Gréckokatolíkom: Anatolij Kralickij

Poznanie dejín a historických osobností, ktoré ich formovali je jedným z prostriedkov prehĺbenia identity členov miestnej cirkvi. Aj preto v dnešnom príspevku opäť trochu načrieme do našich dejín. Priblížime si tu niektoré tendencie a duchovné prúdy, ako aj ich predstaviteľov, ktoré vplývali v minulosti na našu cirkev.

V gréckokatolíckej cirkvi bolo 19. storočie poznačené viacerými protichodnými tendenciami, ktoré zasahovali ako haličskú metropoliu pod správou Rakúska, tak aj gréckokatolícke eparchie v Uhorskom kráľovstve (Mukačevo, Prešov, Križevci). V obidvoch týchto štátnych celkoch sa gréckokatolíci nachádzali po stránke etnickej i obradovej v postavení podriadenej menšiny a cirkevný život bol jedným z mála verejných prejavov aj ich kultúrneho a spoločenského života. Logicky sa v ňom ako v zrkadlovom obraze premietali aj niektoré spoločensko-politické tendencie. Veľmi zjednodušene sa niekedy označujú ako prúd latinizačný a prúd rusofilský.

O tzv. latinizačných tendenciách hovoríme vtedy, keď do liturgického života východnej cirkvi, do spôsobu cirkevnej správy, formácie duchovných a do ľudovej zbožnosti spontánne alebo cielene prenikajú prvky, ktoré sú charakteristické pre západnú formu kresťanstva. Negatívny rozmer nadobúda vtedy, keď je živený umelo, na základe predstavy o prednosti latinského obradu, ktorý má byť vzorom pre iné, alebo keď sa za touto tendenciou skrývajú politicko-nacionálne ciele. V Uhorsku, zvlášť ruka v ruke so silnejúcim maďarizačným tlakom na slovanské národy od polovice minulého storočia, sa prostredníctvom obratnej cirkevnej politiky vládne kruhy snažili posilňovaním pro-latinsky orientovanej hierarchie a kléru eliminovať prípadné ohniská národného a politického prebudenia gréckokatolíkov. V tejto snahe boli dosť úspešní. Je teda zrejmé, že odlíšiť obidva aspekty tohto tzv. latinizačného procesu nebolo a nie je vždy jednoduché.

Tzv. rusofilské tendencie v cirkevnom živote gréckokatolíkov majú viacero prejavov, dôvodov a cieľov. Po stránke obradovej môže ísť o vedomú snahu o očistu liturgických obradov od západných vplyvov a inšpirovanie sa liturgickou praxou ruskej cirkvi, ktorá bola v dobovom kontexte považovaná za hlavného reprezentanta slovanského východného kresťanstva. Samozrejme, že táto tendencia bola v minulom storočí neraz spájaná aj s politickým rusofilstvom, pri ktorom sa na mocné cárske impérium hľadelo s nádejou na politické oslobodenie slovanských národov. Keď sa táto tendencia prejavovala na politickej rovine, bola ozančovaná ako “panslavizmus” a aj keď prebiehala vnútri katolíckych východných cirkví bola neraz podozrievaná z pro-pravoslávnych tendencií v cirkevno-dogmatickom zmysle slova. Obvinenie tohto druhu bolo vždy naporúdzi, aj keď sa nie vždy zakladalo na pravde. Je však pravda, že demarkačná línia medzi jednotlivými aspektami tohto trendu bola neraz veľmi vágna.

V živote mukačevskej a prešovskej eparchie, predovšetkým na cirkevno-správnej rovine, by bolo možné zjednodušene dokumentovať oba tieto trendy na osobách jednotlivých biskupov. Kým latinizačný trend jednoznačne predstavuje mukačevský biskup Pankovič (1867-1874), prešovský biskup Gaganec (1843-1875) bol obhajcom obradovej čistoty a podporovateľom tradícií východnej cirkvi. Nie div, že biskup Pankovič, bol vládnymi kruhmi uprednostňovaný a vyzdvihovaný a kritizovaný zasa svojimi kňazmi, najmä národne a obradovo uvedomelými, kým v Gagancovom prípade je tomu presne naopak.

