Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Chromácius z Akviley

Vatikán (5. decembra, RV) – Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala v Aule Pavla VI., nasmeroval Svätý Otec pozornosť veriacich na starobylé mesto Akvilea, ktoré leží na severovýchode Talianska, v provincii Udine, neďaleko pobrežia Jadranského mora, blízko hraníc so Slovinskom. Benedikt XVI. dnes predstavil veriacim ďalšiu postavu ranokresťanských dejín, svätého Chromácia, biskupa z Akviley:

„Drahí bratia a sestry!
V posledných dvoch katechézach sme si urobili exkurziu po Východných cikvách semitských jazykov, uvažovali sme nad perzským Afrahatom a nad svätým Efrémom zo Sýrie. Dnes sa vraciame do latinského sveta, na sever Rímskej ríše, so svätým Chromáciom z Akviley. Tento biskup vykonával svoju službu v starobylej Akvilejskej cikvi, v pulzujúcom stredisku kresťanského života, ležiacom v Desiatom regióne Rímskeho impéria zvanom Venetia et Histria. V roku 388, keď Chromácius nastúpil na biskupský stolec, miestne kresťanské spoločenstvo bolo už zapísané do dejín svojou vernosťou Evanjeliu. Od polovice tretieho storočia po počiatky štvrtého storočia, prenasledovania za Décia, Valeriána a Diokleciána za sebou zanechali veľký počet mučeníkov. Navyše, Akvilejská cirkev, podobne ako mnohé ďalšie cirkvi tej doby, sa musela vyrovnávať s hrozbou arianizmu, herézy, ktorá neuznávala Kristovo božstvo. Sám Atanáz, tento vodca nicejskej ortodoxie, ktorého ariáni vyhnali z Egypta do exilu, našiel na nejaký čas útočisko v Akvilei. Po vedením svojich biskupov, kresťanská komunita vzdorovala nástrahám bludu a upevnila si svoju vernosť katolíckej viere.”

Akvilejské spoločenstvo prežívalo svoje zlaté obdobie. O svojom pobyte v Akvilei s nostalgiou rozprávajú aj Sv. Hieronym a Rufín. V roku 381 sa Akvilea stala dejiskom synody, ktorá si kládla za cieľ vykorenenie pozostatkov arianizmu na Západe. Zhromaždilo sa na nej okolo 35 biskupov z Afrického pobrežia a z celého vtedajšieho Desiateho regiónu Rímskej ríše. Chromácius sa synody zúčastnil ako odborný poradca akvilejského biskupa Valeriána. Hieronym opisuje spoločenstvo v Akvilei ako istý druh teologického večeradla, ktoré sa podobá zboru blažených. V tomto večeradle, ktoré niektorými svojimi črtami pripomína skúsenosti komunitného života, zavedené Eusébiom z Vercelli a Augustínom, sa formovali najpozoruhodnejšie osobnosti Cirkvi v oblasti horného Jadranu.

“Chromácius sa naučil poznať a milovať Krista už vo svojej rodine. Hovorí o tom slovmi plnými obdivu sám Hieronym, ktorý prirovnáva Chromáciovu matku k prorokyni Anne a jeho dve sestry k múdrym pannám z evanjeliového podobenstva. Chromácia a jeho brata Euzébia prirovnáva ku mladúmu Samuelovi. Hieronym o nich napísal: “Blažený Chromácius a svätý Euzébius boli bratia spojení putom pokrvenstva, nemenej však zhodou svojich ideálov.”

Chromácius sa narodil v Akvilei okolo roku 345. Bol vysvätený za diakona a potom za kňaza. Za pastiera svojej cirkvi bol zvolený v roku 388. Po prijatí biskupského svätenia z rúk biskupa Ambróza, odvážne a energicky sa venoval rozsiahlym úlohám, ktoré prinášalo obrovské územie zverené do jeho pastoračnej starostlivosti. Cirkevná jurisdikcia Akviley v tej dobe siahala až po dnešné územia Švajčiarska, Bavorska, Rakúska a Slovinska, dosahujúc až po Maďarsko.

“Do akej miery bol Chromácius známy a uznávaný v Cirkvi v tej dobe, dokladá epizóda zo života sv. Jána Zlatoústeho. Keď bol ako biskup Konštantinopolu vyhnaný zo svojho sídla, napísal tri listy tým, ktorých považoval za najvýznamnejších biskupov Západu, aby získal podporu u cisárov: jeden list napísal biskupovi Ríma, druhý biskupovi Milána, tretí biskupovi Akviley, teda Chromáciovi. Aj pre neho to boli ťažké časy kvôli náročnej politickej situácii. Veľmi pravdepodobne Chromácius zomrel vo vyhnanstve v Grade, keď sa pokúšal uniknúť plieneniam barbarov v roku 407, v tom istom roku, keď zomrel aj sv. Ján Chryzostom.”

