Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Hieronym

Vatikán (7. novembra, RV) – Vo svojej katechéze na generálnej audiencii sa dnes pápež Benedikt XVI. zameral na život a pôsobenie svätého Hieronyma. Po úvodnom pozdrave si účastníci generálnej audiencie vypočuli úryvok z Druhého listu sv. Pavla Timotejovi, v ktorom apoštol vysvetľuje význam a úlohu Svätého Písma. Benedikt XVI. sa potom prihovoril prítomným:

"Drahí bratia a sestry!

Dnes upriamime našu pozornosť na sv. Hieronyma, cirkevného Otca, ktorý do stredu svojho života umiestnil Bibliu. Preložil ju do latinského jazyka, komentoval ju vo svojich dielach, a predovšetkým sa podujal žiť ju konkrétne vo svojom dlhom pozemskom živote, hoci je dobre známy jeho zložitý, ohnivý charakter, ktorý dostal od prírody. Hieronym sa narodil v Stridone okolo roku 347 v kresťanskej rodine, ktorá mu zabezpečila dôkladnú formáciu, poslali ho aj do Ríma, aby sa zdokonalil v štúdiách. Hieronym ako mladý cítil príťažlivosť svetského života (porov. Ep. 22,7), no prevážila v ňom túžba a záujem o kresťanské náboženstvo.
 
Po prijatí krstu okolo roku 366 sa Hieronym oddal asketickému životu, utiahol sa do Akviley a začlenil sa do skupiny horlivých kresťanov, ktorú označil ako «zbor blahoslavených» (Chron. Ad ann. 374), zjednotený okolo biskupa Valeriána. Potom sa vybral do Orientu, kde žil ako pustovník v Kalcidskej púšti na juh od Aleppa (porov. Ep 14,10), venujúc sa serióznemu štúdiu. Zdokonalil svoju znalosť gréčtiny, začal so štúdiom hebrejčiny (porov. Ep. 125,12), prepisoval kódexy a patristické diela (porov. Ep. 5,2). Meditácia, samota a kontakt s Božím slovom ho viedli k dozrievaniu v jeho kresťanskej vnímavosti. Cítil s väčšou naliehavosťou bremeno mladíckych nerozvážností (porov. Ep. 22,7), a živo si uvedomoval rozpor medzi pohanskou mentalitou a kresťanským životom. Tento kontrast sa stal veľmi známym vďaka dramatickej a živej vízii, ktorú sám vyrozprával. V tomto videní sa mu zdalo, že je bičovaný pred Božím pohľadom, pretože je viac ciceroniánom než kresťanom (porov. Ep. 22,30).

V roku 382 sa presťahoval do Ríma, kde ho pápež Damaz, ktorý poznal jeho povesť askétu a jeho vedeckú kompetenciu, prijal ho za svojho sekretára a poradcu. Povzbudil ho k práci na novom preklade biblických textov, vedený pastoračnými a kultúrnymi motívmi.
Niektorým osobám z rímskych aristokratických kruhov, predovšetkým urodzeným dámam ako Paola, Marcella, Asella, Lea a iným, sa Hieronym rozhodol pomôcť na ceste kresťanskej dokonalosti a prehĺbiť ich poznanie Božieho slova. Zvolili si ho za svojho duchovného vodcu a učiteľa metodického prístupu k posvätným textom, pričom sa aj sami naučili po grécky a po hebrejsky.
 
Po smrti pápeža Damaza Hieronym opustil Rím v roku 385 a vydal sa na púť, najprv do Svätej zeme, za jej mlčanlivým svedectvom o pozemskom živote Krista, potom do Egypta, krajiny, vyvolenej mnohým mníchmi (porov. Contra Ruffinum 3,22; Ep. 108,6-14) a nakoniec v roku 386 sa usadil v Betleheme, kde boli za podpory urodzenej Paoly postavené kláštory, jeden mužský, jeden ženský a jeden útulok pre pútnikov, ktorí prichádzali utiahnuť sa do Svätej zeme „uvažujúc nad tým, ako sa Mária s Jozefom nemali kde uchýliť“ (Ep. 108,14). V Betleheme Hieronym zostal až do svojej smrti, ponorený v intenzívnej práci na komentovaní Svätého Písma, obrane viery proti rozličným bludom a povzbudzovaní mníchov k dokonalosti. Vyučoval klasickú a kresťanskú kultúru, a pastoračne sa staral o pútnikov. Zomrel vo svojej cele, neďaleko jaskyne Narodenia, 30. septembra roku 419 alebo 420.
 
