Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sýrsky cirkevný otec Afrahat

Vatikán (21. novembra, RV) - Na námestí sv. Petra dnes očakávalo generálnu audienciu Svätého Otca okolo 30.000 veriacich. Príchod Benedikta XVI. sprevádzal svojím spevom aj Komorný zbor Cantica Collegium Musicum z Martina pod vedením Štefana Sedlického. Po úvodnom čítaní z evanjelia podľa Matúša nasledovala pravidelná katechéza, ktorú Svätý otec venoval osobnosti sýrskeho cirkevného otca Afrahata.
 
„Drahí bratia a sestry, našu exkurziu do sveta cirkevných otcov by som chcel dnes nasmerovať do málo známej oblasti v tomto svete viery, ktorou sú semitské cirkvi, ktoré ešte neboli ovplyvnené gréckym myslením. Tieto cirkvi sa rozvinuli predovšetkým v priebehu štvrtého storočia v Sýrii, v oblasti od Svätej zeme, cez Libanon až po Mezopotámiu. Sýrske komunity štvrtého storočia predstavujú semitský svet, z ktorého pochádza samotná Biblia a sú vyjadrením toho kresťanstva, ktorého teologická formulácia ešte neprišla do styku s odlišnými kultúrnymi prúdmi, ale žila vo vlastných formách myslenia. Sú to cirkvi, v ktorých zohrával asketizmus vo viacerých pustovníckych a mníšskych komunitárnych formách životne dôležitú funkciu pri rozvoji teologického a spirituálneho myslenia. Chcel by som predstaviť tento svet cez veľkú postavu Afrahata, známeho tiež pod prímením „Mudrc“, ktorý je jednu z najvýznamnejších a súčasne aj najtajuplnejších osobností. Pochádzal z oblasti Ninive - Mosul v dnešnom Iraku - a žil v prvej polovici 4. storočia.“

Zo skromných údajov o Afrahatovom živote vieme, že udržiaval úzke kontakty s asketicko-monastickým prostredím sýrskej cirkvi, o ktorej nám zachoval zmienky vo svojom diele. Podľa niektorých prameňov bol dokonca predstaveným kláštora, prípadne i biskupom. Napísal 23 úvah známych ako Výklady alebo Vysvetlenia, v ktorých rozoberá rozličné témy kresťanského života, ako sú viera, láska, pôst, poníženosť, modlitba, samotný asketický život, a tiež vzťah medzi židovstvom a kresťanstvom, medzi Starým a Novým zákonom.

„Afrahat pochádzal z cirkevného spoločenstva, ktoré stálo na pomedzí medzi židovstvom a kresťanstvom. Bola to komunita silne zviazaná s Materskou cirkvou v Jeruzaleme, a jej biskupi bývali tradične volení spomedzi tzv. «príbuzných» Jakuba, «Pánovho brata». (Porov. Mk 6,3). Boli to teda osoby zviazané pokrvenstvom aj vierou s Jeruzalemskou cirkvou. Afrahatovým jazykom bola sýrčina, jazyk, ktorým rozprával aj sám Ježiš.“

Afrahatovo cirkevné spoločenstvo sa usilovalo zostať verným židokresťanskej tradícii a udržiavalo vzťahy s hebrejským svetom a jeho svätými knihami. Afrahat označuje sám seba za „učeníka Svätého písma“ Starého i Nového zákona, ktoré považuje za jediný prameň inšpirácie a kladie ho do centra svojho uvažovania.
 
„Vo svojich Výkladoch sa venuje rozličnám témam. Podľa sýrskej tradície prezentuje spásu uskutočnenú Kristom ako uzdravenie a Krista ako lekára. Hriech je potom zranením, ktoré môže uzdraviť jedine pokánie. Afrahat hovorí: «Človek, zranený v boji, nehanbí sa zveriť do rúk múdreho lekára... rovnako, kto je zranený Satanom, nemá sa hanbiť, aby spoznal svoju vinu a odlúčil sa od nej, vtedy, keď žiada o liek pokánia.» (Exp. 7,3)“

 
Ďalším významným aspektom Afrahatovho diela je jeho učenie o modlitbe, a osobitne o Kristovi ako učiteľovi modlitby. Kresťan sa modlí, nasledujúc Kristovu náuku a jeho príklad modliaceho sa. Afrahat píše: „Takto učil modlitbe náš Spasiteľ, keď hovoril: «Pros v skrytosti toho, ktorý je skrytý, ale ktorý vidí všetko». A tiež: «Vojdi do svojej izby a modli sa k svojmu Otcovi v skrytosti, a Otec, ktorý vidí v skrytosti, ťa odmení» (Mt 6,6). Náš Spasiteľ chce ukázať, že Boh pozná túžby a myšlienky srdca.“

