Pohľady novinárov na encykliku Benedikta XVI. „Spe salvi“

Vatikán (5. decembra, RV) – Nová encyklika pápeža Benedikta XVI., ktorú predstavili 30. novembra „SPE SALVI facti sumus“, vychádza z Listu apoštola Pavla Rimanom. Benedikt XVI. v nej zdôrazňuje, že evanjelium nie je iba správa o veciach, s ktorými sa môžeme oboznámiť, ale je zvesťou, ktorá je zdrojom faktov a mení život.

O encyklike, konkrétne o stati „Benedikt a sebakritika moderného kresťanstva“ vo svojom postrehu hovorí novinár denníka Corriere della sera Luigi Accattoli:
„Sebakritika moderného kresťanstva – to sú pre mňa z encykliky slová, ktoré ma najviac prekvapili. Tvrdí sa v nej, že ubúdanie nádeje v modernej dobe – evidentne spôsobené pádom ideológií – si vyžaduje prehodnotenie zo strany svetského aj kresťanského sveta: „Je potrebné, aby bola sebakritika modernej doby prepojená aj so sebakritikou moderného kresťanstva. To sa musí znovu učiť pochopiť samé seba.“ Kresťanská sebakritika musí obzvlášť prihliadať na fakt, že ona – snažiac sa o pozdvihnutie vedy“ – sa „z veľkej časti sústredila na jednotlivca a jeho spásu“ a „tým zúžila horizont jeho nádeje bez toho, aby vôbec dostatočne preskúmala veľkosť jeho úlohy, aj keď zostáva veľkým to, v čom pokračovala - v práci na formovaní človeka a v starostlivosti o slabých a trpiacich.“

K encyklike Spe salvi sa v blogu vyjadril aj vatikanista Paolo Rodari:
„Po prvej encyklike, venovanej láske, Benedikt XVI. ponúka v dokumente o nádeji text (podpísaný na sviatok sv. Ondreja, ktorý napísal v nemčine a potom bol preložený do latinčiny, taliančiny, angličtiny, španielčiny, poľštiny, portugalčiny a francúzštiny), v ktorom je druhá teologická cnosť – nádej, definovaná ako „čakanie na veci budúce, ktoré sa začínajú už v prítomnosti nám darovanej“ v Kristovi. Text, ktorý - ako vysvetlil hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi – bol napísaný „jedným dychom“, by mohol byť predchodcom v poradí tretej práce, venovanej tentokrát viere.
 
Úmyslom Svätého Otca bolo ukázať dnešným veriacim a spolu s nimi aj dnešnému svetu, čo znamená v kresťanstve nádej. Bez pevného zakotvenia v prítomnosti Boha nemá život zmysel a nedá sa s dôverou pozerať ani do budúcnosti. Ratzinger to jasne pochopil z minulých ideológií, najmä z marxizmu, ktorý sa pokúšal o záchranu človeka, ale nehľadel pritom na Boha: „Chyba Marxa – povedal pápež – bola v tom, že nepochopil, že „človek zostane stále človekom“ a teda v sebe stále nosí aj zlo, ktoré je pripravené vybuchnúť. Dokázala to aj krátkozrakosť tých, ktorí verili výhradne možnostiam vedy, pokroku, „ponúkajúcich nové možnosti pre dobro, ale otvára tiež nesmierne možnosti zlu“. –sg-