Literárna príprava a rozsiahla erudícia, umožnili Hieronymovi zrevidovanie a preklad biblických textov, tak drahocenné dielo pre latinskú cirkev a pre západnú kultúru. Na základe pôvodných gréckych a hebrejských textov a vďaka porovnaniu s predchádzajúcimi verziami, uskutočnil revíziu štyroch evanjelií v latinskom jazyku, ďalej Žaltára a veľkej časti Starého zákona. Prihliadajúc na grécky a hebrejský originál, na Septuagintu, klasickú grécku verziu Starého zákona, pochádzajúcu z predkresťanskej doby, a predošlé latinské verzie, Hieronym, neskôr po boku so ďalšími spolupracovníkmi, mohol ponúknuť lepší preklad: táto tvorí takzvanú „Vulgátu“, ktorá sa stala oficiálnym textom latinskej cirkvi, potvrdeným Tridentským koncilom a po revízii v uplynulých desiatich rokoch zostáva oficiálnym latinským textom cirkvi latinského jazyka.”
 
Benedikt XVI. sa podrobnejšie venoval kritériám, ktorých sa Hieronym pridŕžal pri prekladaní. Žiadal venovať pozornosť slovosledu, pretože - ako hovorí - «aj v poradí slov je tajomstvo» (Ep 57, 5), ktoré sa týka Božieho Zjavenia. V prípade pochybností pri rozdieloch v rukopisoch požaduje prihliadať na originálny text, čiže v prípade Nového zákona text grécky a v prípade Starého zákona hebrejský.
 
“Hieronym navyše aj komentoval viaceré biblické texty. Pre neho komentáre majú ponúknuť viaceré mienky, «tak, aby rozhľadený čitateľ, po prečítaní si rozličných vysvetlení a oboznámení sa s viacerými mienkami, súhlasnými či odmietavými, posúdil, ktorá z nich je dôveryhodnejšia a tak “ako skúsený zmenárnik, odmietol falošnú mincu». (Contra Rufinum 1,16) Hieronym sa s rozhodnosťou staval proti heretikom, ktorí napádali tradíciu a vieru Cirkvi. Preukázal tiež aj význam a závažnosť kresťanskej literatúry, z ktorej sa už stala skutočná kultúra, porovnateľná s kultúrou klasickou. Urobil to v diele „De viris illustribus“, v ktorom predstavuje životopisy vyše stovky kresťanských autorov. Napísal dokonca biografie mníchov, poukazujúc tak popri iných duchovných cestách aj na monastický ideál.”

Hieronym preložil aj diela viacerých gréckych autorov. Z významnej zbierky korešpondencie sa nám javí ako vzdelanec, askéta a duchovný sprievodca. Benedikt VI. si na záver položil otázku, čo sa my dnes môžeme naučiť od sv. Hieronyma:

 
„Je to predovšetkým milovať Božie slovo, milovať Božie slovo vo Svätom Písme. Sv. Hieronym hovorí: «Nepoznať Písma znamená nepoznať Krista». Preto je dôležité žiť v kontakte, v živom dialógu každého kresťana s Božím slovom, ktoré sme dostali ako dar vo Svätom písme. Tento náš dialóg so Svätým Písmom musí mať dva rozmery. Z jednej strany to musí byť osobný dialóg, pretože Boh nám hovorí cez Sväté Písmo a má posolstvo pre každého z nás, máme čítať Sväté písmo nie ako slovo minulosti, ale ako slovo Boha, ktorý hovorí aj so mnou a snažiť sa chápať, čo mi Pán hovorí. Aby sme neupadli do individualizmu, musíme mať na zreteli, že Božie slovo sme dostali práve pre budovanie spoločenstva, aby sme sa zjednotili v tejto pravde a na tejto ceste, ktorou je slovo Božie. A teda Božie slovo, kým zostáva stále slovom osobným, je vždy slovom, ktoré vytvára spoločenstvo, buduje Cirkev. A preto ho musíme čítať vždy v spoločenstve so živou Cirkvou. Privilegovaným miestom na počúvanie Božieho slova je liturgia, kde sláviac Božie slovo a sláviac prítomnosť Kristovho tela medzi nami, Slovo je reálne živé a hovorí s nami, stáva sa prítomným pre náš život.”
 
Benedikt XVI. venoval záver katechézy myšlienke , že Božie slovo presahuje časy. Kým ľudské názory prichádzajú a odchádzajú, slovo Božie je slovom večného života. Nesie v sebe večnosť. A keď v sebe nosíme Božie slovo, nosíme v sebe večný život. Tak ako hovorí sv. Pavlín z Noly, že v Božom Slove získavame večnosť, večný život. Pápež zakončil príhovor slovami sv. Hieronyma: «Usilujme sa naučiť sa na zemi tie pravdy, ktorých pevnosť pretrvá aj v nebi, aj vo večnosti.» (Ep. 53,10)

Po katechéze sa Benedikt XVI. vo viacerých jazykoch postupne prihovoril jednotlivým skupinám pútnikov. Medzi oslovenými dnes boli aj veriaci zo Slovenska.
 
„Zo srdca vítam slovenských pútnikov zo Šamorína a z Kukučínova. Bratia a sestry, čoskoro budeme sláviť Výročie posviacky rímskej Lateránskej baziliky. Nech návšteva tejto katedrály biskupa Ríma zveľadí vašu lásku k nástupcovi svätého Petra. Ochotne žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus! "
Na záver Svätý Otec udelil všetkým svoje apoštolské požehnanie. –jb-