Akvilea bola významným mestom, štvrtým v poradí na Apeninskom polostrove a deviatym v rámci celého Rímskeho cisárstva. Mesto priťahovalo pozornosť Gótov a Hunov, ktorých nájazdy okrem ničenia a plienenia vážne ohrozovali aj osud patristických diel v knižnici biskupstva, bohatej na knihy. Roztratili sa aj spisy sv. Chromácia, ktoré skončili na rozličných miestach a často boli pripísané iným autorom: Jánovi Chryzostomovi, prípadne Ambrózovi či Augustínovi. Tiež aj Hieronymovi, ktorému Chromácius výdatne pomáhal pri revízii textu a latinskom preklade Biblie. Znovunájdenie veľkej časti Chromáciovho diela vďačí mnohým šťastlivým udalostiam, ktoré až v poslednej dobe umožnili zrekonštruovať pomerne ucelený korpus jeho spisov: vyše 40 homílií a cez 60 komentárov k evanjeliu sv. Matúša.

“Chromácius bol múdry učiteľ a horlivý pastier. Jeho prvým a základným záväzkom bolo zahĺbiť sa do načúvania Slova, aby bol schopný stať sa jeho ohlasovateľom. Vo svojom učení vždy vychádza z Božieho slova a k nemu sa aj zakaždým vracia. Sú mu blízke osobitne niektoré tématiky: predovšetkým trojičné tajomstvo, ktoré kontempluje, ako sa postupne zjavuje cez dejiny spásy. Ďalej je to téma Ducha Svätého: Chromácius neustále pripomína veriacim prítomnosť a činnosť tretej Osoby Najsvätejšej Trojice v živote Cirkvi. No s najväčšou nástojčivosťou sa tento svätý biskup vracal k tajomstvu Krista. Vtelené Slovo je pravý Boh a pravý človek: prijal človečenstvo v jeho úplnosti, aby ho obdaril svojím božstvom. Tieto pravdy, naliehavo zdôrazňované aj za účelom čeliť arianizmu, po uplynutí polstoročia dospeli až k definíciám Chalcedónskeho koncilu. Dôraz, ktorý Chromácius kladie na Kristovu ľudskú prirodzenosť, privádza ho k tomu, aby hovoril o Panne Márii. Jeho mariologické učenie je jasné a presné. Vďačíme mu za niektoré sugestívne opisy Preblahoslavenej Panny: Mária je «evanjeliová panna, schopná prijať Boha», je «nepoškvrnená a neporušená ovečka», z ktorej pochádza «baránok zahalený purpurom». Akvilejský biskup často dáva Pannu Máriu do vzťahu s Cirkvou: obe sú v skutočnosti «panny» a «matky». Chromáciova eleziológia sa rozvíja predovšetkým v komentároch k Matúšovi. Často používa tieto koncepty: Cirkev je jedna, zrodila sa z Kristovej krvi; je vzácnym odevom utkaným Duchom Svätým; Cirkev je tam, kde sa ohlasuje, že Kristus je narodený z Panny, kde prekvitá bratstvo a svornosť. Obraz, ktorý bol Chromáciovi srdečne blízky, je obraz lode na rozbúrenom mori. Ako sme počuli, jeho časy boli časmi búrok. «Niet pochýb», potvrdzuje svätý biskup, «že táto loď predstavuje Cirkev»."

Jazykový prejav horlivého pastiera, akým bol Chromácius, je svieži, plnokrvný a úderný. Hoci nezanevrel na klasickú latinu, uprednostňoval reč ľudu, bohatú na ľahko zrozumiteľné obrazy. Tak napríklad, inšpirujúc sa morom, stavia do kontrastu bežný rybolov, pri ktorom ryby po vytiahnutí na breh zomierajú, s evanjeliovým ohlasovaním, vďaka ktorému sú ľudia zachránení z mútnych vôd smrti a uvedení do pravého života. V búrlivých obdobiach barbarských nájazdov Chromácious vždy s postojom dobrého pastiera stál po boku svojich veriacich, aby ich utešil a vzbudil v nich dôveru v Boha, ktorý neopúšťa svoje deti.

“V záverečnom súhrne týchto úvah, jedno Chromáciovo povzbudenie, ktoré platí i dnes: «Proste Pána celým srdcom a celou svojou vierou,» – odporúča Akvilejský biskup v jednej zo svojich homílií, «modlime sa, aby nás vyslobodil od každého nepriateľského vpádu, od každého strachu pred nepriateľmi. Nech nehľadí na naše zásluhy, ale na svoje milosrdenstvo, on, ktorý aj v minulosti sa rozhodol oslobodiť synov Izraela nie pre ich zásluhy, ale pre svoje milosrdenstvo. Nech nás chráni svojou milosrdnou láskou, a uskutočňuje v nás to, čo svätý Mojžiš povedal synom Izraela: Pán bude bojovať na vašu obranu, a vy zostanete v mlčaní. Je to on, kto bojuje, on, kto prináša víťazstvo. A aby sa zmiloval, aby to uskutočnil, musíme sa modliť ako je len možné. On sám totiž hovorí ústami proroka: ‚Vzývaj ma v čase súženia, ja ťa vyslobodím, a ty mi vzdáš slávu‛».

 
Takto, práve na začiatku adventného obdobia, sv. Chromácius nám pripomína, že Advent je čas modlitby, v ktorom sa žiada vstúpiť do kontaktu s Bohom. Boh nás pozná, pozná mňa, pozná každého jedného z nás. Miluje ma, neopúšťa ma. Kráčajme vpred s touto dôverou v práve začatom liturgickom období. Požehnaný Advent!“
Na záver udelil Svätý Otec všetkým prítomným apoštolské požehnanie. –jb–