Slovo pre chorých: O posledných veciach

Drahý brat, sestra! Opäť sa stretávame na vlnách rozhlasu, aby sme spolu uvažovali nad slovom a aby sme sa ním aj povzbudili. V nasledujúcich chvíľach chcem spolu s tebou uvažovať o veľmi aktuálnej téme, ktorá možno povedať tvorí podstatu úvah v týchto novembrových dňoch. Tou témou nie je nič iné ako rozmýšľanie o posledných veciach, o smrti. Pripúšťam, že hovoriť o týchto veciach môže byť pre niekoho veľmi nepríjemné, môže to vyvolať obavu a strach, ale to vôbec nie je môj zámer. Mojím zámerom v týchto chvíľach je, aby si sa dokázal zbaviť strachu a obáv a stal si sa pokiaľ možno, človekom nádeje.

Ak nie si skeptickým a ľahostajným človekom, ale práve naopak, snažíš sa citlivo vnímať všetko to, čo sa okolo teba deje, potom si určite postrehol, že prežívame ročné obdobie jesene. Sychravé a chladné počasie neprekvapí asi nikoho. Na stromoch možno pozorovať pestrofarebné lístie, ktoré v nás v krátkom okamihu vyvolá pocit radosti. Na jednej strane je radosť, ktorá odráža akúsi romantiku. Ak sa však hlbšie zamyslime nad padajúcim lístím, nutne si musíme uvedomiť, že tu nejde o romantiku. Za touto nádherou každý z nás nutne tuší koniec... Pretože za jeseňou prichádza zima a samotná príroda má zas nový šat. Presne tak, ako z prirodzeného pozorovania zmien v prírode možno vytušiť koniec, práve tak je to aj so životom každého jedného z nás. Narodili sme sa, prejdeme určitý úsek životnej cesty a v konečnom dôsledku musíme zomrieť. Smrť je pre nás tajomstvom. Je to čosi neznáme, čo v nás vyvoláva množstvo otázok typu: Aké to asi je tam, na druhej strane brehu... Zaslúžim si aj ja byť niekedy raz... s tými, ktorí ma už predišli?

Smrť je skutočné tajomstvo. Každý z nás sa raz určite postaví pred toto tajomstvo, ktoré v nás samých neraz vzbudzuje obavy a dokonca niekedy aj pocit strachu. Ak sa však považujeme za veriacich ľudí, máme byť ľuďmi nádeje. Veď vieme, že smrťou všetko nekončí... Ako veriaci ľudia sme pozvaní k životu nie pominuteľnému, ale večnému. Pri tomto konštatovaní je nutné, aby sme si uvedomili, že Boh, ktorý nás stvoril a povolal na cestu života, toto povolanie neuskutočňuje z povinnosti. Je to prejav Jeho vôle. Chce, aby sme žili, ale nie tak ako sa hovorí, „zo dňa na deň“, bez zmyslu, ale aby sme hľadali Božiu vôľu v našom živote. Hľadať Božiu vôľu znamená počúvať hlas vlastného vnútra, hlas okolia, v ktorom žijeme, načúvajme potrebám ľudí, netúžme len po vlastnom dobre a prospechu, ale nech je našim zámerom chcieť dobro iného človeka. Ak sa budeme usilovať o dobro iných a nepatrnými skutkami lásky im dokážeme, že nám na nich skutočne záleží, ani si neuvedomíme skutočnosť, že tak sa vlastne posväcujeme. Prístupom k inému človeku a nie iba tým sme urobili krôčik k tomu, aby sme pracovali na vlastnej svätosti. Byť svätý neznamená konať veľké veci, ktoré by boli hodné obdivu zo strany iných ľudí. Byť svätý často znamená zostať nohami na zemi a objavovať skutočnú hodnotu maličkostí.

To je však možné jedine za predpokladu, že v úplnej odovzdanosti dovolíme Ježišovi, aby sa dotkol našich sŕdc, aby vstúpil do našich životov, nie ako nečakaný hosť, ale ako niekto, kto je schopný premeniť nás na ozajstných svedkov živého Boha. Toho Boha, ktorý je Svätý a túži po našej svätosti. Ak sme tí, ktorí s vierou prijímajú eucharistiu, potom v našom vnútri niet priestoru pre obavu a strach z toho, čo bude po smrti. Naša duša je v okamihu prijímania zjednotená so živým Bohom. Živý Boh kraľuje v nás samých, v našom vnútri. Toto vedomie, že sme nositeľmi živého Boha nás musí naplniť neustálou vďačnosťou a radosťou zo skutočnosti, že raz sa s tým Bohom, ktorý nás preniká a je vo všetkom stretneme a budeme Ho vidieť z tváre do tváre takého aký naozaj je. Brat, sestra! Možno aj ty sám musíš vo svojom živote poznačenom bolesťou a utrpením znášať rozličné súženia a ťažkosti, ktoré veľmi doliehajú na tvoje plecia. Želám ti, aby viera v živého Boha bola pre teba posilou. Nech ťa On sám zbaví strachu a obáv zo smrti. Nech v tvojom srdci rozpáli plamienok nádeje, ktorý sa postupným zdokonaľovaním seba samého rozhorí na plápolajúci oheň, ktorý nikdy nezhasne. Ak vo svojom vnútri uznáš v pokore Boha za Pána nad životom a smrťou, potom sa nemusíš ničoho báť... On Cesta, Pravda a Život, ťa iste povolá do spoločenstva svätých. Tam už niet nijakej bolesti, ani trápenia. Vládne tam pravá radosť zo spoločenstva s Tým, ktorému sme uverili.

Živý a pravý Boh, chválim Ťa za to, že si ma povolal k životu v spoločenstve s Tebou a s inými ľuďmi, ktorých stretám vo svojom okolí. Moja pozemská púť raz však skončí. Prejdem veľkou neznámou - bránou smrti. Za ňou ma budeš čakať Ty moje Svetlo a moja Nádej. Daj, nech mám vždy dosť síl a odvahy pracovať na osobnom posväcovaní. Viem, že iba tak sa oslobodím od seba samej a o to viac sa budem tešiť na okamih, keď spočiniem v tvojom náručí.

Ivana Mochorovská