Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Pavlín z Noly

Vatikán (12. decembra, RV) - Pápež, ako zvyčajne každú stredu, prijal veriacich na generálnej audiencii. Vo vatikánskej Aule Pavla VI. boli prítomní aj pútnici zo Slovenska. V čítaní z Božieho slova na úvod audiencie zazneli Ježišove blahoslavenstvá z Evanjelia podľa Matúša. Potom sa Benedikt XVI. prihovoril prítomným:

„Drahí bratia a sestry!
Cirkevý otec, na ktorého chceme dnes upriamiť pozornosť, je sv. Pavlín z Noly. Súčasník sv. Augustína, s ktorým ho spájalo priateľstvo, Pavlín vykonával svoju službu v Kampánii, v Nole, kde bol mníchom, neskôr presbyterom a biskupom. Pochádzal však z Akvitánie, na juhu dnešného Francúzska, ešte presnejšie z Bordeaux, kde sa narodil v rodine s vysokým postavením. Tu nadobudol kvalitné literárne vzdelanie od svojho učiteľa básnika Ausonia. Po prvý raz sa vzdialil z vlasti za svojou včasnou politickou kariérou, ktorá ho ešte v mladom veku vyniesla na post guvernéra Kampánie. V tomto verejnom úrade sa ukázalo jeho nadanie v múdrosti a miernosti. V tomto období Božou milosťou v jeho srdci začalo klíčiť obrátenie. Podnetom bola jednoduchá a intenzívna viera, s akou si ľud ctil hrob istého svätca, mučeníka Félixa, vo svätyni v dnešnom Cimitile. Ako zodpovedný za verejné veci, Pavlín sa zaujímal o túto svätyňu a vybudoval útulok pre chudobných a cestu na uľahčenie prístupu pútnikom. Venujúc sa budovaniu pozemskej obce, postupne objavoval cestu k obci nebeskej. K stretnutiu s Kristom dospel po namáhavom putovaní, posiatom skúškami. Bolestné okolnosti, počnúc stratou politickej popularity, mu dali pocítiť prchavosť pozemských vecí. Keď neskôr dospeje k viere, napíše: «Človek bez Krista je prach a tieň.»“

V túžbe po objasnení zmyslu života sa utiahol do Milána, do školy sv. Ambróza. Svoju kresťanskú formáciu potom dokončil vo svojom rodisku, kde prijal krst rukami biskupa Delfína v Bordeaux. Vzal si za manželku Teráziu, nábožnú šľachtičnú z Barcelony. Neskôr ním otriaslo úmrtie malého synčeka, takže začal uvažovať, či s ním Boh nemá iné plány. Pocítil volanie zasvätiť sa Kristovi v prísnom asketickom živote. V plnom súhlase s manželkou Teráziou, predal svoj majetok pre dobro chudobných a spolu sa presťahovali z Akvitánie do Noly. Usadili sa pri Bazilike sv. Félixa, žijúc už teraz v zdržanlivosti vo forme fraternity, spôsobom života, ku ktorému sa pripájali aj ďalší. Ich životný rytmus bol typicky monastický. Pavlín, ktorý bol v Barcelone vysvätený za kňaza, venoval sa aj kňazskej službe pútnikom. Tým si získal sympatiu a dôveru miestnej kresťanskej komunity, ktorá si ho pri smrti biskupa okolo roku 409 vyžiadala ako jeho nástupcu na katedre v Nole.

„Jeho pastoračná aktivita sa zintenzívnila a bola charakteristická osobitnou pozornosťou voči chudobným. Zanechal za sebou obraz pravého Pastiera lásky, ako ho opísal sv. Gregor Veľký v tretej kapitole svojich Dialógov. Tu zvečnil hrdinské gesto Pavlína, keď sám seba ponúkol do väzenia namiesto syna istej vdovy. Udalosť je historicky otázna, ale zostáva postava biskupa s veľkým srdcom, ktorý vedel stáť blízko svojho ľudu v žalostných okolnostiach barbarských vpádov.
Pavlínovo obrátenie urobilo dojem na jeho súčasníkov. Jeho učiteľ Ausonius, pohanský básnik, sa cítil „zradený“ a trpkými slovami mu vyčítal na jednej strane “pohrdnutie“, materiálnymi vecami, ktoré posudzoval ako nerozvážne, a na druhej strane zanedbanie literárneho povolania.“

Pavlín odpovedal, že jeho darovanie chudobným neznamenalo opovrhnutie pozemskými dobrami, ale naopak zvýšenie ich hodnoty pre vyšší cieľ, ktorým je láska. Pokiaľ ide o básnický talent, Pavlín ho neprestal rozvíjať, skoncoval iba s poetickými formami inšpirovanými mytológiou a pohanskými ideálmi. Jeho umelecký cit už ovládala nová estetika: bola to krása vteleného Boha, ukrižovaného a vzkrieseného, ktorú sa tentoraz rozhodol ospievať. V skutočnosti nezanechal poéziu, ale čerpal inšpiráciu z evanjelia, ako sám hovorí: „Pre mňa jediným umením je viera, Kristus je mojou poéziou“.
 
