca odpoveď: „... ktorý si na nebesiach – to znamená: vo svätých a spravodlivých. Áno, nebesia sú telá na výsostiach vesmíru, ale predovšetkým telá, ktoré nemôžu byť inde ako na jednom mieste. Avšak, ak veríme, že miesto, kde prebýva Boh je na nebesiach ako na najvyšších miestach sveta, potom sú vtáčatá šťastnejsšie od nás, prtože žijú bližšie k Bohu. Ale nie je napísané: „Pán je pri tých, čo bývajú na výšinách alebo v horách“, lež naopak: „Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené“ (Ž 34,19) Toto vyjadrenie sa odvoláva na pokoru. Ako sa hriešnik nazýva „zemou“, tak sa naopak spravodlivý môže nazývať „nebom“ (Serm. In monte II 5,17). Nebo nevyjadruje geografiu miesta, ale geografiu srdca. A Božie srdce sa uprostred svätej noci sklonilo až k maštali: Božia pokora je nebo. Ak kráčame v ústrety tejto pokore, dotýkame sa neba. Tak sa stáva novou aj zem. Vyberme sa s pokorou pastierov uprostred tejto svätej noci na cestu k Dieťaťu v maštali. Dotknime sa Božej pokory, Božieho srdca! A tak sa nás dotkne jeho radosť a urobí svet jasnejším. Amen.” –ľr-