Očami viery, vedy a kultúry: Encyklika pápeža Benedikta XVI. "Spe salvi"
„Spe salvi
facti sumus“ – v nádeji sme spasení (Rim 8,24), hovorí svätý Pavol Rimanom
a tiež nám. Podľa kresťanskej viery, „vykúpenie“ – spása – nie je iba faktický údaj.
Spása je nám ponúkaná v zmysle nádeje, ktorá nám bola daná, spoľahlivej nádeje, prostredníctvom
ktorej môžeme čeliť našej prítomnosti: prítomnosti, ktorá aj keď je namáhavá, môže
byť žitá a prijatá, ak vedie k cieľu, ak si týmto cieľom môžeme byť istí, a ak je
tento cieľ dosť veľký, aby opodstatnil námahu cesty.“ Týmito slovami
začína pápež Benedikt XVI. svoju v poradí druhú encykliku o kresťanskej nádeji „Spe
salvi“, ktorá bola predstavená v posledný novembrový deň a na ktorú sa bližšie
pozrieme v dnešnom vydaní rubriky Očami viery, vedy a kultúry. Ako
uviedol vo svojom komentári hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi, Svätý
Otec sa v dokumente dotkol jedného z najnaliehavejších a najdramatickejších problémov
súčasnej doby. Neobmedzuje sa však na ľahký opis beznádeje, ktorá je rozšírená vo
svete, ale s pokorou a odvahou reaguje na množstvo zásadných otázok, ktoré vyplývajú
z tejto situácie. Ako páter Lombardi zdôraznil, „aby sme mohli verne kráčať k cieľu,
čeliac únave a nejasnostiam súčasnosti, potrebujeme vierohodnú a hutnú nádej, to znamená
nádej, ktorá nevychádza iba z prázdnych slov alebo výlučne subjektívnych postojov,
ale nádej, ktorá skutočne zmení náš život. Nádej, ktorej konečným cieľom je ponoriť
sa do nekonečnej lásky Boha, objať ho a byť ním objatí, nie ako jednotlivci, ale spolu.
V stretnutí, ktoré prinesie spravodlivosť, život a spásu, na rozdiel od všetkých nespravodlivostí
a absurdít dejín tohto sveta.“ Na minulotýždňovej tlačovej konferencii
encykliku „Spe salvi“ v niekoľkých jazykových mutáciách predstavili dvaja kardináli.
Ako prvý sa slova ujal Albert Vanhoye zo Spoločnosti Ježišovej – emeritný profesor
novozákonnej exegézy na Pápežskom biblickom inštitúte: „Táto nová encyklika
nám opäť predstavuje pápeža ako hlbokého teológa a zároveň pastiera, ktorý je vnímavý
voči potrebám svojho stáda, a to vo veľmi podrobných úvahách, týkajúcich sa vzťahov
kresťanskej nádeje a kresťanskej viery. Pri porovnávaní vývoja súčasnej
mentality s kresťanskou nádejou nachádzame veľké a pôsobivé svedectvá nádeje, počínajúc
svätým Augustínom, ktorý žil v dramatickej dobe, až po nedávne obdobie, keď žila svätá
Jozefína Bakhita, Afričanka z 18. storočia, ktorá sa vo veku 9 rokov stala otrokyňou,
bola týraná krutými majiteľmi, ale napokon bola oslobodená a znovuzrodená
do nádeje, vďaka stretnutiu s kresťanským Bohom, spasiteľom plným lásky.“
Emeritný
teológ pápežského domu kardinál Georges Marie Martin Cottier predstavil encykliku
„Spe salvi“ z filozofického pohľadu: „Rozsiahla úvaha o nádeji ako esenciálnom
rozmere kresťanského bytia, s jeho krásou a oslobodzujúcou silou obsahuje
aj pozvanie k hlbokému premýšľaniu o duchovnej situácii dnešných čias,
odvolávajúc sa na mnohé svedectvá veľkých osobností súčasnosti.Musíme
zdôrazniť, že okrem nádeje encyklika hovorí aj o viere. V podstate List Hebrejom,
ktorým sa úvaha inšpiruje, predstavuje ‛istý druh definície viery, ktorá úzko
spája túto cnosť s nádejou‛.“ Pápež Benedikt XVI. vo svojej
encyklike zdôrazňuje, že evanjelium nie je iba správa o veciach, s ktorými sa môžeme
oboznámiť, ale je zvesťou, ktorá je zdrojom faktov a mení život. „Temná brána času,
budúcnosti, je otvorená dokorán. Kto má nádej, žije inak, bol mu darovaný nový život“
(2). Svätý Otec pripomína, že Ježiš nepriniesol svetu „spoločensko-revolučný odkaz
ako bol Spartakov, ktorý po krutom boji stroskotal“, ani nebol „bojovníkom
za politické oslobodenie ako Barabáš alebo Bar Kochba“. Priniesol „niečo celkom
iné: ... stretnutie so živým Bohom a tým stretnutie s nádejou, ktorá bola silnejšia
ako utrpenie otroctva, a ktorá preto zvnútra premenila život a svet“ (4). Ako
píše Svätý Otec, „postava Krista je na starovekých sarkofágoch interpretovaná predovšetkým
dvoma obrazmi: postavou filozofa a pastiera. Filozofia tej doby nebola považovaná
za obtiažnu akademickú disciplínu, ako je prezentovaná dnes. Filozof bol skôr ten,
kto sa dokázal naučiť tomu podstatnému umeniu: umeniu byť pravým človekom,
umeniu žiť i zomrieť... Koncom 3. storočia v Ríme prvýkrát nachádzame na sarkofágu
jedného dieťaťa v súvislosti so vzkriesením Lazára postavu Krista, ako pravého
filozofa, ktorý v jednej ruke drží evanjelium a v druhej pútnickú palicu, atribút
vlastný filozofovi. Touto svojou palicou premáha smrť, evanjelium prináša pravdu,
ktorú putujúci filozofi márne hľadali. Na tomto obraze, ktorý potom dlho prevládal
na umeleckej výzdobe sarkofágov je zrejmé to, čo v Kristovi nachádzali ľudia jednoduchí
aj učení: hovorí nám, kto v skutočnosti je človek a čo má konať, aby človekom naozaj
bol. Ukazuje nám cestu a táto cesta je pravda. On sám je jedno i druhé, a preto je
pravým majstrom života“ (6).
