Krajina, o ktorej
budeme dnes hovoriť je postkomunistickou pobaltskou krajinou v severovýchodnej Európe,
známa jazerami a močiarmi, vodným zámkom – sídlom kniežat, ktorý bol považovaný za
pevnosť, či studenou repnou polievkou – Litva.
História krajiny
Litovská
republika leží v severovýchodnej Európe a na západe ju obmýva Baltické more. Susedí
s Lotyšskom, Bieloruskom, Poľskom a Ruskom. Hlavné mesto Litvy je Vilnius a úradným
jazykom je litovčina. Litva má viac ako 3 a pol milióna obyvateľov, z ktorých väčšinou
tvoria Litovčania, ďalej sú v nej zastúpení Rusi, Bielorusi a ďalšie národnosti.
Litva je postkomunistickou pobaltskou krajinou, ktorej sa podarilo vstúpiť do
EÚ spolu s ďalšími deviatimi krajinami v zatiaľ najväčšej vlne rozširovania v histórii
Únie. Medzi zaujímavosti patrí, že Litva drží celosvetový rekord v podiele jadrovej
energie na celkovej spotrebe – takto získava až 78% elektriny. Podobne ako iné
pobaltské krajiny, aj Litva mala po získaní samostatnosti od Sovietskeho Zväzu problém
s právnym statusom etnických Rusov, ktorí žijú na jej území. Mnohí z nich prišli
do Litvy ešte za Sovietskeho zväzu a vláda vo Vilniuse sa obávala že cez nich bude
pokračovať vplyv Moskvy v nezávislej krajine. Ale nepriznanie občianstva litovským
Rusom by im znemožnilo zúčastňovať sa na politickom živote. Samostatnosť získala Litva
spolu s Lotyšskom a Estónskom v rokoch 1990 – 91. Táto udalosť ukončila dlhé roky
okupácie vpádov od čias Vikingov, Nemcov, Dánov, Poliakov a napokon Rusov. Začala
sa nová etapa. Zostali však napriek tomu niektoré problémy ako nedostatok potravín,
znečistené prostredie či slabé hospodárstvo.
Litva a Cirkev Z viac
ako 3 a pol milióna obyvateľov jej takmer 2 milióny 800 tisíc katolíkov, v Litve je
teda od 80 – 85% katolíkov a tak sa zaraďuje medzi najkatolíckejší štát spomedzi troch
baltických štátov. Pápež Pius XII. nazval túto krajinu v roku 1939 pilierom katolíckej
viery na severe Európy. V litovskej cirkvi je 7 diecéz. Teraz má krajina jediného
kardinála Backisa. V krajine je 14 biskupov a vyše 400 farností. Na jedného kňaza
pripadá 4359 obyvateľov. Po získaní nezávislosti od Sovietskeho zväzu v roku 1991
sa litovská cirkev ako aj celá krajina musela vysporiadať s mnohými zmenami. Bolo
potrebné vytvoriť kostoly tam, kde predtým neboli a zreštaurovať tie, ktoré chátrali.
