Stojíme už takmer
na prahu Vianoc. Túto blízkosť umocňujú aj prvé slová evanjelia štvrtej adventnej
nedele: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto.“ Keď som sa spýtal svojho priateľa,
ako začať uvažovať nad týmito slovami evanjelia, zmenil čas tejto vety z minulého
na prítomný: „S narodením Ježiša Krista je to takto.“ Jednoduchá zmena vety nám odkrýva
hlbokú pravdu. V Cirkvi sláviť Vianoce iste neznamená len si pripomínať historickú
udalosť, ale prežívať tajomstvo Vianoc ako prítomné.
Úryvok Matúšovho evanjelia
nie je ani tak historickým rozprávaním o fyzickom narodení Ježiša, ale o narodení,
ktoré sa odohráva v ľudskom vnútri, v srdci človeka. Aj tento vnútorný „pôrod“, ako
každý iný, je spojený s bolesťou a úzkosťou, ktorými človek musí prejsť, aby objavil
radosť z nového života. Svätý Jozef bojuje svoj vnútorný zápas, keď sa ukázalo, že
Mária počala z Ducha Svätého. Ovocím jeho čestného boja i načúvania je, že Kristus
sa rodí v jeho srdci skôr, ako ho Mária porodila svetu.
My nebudeme svedkami
Ježišovho telesného narodenia. V tajomstve Vianoc sme pozvaní, aby sa Ježiš narodil
v nás cez naše nové, mnohokrát vybojované „áno“. Jozefov príklad nás učí, čo máme
robiť. Tento spravodlivý muž nechce Máriu vystaviť potupe. Pri svojom hľadaní, pri
svojej nemohúcnosti pochopiť, nevidí len seba ako kritérium skutočnosti, ale túži
po pravdivom riešení, ktoré nemôže byť bez lásky. Preto nechce ubližovať, lebo cez neprávosť
nemožno hľadať pravdu. Namiesto obviňovania druhého má odvahu si priznať, že on je
ten, ktorý nemôže pochopiť. Vo svojej úprimnosti sa neubráni ani pocitu, že by bolo
snáď lepšie a čestnejšie utiecť pred týmto problémom. Boh sa však dáva poznať pokorným,
tým, čo hľadajú pravdu s láskou, lebo takýmto spôsobom hľadajú jeho samého. „Ako o tom
Jozef uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: «Jozef, syn Dávidov, neboj
sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.
Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.»“ Jozefov
vnútorný boj vyvrcholil v zdanlivej pasivite načúvania, v ktorej pochopil. Vtedy to
už nebol on, ktorý dával riešenia, ale Boh, ktorý prehovoril. A Jozef bol poslušný.
„Keď sa prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku.“
Vo
Svätom písme napriek dôležitosti Jozefovej úlohy nenájdeme ani jedno jeho slovo. Snáď
sa nám podarí lepšie prežiť Vianoce, ak sa naučíme jeho mlčaniu. Ono nie je pasívne,
nie je ani útekom. Je aktívnym načúvaním Bohu i ľuďom. Nie je bez zápasov, nie vždy
všetkému rozumie, ale len v tomto aktívnom mlčaní je možné hľadať pravdu a pritom
neprestať milovať. A práve v tomto je ukryté tajomstvo Vianoc. V jednej Osobe prichádza
na svet pravda i láska. Pripravme mu svoje srdce ako mlčiace jasle, pokorné pred jednoduchou
a bezbrannou pravdou plnou lásky. Pripravme takéto jasle pre tajomstvo každého človeka,
ktorého stretneme.