Generálna audiencia Benedikta XVI.: sv. Maxim z Turína

Vatikán (31. októbra, RV) – Vo svojej katechéze na generálnej audiencii sa dnes pápež Benedikt XVI. zameral na život a pôsobenie svätého Maxima z Turína.

 
"Drahí bratia a sestry!

 
Medzi koncom štvrtého a začiatkom piateho storočia ďalší z Cirkevných Otcov po sv. Ambrózovi prispel zásadným spôsobom k rozšíreniu a upevneniu kresťanstva v severnom Taliansku. Je to svätý Maxim, ktorého stretávame ako biskupa v Turíne v roku 398, rok po Ambrózovej smrti. Správy o ňom sú pomerne skromné, napriek tomu sa nám však dochovala jedna jeho zbierka približne deväťdesiatich kázní. V nich sa vyjavuje hlboké a živé puto biskupa so svojím mestom, čo je evidentným svedectvom styčného bodu medzi biskupskou službou Ambróza a Maxima.
 
V tej dobe vážne napätia narúšali usporiadané občianske spolužitie. Maxim v tejto situácii dokázal združiť kresťanský ľud okolo svojej osoby pastiera a učiteľa. Mesto bolo ohrozované rozptýlenými skupinami barbarov, ktorí prichádzali cez východné priesmyky a pretláčali sa smerom k západným Alpám. Z tohto dôvodu bol Turín stabilne chránený vojenskou posádkou a v kritických chvíľach sa stával útočiskom obyvateľstva, ktorí utekali z vidieka a z nechránených miest. Maximovo počínanie v takejto situácii dosvedčuje jeho úsilie reagovať voči občianskemu rozvratu a nesvornosti. Hoci je ťažko popísať sociálne zloženie adresátov kázní, zdá sa, Maximovo kázanie, aby sme sa vyhli neurčitému zovšeobecňovaniu, sa zameriavalo osobitným spôsobom na vybrané jadro kresťanskej komunity v Turíne, pozostávajúcej z bohatých vlastníkov pôdy, ktorí mali svoj majetok na vidieku a v meste svoje domy. Bolo to prezieravé pastoračné rozhodnutie biskupa, ktorý v tomto spôsobe kázania videl najúčinnejší spôsob ako udržať a upevniť svoje spojenie s ľudom.
 
Z tohto pohľadu na ilustráciu Maximovej služby vo svojom meste, chcel by som použiť príklad zo 17. a 18. kázne, venovaných téme, ktorá je stále aktuálna, a to je bohatstvo a chudoba v kresťanských spoločenstvách. Aj na tomto poli bolo mesto vystavené vážnym napätiam. Bohatstvo sa hromadilo a skrývalo. „Jeden nemyslí na potreby druhého“ – trpko konštatuje biskup vo svojej 17. kázni. „Vskutku mnohí kresťania nielen že nerozdelia svoje vlastné veci, ale lúpia aj veci druhých. Nepoviem iba, že keď zhromaždia svoje príjmy, neprinesú ich k nohám apoštolov, ale tiež odstrkujú od nôh kňazov svojich bratov, ktorí hľadajú pomoc.“ A dodáva: „V našom meste sú mnohí hostia alebo pútnici. Urobte to, čo ste sľúbili“, držiac sa viery, „aby sa nepovedalo aj vám, to, čo bolo povedané Ananiášovi: ‚Neklamali ste ľuďom, ale Bohu‘“ (Kázeň 17, 2-3)
 
V nasledujúcej, osemnástej kázni, Maxim ostro odsudzuje opakované prejavy bezcitného ťaženia z nešťastia druhých. „Povedz mi, kresťan“, prísne dohovára biskup svojim veriacim, „povedz mi, prečo si vzal lup opustený zbojníkmi? Prečo si priniesol do svojho dom ‚zisk‘, ako si sám myslíš, rozorvaný a nečistý?“. „Ale možno“ – pokračuje – „myslíš si, že si to kúpil, a preto si hovoríš, že sa vyhneš obvineniu z chamtivosti. Ale takáto kúpa nezodpovedá obchodu. Kupovať je dobrá vec, ale v čase mieru to, čo sa predáva dobrovoľne, nie kupovať počas plienenia to, čo bolo ulúpené... Preto ako kresťan a občan koná ten, kto kúpi preto, aby to vrátil.“ (Kázeň 18,3)
Bez toho, aby to dával príliš najavo, Maxim dospel vo svojom kázaní k hlbokému vzťahu medzi povinnosťami kresťana a povinnosťami občana. Z jeho pohľadu, žiť kresťanským životom znamená aj prijatie občianskych záväzkov. A naopak, každý kresťan, ktorý „hoci sa dokáže uživiť svojou prácou, obohacuje sa na druhých so zverskou ukrutnosťou“, ktorý „snuje úklady proti svojmu susedovi, ktorý deň čo deň skúša naštrbovať cudzie hranice, aby sa zmocnil jeho dobier“, nepripomína mu ani tak líšku, ktorá drhne sliepky, ako skôr vlka, ktorý sa vrhá na prasatá. (Kázeň 41,4)
 
