Slovo pre chorých: Advent

Drahý brat, sestra! Vstúpili sme do liturgického obdobia, pre ktoré je charakteristické čakanie. V tomto adventnom období chcem spolu s tebou uvažovať o tom, čo je čakanie a ako možno očakávať príchod Mesiáša. Nie, nie je to len také obyčajné čakanie, poznačené nudným „nič nerobením“. V tejto úvahe je mojim cieľom povzbudiť ťa k tomu, aby si to svoje osobné čakanie dokázal vnímať ako čosi, čo zahŕňa v sebe istú dynamiku. Aj keď je v našich hlavách možno zakódovaný istý postoj, ktorý je skôr statický a nezahŕňa v sebe pohyb. Či chceme, alebo nie, musíme pripustiť skutočnosť, že sme si už akosi zvykli čakať. Takéto čakanie však možno charakterizovať ako pasívne. Na jednej strane čakáme, čo príde, a na strane druhej sa môže stať, že pri tomto čakaní sme plní strachu a obáv.

Ak sa nás zmocní strach, alebo obavy v akejkoľvek podobe, znamená to, že máme vo svojom srdci nedostatočnú dôveru. Mesiáš, ktorého príchod očakávame, nepríde preto, aby sme sa ho báli. Príde, lebo sa chce dotknúť nášho života a posilniť v našom srdci už spomínanú nádej. Pre lepšie pochopenie ti ponúkam situáciu, ktorú iste veľmi dobre poznáš z bežného života. Určite si už aspoň raz v živote bol v situácii, keď si očakával vzácnu návštevu. V prvom rade si sa ty, alebo tvoji blízki usiloval (i) o to, aby bol v byte poriadok a všetko malo svoje miesto. Pri tomto očakávaní sa nezabudlo ani na to, aby hosť od teba neodchádzal hladný. Inými slovami povedané, usiloval si sa o to, aby ten, kto príde sa v tvojom príbytku a v tvojej prítomnosti cítil dobre. Iste sa ti nestalo, že si sa stretnutia so vzácnym človekom, ktorého si už dlhší čas nemal možnosť stretnúť musel obávať. Stretnutie ľudí, ktorí sa poznajú, alebo stretnutie priateľov, ktorí si navzájom dôverujú, je stretnutím, z ktorého zväčša dokážeme načerpať potrebné sily do nasledujúcich dní. Pri týchto stretnutiach nikdy neutrpíme stratu, ba naopak, získame a možno zažijeme aj to, že túto obohacujúcu skúsenosť zo vzťahu budeme vedieť istým spôsobom ponúknuť aj tým, s ktorými denne prichádzame do osobného kontaktu.

Na tejto skúsenosti z bežného života je možné pochopiť, aké je veľmi dôležité vstupovať do osobného vzťahu s Bohom, ktorý je nie len darcom života, ale aj ako jediný dá nášmu životu zmysel. Tvoj život je poznačený bolesťou a utrpením. Keby si nedôveroval Bohu, od ktorého pochádza milosť, že môžeš prežívať svoj život, tvoje dni by skutočne boli iba trápením a trýzňou. Preto aj v tomto adventnom čase, ktorý je skutočne časom nevyčerpateľných milostí, ktoré môžu prúdiť do tvojho života, usiluj sa o to, aby tvoje osobné čakanie na Mesiáša bolo niečím, v čom budeš pociťovať svoje osobné naplnenie. Vo svojom stave utrpenia si si už navykol na to, že musíš čakať. Vlastne čakáš na všetko, čo ti môže uľahčiť a zjednodušiť tvoje prežívanie... Nie, tu vôbec nemám na mysli také to „prežívanie“ bez cieľa... Skôr tu myslím na plnohodnotné prežitie tých dní, ktoré máš ešte pred sebou. Tie hádam ani nie je možné prežiť bez toho, aby si sa nestal prijímateľom pomoci zo strany tých, ktorí sú ti na blízku. Táto pomoc sa ti dostáva vo forme psychickej, či fyzickej podpory.

Je potrebné, aby si pripustil tú skutočnosť, že pre toho, kto trpí nie je vždy celkom jednoduché prijať každú formu pomoci, na ktorú je odkázaný. Prijímanie takejto formy pomoci je preto nevyhnutne spojené s pokorou a trpezlivosťou, ktorej sa musí učiť každý, nie iba ten, kto trpí. Nepochybuj o tom, že znášať bremeno kríža a bolesti je prejavom Božej vôle. Sám Boh si pre túto úlohu volí tých ľudí, o ktorých vie, že ju majstrovsky zvládnu. Ak ťa teda Boh povolal k tomu, aby si znášal svoju bolesť a utrpenie, znamená to, že ti bezvýhradne dôveruje. On je ten, ktorý ti k tomu dodá aj potrebné sily. Možno by bolo dobré, aby si si v tomto adventnom čase nasadil pomyselné slúchadlá a vpustil do nich ticho... Ticho, ktoré nie je vždy príjemné, lebo niekedy nás pri stretnutí so sebou samými dokáže poriadne vyľakať. Skús naplno precítiť tú skutočnosť, že sám Pán túži po tvojom srdci. Chce si vytvoriť útulný príbytok práve v tvojom srdci. Mysli na to, že Boh neprichádza s rachotom. Prichádza v tichu, aby sa dotkol tvojho srdca a sprevádzal ťa cestou života. Navyše, Jeho hlas, Jeho výzvy je možné počuť iba v tichu. Ak si naplníš svoje vnútro „vonkajškom“, súčasťou ktorého je aj hluk sveta, môže sa celkom ľahko stať, že budeš prázdny.

Brat, sestra, z celého srdca ti želám, aby si si zamiloval ticho a dovolil Pánovi, aby do tohto ticha prehovoril, aby ťa viedol. Možno ťa chce v tomto posvätnom čase učiť čakať na spomínanú pomoc zo strany iných ľudí, možno ťa chce naučiť pokore a trpezlivosti so sebou samým, ale aj s tými, s ktorými denne vytváraš vzťah. Miluj ticho, aby si počul, videl a rozumel. Neobávaj sa prosiť o Ducha prezieravého myslenia a o pravú múdrosť, ktorá je tak veľmi potrebná pri rozhodnutiach, ktoré musíš denne urobiť vo svoj prospech i v prospech iných. Môj Bože, mojím denným údelom je čakanie... Čakanie na pomoc v rôznych formách a podobách. Sám vieš, že som na takúto pomoc denne odkázaná. Odpusť, že toto čakanie nie vždy malo zmysel, pretože som ho ani nehľadala. Ty, ktorého túžobne očakávam aj ja, vstúp do priestoru môjho vnútra a dotkni sa môjho srdca, aby som jasne vedela, za čo Ti mám ďakovať, o čo smiem prosiť a čo odo mňa očakávaš.

Ivana Mochorovská