„Pre Afrahata sa kresťanský život sústreďuje na nasledovanie Krista: vziať jeho jarmo, a nasledovať ho po ceste evanjelia. Jedna z čností, ktorá učeníkovi najviac sluší, je poníženosť. Táto nie je v duchovnom živote druhoradá: ľudská prirodzenosť je úbohá; a je to Boh, kto ju pozdvihuje do svojej slávy. Poníženosť nemá podľa Afrahata negatívnu hodnotu: «Ak je koreň človeka zasadený v zemi, jeho ovocie stúpa v ústrety Pánovi veľkosti» (Exp. 9,14) Ak zotrvá v pokore, aj vo svojich pozemských životných okolnostiach, kresťan môže vstúpiť do vzťahu s Pánom: «Kto je ponížený, je nízky, ale jeho srdce sa dvíha do nebeských výšok. Oči jeho tváre pozorujú zem, a oči jeho mysle nebeskú výšinu.» (Exp. 9,2)“

Benedikt XVI. ďalej bližšie predstavil veriacim Afrahatovu víziu človeka a jeho telesnosti, ktorá je veľmi pozitívna: ľudské telo, podľa vzoru poníženého Krista, je povolané ku kráse, k radosti, k svetlu. „Boh sa približuje k človeku, ktorého miluje, a je správne milovať poníženosť a zostať v stave poníženosti. Ponížení sú jednoduchí, trpezliví, milovaní, čestní, spravodliví, zruční v konaní dobra, rozvážni, pokojní, múdri, tichí, zmierliví, milosrdní, ochotní obrátiť sa, dobroprajní, hlbokí, uvážliví, krásni, vyhľadávaní.“ (Exp. 9,14) Afrahat často hovorí o význame asketického a spirituálneho rozmeru kresťanského života. Za základ kladie vieru, ktorá umožňuje úprimnú lásku k Bohu a k blížnemu. Veľkú úlohu pripisuje aj pôstu, ktorý chápe v širokom význame. Hovorí o pôste v jedení ako o nevyhnutnosti, aby bol človek láskavým a panenským, o miernosti vzhľadom na svätosť, o pôste od prázdnych a opovržlivých slov, o pôste od hnevu, o zdržanlivosti vo vlastníctve dobier vzhľadom na službu, o pôste od spánku pre účasť na modlitbe.

„Milí bratia a sestry, vráťme sa ešte na záver k učeniu Afrahata o modlitbe. Podľa tohto starovekého «Mudrca», modlitba sa uskutočňuje vtedy, keď Kristus prebýva v srdci kresťana a pozýva ho k úprimnej angažovanosti pre lásku k blížnemu. Píše nasledovne:

 
«Daj úľavu vyčerpaným, navštív chorých,
postaraj sa o chudobných: toto je modlitba.
Modlitba je dobrá, a jej diela sú krásne.
Modlitba je vítaná, keď poskytuje úľavu blížnemu.
Modlitba je vypočutá, keď sa v nej nachádza aj odpustenie urážok.
Modlitba je mocná, keď je plná Božej sily.» (Exp. 4, 14-16)

 
Týmito slovami nás Afrahat pozýva k modlitbe, ktorá sa stáva kresťanským životom, uskutočneným životom, životom preniknutým vierou, otvorenosťou pre Boha, a takto preniknutým láskou k blížnemu.“

Svätý otec sa takto prihovoril veriacim zo Slovenska:
„S láskou vítam pútnikov zo Slovenska, osobitne Komorný zbor Cantica Collegium Musicum z Martina. Bratia a sestry, toho roku slávime osemsté výročie narodenia svätej Alžbety Uhorskej, bratislavskej rodáčky. Táto výnimočná svedkyňa lásky k biednym nech vás povzbudí k stálemu konaniu skutkov milosrdenstva. Zo srdca žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!“
Na záver pápež udelil prítomným svoje apoštolské požehnanie.
 Pri návrate z audiencie sa Svätý otec zastavil na Nádvorí sv. Damaza, aby požehnal nové sídlo Úradu dekana kardinálskeho kolégia. Úrad v súčasnosti zastáva kardinál Angelo Sodano. -jb-