Vzhľadom na obozretný obranný postoj, ktorý zaujal Ambróz, aby zdôvodnil svoju slávnu iniciatívu na vykúpenie vojnových zajatcov, zaiste práve dejinný vývoj vplýval na vzťah biskupa Maxima k občianskym inštitúciám. Opierajúc sa už o nové zákonodarstvo, ktoré kresťanom napomáhalo vykupovať zajatcov, Maxim sa pri úpadku občianskych autorít Rímskej ríše cítil plne oprávnený, aby vykonával v tomto zmysle skutočnú riadiacu moc nad mestom. Táto moc sa neskôr stále viac rozširovala a stávala účinnejšou, až sa stala náhradou chýbajúcich magistrátov a občianskych inštitúcií.
 
V tejto situácii Maxim nielen že rozohňuje u veriacich tradičnú lásku k občianskej vlasti, ale vyhlasuje aj príslušnú povinnosť postaviť sa čestne k plateniu daní, hoci sa aj môžu zdať zaťažujúce a nepríjemné. (Kázeň 26,2).
Skrátka, tón a obsah kázní predpokladajú rastúce vedomie politickej zodpovednosti biskupa v špecifických historických okolnostiach. On je „hliadkovou vežou“, umiestnenou v meste. Kto je vlastne týmito vežami, pýta sa Maxim v 92. kázni, „ak nie blažení biskupi, ktorí, takpovediac stojac na vyvýšenej skale múdrosti pre obranu národov zďaleka zahliadnu blížiace sa zlo?“ V Kázni 89 biskup z Turína ilustruje veriacim svoje povinnosti, pomáhajúc si pritom prirovnaním biskupskej služby k práci včiel: „Tak ako včely“, hovorí, biskupi „zachovávajú čistotu tela, ponúkajú pokrm nebeského života, používajú žihadlo zákona. Sú čistí, aby posväcovali, sladkí, aby obnovovali, prísni, aby trestali.“ Takto sv. Maxim opisuje úlohu biskupa vo svojej dobe.

 
V konečnom dôsledku, historická a literárna analýza ukazuje na rastúce vedomie politickej zodpovednosti cirkevnej autority, v kontexte, v ktorom sa fakticky stávala náhradou autority civilnej. Vývojová línia biskupského ministéria v severozápadnom Taliansku je v skutočnosti takáto: počnúc Euzébiom, ktorý „ako mních“ býval vo svojom Vercelli, až po Maxima z Turína, postaveného ako „obranná stráž“ na najvyššej skale mesta. Je jasné, že historický, kultúrny a sociálny kontext je dnes zásadne rozdielny. Dnešný kontext je skôr ten, ktorý opísal môj ctihodný predchodca pápež Ján Pavol II v posynodálnej exhortácii Ecclesia in Europa, kde ponúka precíznu analýzu výziev a znamení nádeje pre dnešnú Cirkev v Európe. (6-22) V každom prípade, odhliadnuc od zmenených podmienok, zostávajú stále platné povinnosti veriaceho voči svojmu mestu a svojej vlasti. Prepojenie medzi povinnosťami „počestného občana“ a „dobrého kresťana“ nie je prekonané.
 
Na záver, chcel by som pripomenúť, čo hovorí pastorálna konštitúcia Gaudium et Spes na osvetlenie jedného z najvýznamnejších aspektov jednoty života kresťana: dôsledný súlad medzi vierou a správaním, medzi Evanjeliom a kultúrou. Koncil povzbudzuje veriacich, „aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti, dajúc sa viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, čo vediac, že tu nemáme trvalého miesta, ale že si hľadáme budúce, sa nazdávajú, že z toho dôvodu si môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich k nim ešte viac zaväzuje, súhlasne s povolaním, ktoré sa každému dostalo“ (č.43). Nasledujúc učenie sv. Maxima a mnohých ďalších Otcov, osvojujeme si želanie Koncilu, aby veriaci stále viac túžili „vykonávať všetku pozemskú činnosť, spojac svoje ľudské, rodinné, profesionálne, vedecké a technické úsilie v jedinú životnú syntézu s náboženskými hodnotami, pod ktorých najvyšším vedením sa všetko uvádza do súladu na Božiu slávu“ (tamtiež), a tak pre dobro ľudstva." –jb-