Biskup Gaganec bol známy napríklad aj tým, že podporoval rusínskeho národného buditeľa Alexandra Duchnoviča pri šírení vzdelanosti a osvety. Ďalšou osobnosťou, ktorá sa výrazne podieľala na formovaní cirkevného a kultúrneho života gréckokatolíkov, predovšetkým Rusínov, bol rehoľník, historik a spisovateľ, ukrajinsko-rusínsky národný buditeľ, Alexander Anatolij Kralickij.
Predkovia Kralického sa prisťahovali na Slovensko z oblasti Stryja na Západnej Ukrajine. Jeho otec bol cirkevným učiteľom v Čabinách, kde sa Kralickij narodil 13. februára 1835. Mladý Kralický navštevoval kláštornú školu baziliánov v Krásnom Brode a gymnázium v Prešove. Tu sa spoznal s Alexandrom Duchnovičom a pravdepodobne aj pod jeho vplyvom sa rozhodol pre mníšsky život v baziliánskom ráde, v ktorom prijal meno Anatolij. Noviciát vykonal v Krásnom Brode, teologické štúdiá v Užhorode. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1858. Po vysviacke bol vyslaný do kláštora sv. Michala v Mariapóči (Maďarsko), kde v rehoľnej škole začal vyučovať cirkevné právo a históriu a od roku 1863 bol aj novicmajstrom. Tu začal Kralickij s literárnou tvorbou. Svoju prvú literárnu prácu Pastyr v Poloninach publikoval vo Ľvove v ročenke Zorja Halicka na rok 1860. V roku 1865 sa presťahoval aj s noviciátom do kláštora sv. Mikuláša v Mukačeve, kde začal vykonávať funkciu sekretára hlavného predstaveného - protoigumena a od roku 1869 aj úrad miestneho predstaveného - igumena. V roku 1866 bol zvolený za tajomníka nového užhorodského literárneho Spolku sv. Bazila Veľkého. Kralickij pravidelne prispieval do periodík, ktoré tento spolok publikoval (Svit 1867-1870, Novyj Svit 1871-1873, Karpat 1873-1886) a do ďalších rusínskych a ukrajinských časopisov (zakarpatský Listok, haličské periodiká: Slovo, Sbornyk Halycko-ruskoj Matycy, Novyj Halyčanyn, Halycka Rus, Vremennyk Stavropygijskoho Instytuta, Novyj Prolom, viedenské časopisy: Cerkovnyj vistnyk, Otečestvennyj Sbornyk). Kvôli nepriazni miestnych politických kruhov, ktoré v jeho národnobuditeľskej činnosti videli nebezpečenstvo, Kralickij publikoval väčšinou v zahraničí (Ľvov, Kyjev, Moskva, Petrohrad) a často aj anonymne, alebo pod pseudonymom. Vo svojich historických poviedkach a črtách predstavoval dejiny zakarpatských Slovanov a ostatných slovanských národov, publikoval články etnografického a folkloristického charakteru (napr. Svadebny zvyčajy u Šaryšskych Slovakov /1868/, Svadebny obrjady u Laborskych Rusynov /1865/). Zaujímavý je jeho seriál článkov topograficko cestopisného charakteru Siverno-vostočnaja Uhorščyna publikovaný v Naukovom Sbornyku Halycko-ruskoj Matycy v r. 1866. Málo známa je jeho priekopnícka činnosť v oblasti fotografie, ktorú využíval na dokumentovanie ľudových krojov. Vo svojich historických poviedkach sa snažil prozvíjať národnú hrdosť svojich rodákov (historická povesť Knjaz Laborec), poukazujúc aj na povzbudivé príklady iných slovanských národov (napr. poviedky: Pugačev - preklad z ruštiny, /1865/ Juhoslovjanskiji amazonky /1891/). Viacero článkov venoval cirkevným dejinám Mukačevskej eparchie s osobitným zreteľom na mníšsky život (napr. Spysok Monastyrej ČSVV suščestvovavšych inohda v Maramorošy /1865/) a liturgickým komentárom cirkevných sviatkov a obradov.

Rozsah záujmu Kralického publicistickej tvorivosti bol veľmi široký. Vo svojich článkoch pružne reagoval na potreby doby, vykonával základnú sociálnu a národnostnú osvetu, informoval o úspechoch i ťažkostiach v cirkevnom i spoločenskom živote Slovanov v Uhorsku. Patrí mu čestné miesto medzi najvýznamnejšími a literárne najplodnejšími národnými buditeľmi Rusínov-Ukrajincov v Uhorsku v minulom storočí. Hoci sa mená národných buditeµov z radov katolíckeho duchovenstva 19. storo…ia sa vo všeobecnosti podvedomo spájajú s ich politickými a literárnymi pokusmi, …i národnou a osvetovou …innosÙou, nemôžeme pri nich zabúdať, že išlo v prvom rade o kÁazov, teda µudí, ktorí všetku svoju …innosÙ spájali s preñívaním a ohlasovaním duchovného ideálu, ktorému zasvätili svoj ñivot.

P. Cyril Vasiľ, SJ