„Jeho básne sú spevmi viery a lásky, v ktorých sú každodenné dejiny malých a veľkých udalostí poňaté ako dejiny spásy, ako príbeh, ktorý má Boh s nami. Mnohé z týchto kompozícií, takzvaných Vianočných piesní, „karmín“, sa viažu k výročnej slávnosti mučeníka Félixa, ktorého si vyvolil za svojho nebeského ochrancu. Pripomínaním Félixa mal v úmysle oslavovať samotného Krista, v presvedčení, že na príhovor svätca získal milosť obrátenia: «V tvojom svetle, plný radosti, miloval som Krista.»“
 
Pavlín rozšíril svätyňu o novú baziliku, ktorú dal vyzdobiť obrazmi, slúžiacimi pútnikom ako ozajstná učebnica, ako obrazová katechéza. Tieto maľby možno obdivovať ešte aj dnes. Sv. Pavlína preto právom zaraďujeme k tým osobnostiam, na ktoré sa odvoláva kresťanská archeológia.

Benedikt XVI. vo svojej katechéze ďalej vyzdvihol Pavlínov spôsob meditatívnej modlitby, zvaný „lectio divina“ a jeho blízky a priateľský vzťah k chudobným, ktorých prijímal ako samotného Krista. Ubytoval ich vo svojom kláštore a považoval ich vďačnosť prejavenú modlitbou za dar, ktorý od nich dostáva. Pavlín zvykol nazývať chudobných svojimi pánmi a keďže obývali prízemie, hovoril, že ich modlitba tvorí základy celého domu.

Sv. Pavlín nenapísal teologické traktáty, ale jeho poetické dielo a tiež jeho listy sú bohaté na živú teológiu. Osobitne vyniká jeho chápanie zmyslu Cirkvi ako mystéria jednoty. Spoločenstvo uskutočňoval najmä rozvíjaním duchovného priateľstva. V tomto bol Pavlín ozajstným majstrom a jeho život možno vnímať ako križovatku veľkých osobností: od Martina z Tours po Hieronyma, od Ambróza po Augustína, od Delfína z Bordeaux po Nicéta z Remeša, od Viktrícia z Rouenu po Rufína z Akviley, od Pammachia po Sulpícia Severa a mnohých ďalších menej známych. V tejto klíme sa zrodili aj obsahovo silné listy adresované Augustínovi.

„Zo širšieho pohľadu než je iba obsahová stránka jednotlivých listov, silný dojem robí vrúcnosť, s akou Svätec z Noly ospevuje samotné priateľstvo ako zviditeľnenie jediného Tela Kristovho oživovanú Duchom Svätého. Výstižný je úryvok zo začiatkov korešpondencie dvoch priateľov: „Niet sa čomu diviť ak my, hoci vzdialení, sme prítomní jeden pre druhého a bez toho že by sme sa zoznámili, sa poznáme, pretože sme údy toho istého tela, máme jednu hlavu, sme napájaní z jednej milosti, žijeme z jediného chleba, kráčame po jednej ceste, bývame v tom istom dome.“ Ako vidno, je to nádherný opis toho, čo znamená byť kresťanmi, byť Kristovým Telom, žiť v spoločenstve Cirkvi. Teológia dnešnej doby našla práve v koncepte spoločenstva kľúč prístupu k tajomstvu Cirkvi. Svedectvo sv. Pavlína z Noly nám pomáha cítiť Cirkev, ako ju predstavuje II. vatikánsky koncil, ako sviatosť dôvernej jednoty s Bohom, a tak jednoty nás všetkých a nakoniec celého ľudského pokolenia. V tejto perspektíve prajem vám všetkým príjemný čas Adventu.“

Po katechéze v taliančine Svätý Otec zrekapituloval jej centrálne časti vo viacerých jazykoch a pozdravil jednotlivé skupiny pútnikov. Osobitne oslovil aj pútnikov zo Slovenska: „S láskou pozdravujem slovenských pútnikov z Čadce – Kýčerky, Žiliny a Konskej. Bratia a sestry, prajem vám, aby ste prežívali tento Advent podľa vzoru Panny Márie v radostnom očakávaní Spasiteľa. Zo srdca žehnám vás i vašich drahých vo vlasti. Pochválený buď Ježiš Kristus!“

 
Svätý Otec uzavrel audienciu apoštolským požehnaním. –jb–