Benedikt XVI. sa zamýšľa aj nad zmyslom
nádeje pre súčasného človeka a kladie si otázku, či je dnes kresťanská viera aj pre
nás nádejou, ktorá premieňa a drží náš život. „Je pre nás ‛performatívna‛, je posolstvom,
ktoré v nás utvára novým spôsobom samotný život, alebo je obyčajnou ‛informáciou‛,
ktorú sme medzičasom odložili a zdá sa nám prekonaná aktuálnejšími záležitosťami?
Pri hľadaní odpovede by som rád vyšiel z klasickej formy dialógu, ktorým obrad krstu
vyjadroval prijatie narodeného do spoločenstva veriacich a jeho znovuzrodenie
v Kristovi. Kňaz sa pýtal najprv na meno, ktoré rodičia svojmu dieťaťu vybrali,
a potom pokračoval otázkou: ‛Čo žiadaš od Cirkvi?‛ Odpoveď: ‛Vieru.‛ ‛A čo ti dá viera?‛
- ‛Život večný.‛ Podľa tohto dialógu hľadali rodičia pre dieťa prístup k viere, spoločenstvo
s veriacimi, pretože vo viere videli kľúč k ‛životu večnému‛.
O to ide dnes rovnako, ako včera práve v krste, ktorým sa stávame kresťanmi. Nie je
to len akt socializácie v rámci komunity, nielen prijatie do Cirkvi. Rodičia sa dožadujú
pre pokrstené deti niečoho viac, očakávajú, že viera, ktorej súčasnosť predstavuje
Cirkev a jej sviatosti, daruje život, večný život. Viera je podstatou nádeje“
(10). Svätý Otec v encyklike uvažuje nad tým, v čo môžeme dúfať v súčasnosti.
Podľa jeho slov „je nevyhnutná sebakritika novoveku v dialógu s kresťanstvom a jeho
ponímaním nádeje. V takomto dialógu sa aj kresťania v kontexte svojich poznatkov a svojich
skúseností musia znovu naučiť, v čom skutočne spočíva ich nádej: čo môžu ponúknuť
svetu a čo mu ponúknuť nemôžu. Je potrebné, aby do sebakritiky novoveku bola zahrnutá
aj sebakritika novovekého kresťanstva, ktoré sa musí vždy znova učiť chápať samo seba
zo svojich vlastných koreňov“ (22). Ako podotýka nástupca sv. Petra, „musíme
konštatovať, že sumarizovateľný pokrok je možný iba v oblasti materiálnej. Tu, v rastúcom
poznaní hmotných štruktúr a s tým súvisiacimi stále dômyselnejšími vynálezmi, je evidentná
kontinuita pokroku smerom k stále väčšiemu ovládnutiu prírody. Avšak v oblasti etického
vedomia a mravného rozhodovania neexistuje takáto možnosť sumarizácie z jednoduchého
dôvodu – sloboda človeka je stále nová a musí sa rozhodovať vždy znova. Naše rozhodnutia
nemôžu byť nikdy urobené za nás niekým iným. V takom prípade by sme už neboli slobodní.
Sloboda predpokladá, že v základných rozhodnutiach sa každý človek, každá generácia
ocitá znovu na počiatku... Dôsledkom toho je, že stále nové namáhavé hľadanie správneho
poriadku ľudských vecí je úlohou každej generácie. Nikdy to nie je jednoducho skončená
úloha“ (24).
Podľa Benedikta XVI. človek nemôže byť nikdy vykúpený zvonku.
„Veda svet nespasí. Človek je vykúpený skrze lásku. Platí to aj v rýdzo svetskom
prostredí. Keď niekto vo svojom živote zažije skúsenosť veľkej lásky, je to
moment ‛vykúpenia‛, ktorý dáva nový zmysel jeho životu. Skoro si však uvedomí aj to,
že láska, ktorej sa mu dostalo, sama o sebe nerieši problém jeho života. Láska
zostáva krehkou. Môže byť zničená smrťou. Ľudská bytosť potrebuje lásku nepodmienenú“
(26)... Je pravdou, že kto nepozná Boha, aj keď môže mať rozmanité nádeje, je v zásade
bez nádeje, bez tej veľkej nádeje, ktorá podopiera celý život (por. Ef 2,12). Pravou,
veľkou nádejou človeka, ktorá odolá všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh. Boh,
ktorý nás miloval a stále miluje „až do konca“, „až do skonania“ (por. Jn 13,1 a 19,30).
Koho sa dotkne láska, začína tušiť, čo znamená slovo nádej, s ktorým sme sa stretli
pri obrade krstu: od viery očakávam ‛večný život‛ - pravý život, ktorý je kompletne
a neohrozene v celej svojej plnosti jednoducho životom“ (27). –dj-