A ďalšia, nemenej dôležitá práca bola vytvoriť pastoračné štruktúry – či už pastorácia
mladých, rodín a podobne. Práve preto prišli do Ríma mnohí, aby sa učili ako postupovať
pri tejto práci. Boli tiež otvorené nové semináre. Charitatívne aktivity cirkvi sa
začali rozrastať. Mons. Grusas vyjadril v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas vďaku za
podporu, ktorú Litva získala počas okupácie Cirkvi v Európe keď okrem iného povedal:
„Mohli sme tak mať istotu, že sa za nás modlia a po dosiahnutí
samostatnosti nám práve oni nám pomohli povzbudením a tiež finančnými príspevkami,
s podelením sa o skúsenosti a rady. Sami by sme to nedokázali. „ Cirkev
v Litve je aktívnym členom Konferencie biskupov Európy a Biskupskej komisie Európskej
únie. Spolupracuje s ostatnými národmi EÚ v pastoračnej oblasti, v obrane morálnych
hodnôt spoločnosti a záleží jej na tom, aby sa zachovávali zákony k obrane dôstojnosti
ľudskej osoby. V krajine však pretrvávajú aj problémy, napríklad dlhoročné obdobie
komunizmu, ktoré zanechalo svoje stopy a následky v spoločnosti tak ako zranenia,
ktoré je potrebné vyliečiť. Nechýbajú však ani nové výzvy po tom, keď Litva vstúpila
do EÚ, medzi nimi najmä rodinná politika. Ešte stále tiež chýbajú zákony na pomoc
slobodným matkám, sirotám, ako aj úplným rodinám. V krajine pretrváva výrazná migrácia,
celé rodiny odchádzajú a opúšťajú krajinu pre ekonomické problémy, niekedy dokonca
nechávajú v krajine aj opustených rodičov, alebo maloleté deti. Sociologické a psychologické
výskumy v krajine poukazujú na to, že takéto deti, ktoré vyrastajú bez rodičov majú
ťažkosti keď sa snažia začleniť do spoločnosti. Cirkev v krajine stojí pred veľkou
úlohou nevyhnutnej evanjelizácie. A čím môže prispieť cirkev v Litve do európskej
spoločnosti? Mohlo by to byť napríklad jej svedectvo o utrpení a bolesti, pretože
aj táto patrí do ľudského života. Často sa práve tieto javy snaží moderná spoločnosť
umlčať a zakryť. V krajine s katolíckou väčšinou obyvateľstva žijú tiež pravoslávni
kresťania a protestanti. Ich vzťahy sú na veľmi dobrej vzájomnej úrovni, naplnené
priateľstvom a rešpektom a konkrétne spolupracujú na obrane morálnych hodnôt, ako
sú rodina, bioetické otázky, ale aj štúdium Svätého Písma. Viera v Litve sa napriek
tvrdému prenasledovaniu veľmi upevnila avšak nebolo možné ju prehlbovať. Vyučovanie
a publikovanie kníh bolo veľmi obmedzené a viera bola najčastejšie odovzdávaná iba
z rodičov na deti. Katolícka tradícia teda zostala neporušená, obsah viery bol však
zredukovaný na nevyhnutné minimum. Dnes, keď spoločnosť čelí novým ideológiám a novému
spôsobu myslenia, sú potrebné osobnosti so skúsenosťami, ktorí by viere a evanjeliovému
posolstvu darovali hlbšiu perspektívu. Cirkev v krajine sa stala hlasom bojujúcim
za morálne hodnoty, za dôstojnosť ľudskej osoby, hlásajúcim nevyhnutnosť formovania
svedomia spoločnosti, ktoré bolo dlhé roky umlčané. Litva a Ján
Pavol II. Pri príležitosti 10. výročia návštevy Svätého Otca Jána Pavla II.
v Litve, na počesť 25. výročia jeho pontifikátu a za odpustenie hriechov a mier vo
svete sa 34 pútnikov z Litvy podujalo na 3 500 km dlhú pešiu púť. Začali ju 7.
júna v roku 2003 v litovskom hlavnom meste Vilnius a ukončili ju 14. októbra v Ríme.
Ich trasa viedla cez Poľsko, Slovensko, Rakúsko a Slovinsko. Slovensko prešli za 16
dní a zastavili sa v 32 obciach. Význam púte vysvetlila jej organizátorka Danuté Totoraitytéová
zo spoločenstva Mirja. „Chceme upozorniť Európu, do ktorej vstupujeme, že materiálne
hodnoty, ktoré dnes mnohí uprednostňujú, nie sú všetko. Je tu Boh a večnosť.
Ťažký kríž, ktorý pútnici striedavo nesú, je znamením novej nádeje pre Európu.”
-sg-