Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Potreba vízie

Bolo to v prvých mesiacoch môjho šéfovania v Katolíckych novinách. Ako psík, čo sa práve učil plávať vo vodách, do ktorých bol za pochodu hodený, som sa stretol s poľským biskupom Janom Chrapekom a s ľuďmi z jeho tímu. Ukázal som mu niekoľko čísel, priblížil novinové rubriky, odpovedal na pár praktických otázok. Tento uznávaný odborník na mediálnu politiku Cirkvi sa zrazu na mňa zadíval a položil mi prekvapivú otázku: „Kde chceš mať Slovensko o sto rokov?“ „O sto rokov? Zatiaľ som rád, ak viem, čo dať do budúceho čísla“, odpovedal som skromne. „Nesmieš vydávať najbližšie číslo, ak nevieš, kde chceš mať Slovensko o sto rokov“, zaprotirečil biskup neskromne. Potom nasledovala dlhá debata o potrebe vízie, o tom, koľké hodiny on strávil s Jánom Pavlom II. hľadajúc odpoveď kde by malo byť Poľsko o sto rokov, o ideových prúdoch a cielenom reagovaní na ne. Stretnutie bolo pre mňa veľké memento. Na potrebu vízie narážam na každom kroku. Nestačia len konkrétne plány, jednotlivé aktivity, ktorých je v živote Cirkvi u nás našťastie ešte požehnane. Treba hlbšiu analýzu plusov a záporov našej národnej povahy, dejinnej podmienenosti, zmyslu našej cirkevnej histórie, duchovného bohatstva nahromadeného utrpenia a výziev našej geografickej polohy. Jednotlivé podujatia majú dávať konkrétnu odpoveď, no sledovať aj dlhodobé a nielen bezprostredné ciele.
Z príležitosti nedožitej storočnice prebieha na Slovensku rok Ladislava Hanusa. Je zapísaný aj medzi kultúrne pamiatky UNESCA. Hanusova obrovská duchovná pozostalosť sa dožíva kompletného knižného vydania. Prebehlo niekoľko konferencií, včera a predvčerom posledná z nich na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Jednotliví referujúci ocenili jeho prínos do slovesného i sakrálneho umenia, prekladateľskú a redaktorskú činnosť, priekopnícke práce vo filozofii kultúry a zriedkavo integrálny pohľad na človeka a spoločnosť ako takú. Prehrýzajúc sa jednotlivými dielami profesora Hanusa i oddychovým a veľmi poučným čítaním jeho autobiografických „Pamätí svedka storočia“ si uvedomujem, že práve v ňom máme vzácneho človeka vízie a neúnavného propagátora potreby vízie tak pre život Cirkvi a plnenie jej poslania, ako aj v širších kultúrnych a spoločenských súvisoch.
Hovorí sa, že bez cieľa je každá cesta blúdením. Kto stratí výhľad až po horizont zmyslu ľudskej existencie, stráca sa uprostred detailov, nechápe súvisy. Tí, čo profesora Hanusa poznali, spomínajú ako zvykol žartovno-vážne hovoriť, ž v omši by sa za vyznaním, že som „veľa zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbaním dobrého“ malo ešte dodať „a nepoznaním súvisov“. Roztrieštenosť, tápanie, neistota o možnosti poznať pravdu a z toho vyplývajúca morálna neviazanosť, manipulovanosť, to všetko patrí medzi všeobecné charakteristiky postmoderného človeka. Vedie k tomu aj príliš vyhranená špecializácia jednotlivých vedných odborov, rýchle preberanie faktov bez poznania ich hlbších súvisov. Okamžitá dostupnosť obrovského množstva informácií a ich rýchle vyhľadávanie a triedenie, možné vďaka internetu, prináša nesmierne výhody ale vedie aj k zániku klasickej pamäti i chápania. Nemá význam lacno kritizovať tento jav. Aj reakcia naň si vyžaduje víziu. Je potrebné stavať protipól a cieľavedome dopĺňať to, čo spontánny vývoj kultúry vnímania, poznania a správania so sebou nenesie.
Milí poslucháči, v rozsahu dnešného príspevku sa nemôžem podeliť ani o časť Hanusových názorov na víziu, či priblížiť aspoň niečo z jeho vlastných vízií. Spomínam ho len preto, aby som pripomenul, že v jeho diele je na ňu bohatá ponuka. Končí sa Hanusov rok a z konferencií sa dorábajú zborníky. Na knižných pultoch je bohaté Hanusovo dielo. Na nedostatok vízie si teda nemôžeme sťažovať. Už len dodať s Augustínom: Tolle et lege - vezmi a čítaj - aby si vedel a aby si videl. Prípadne povzbudiť známou pravdou, že „aj trpaslík na pleciach obra dovidí ďalej ako obor sám“.
V istom súvise s Ladislavom Hanusom prebieha v týchto dňoch na Slovensku živá diskusia o tom, či jeho bývalého ružomberského farára, „starého pána“, ako ho vtedy familiárne volali, teda Andreja Hlinku, uzákoniť za otca národa. Nechcem tu vstupovať do samotnej polemiky, len pridať pár postrehov na jej okraj. Na diskusii neprekvapuje, že v nej opäť dostala nepomerne väčší priestor malá skupinka neprajníkov. Skôr milo prekvapilo aspoň pár pokusov o Hlinkovo vyvážené hodnotenie. Väčšina obyvateľov Slovenska nemá o Andrejovi Hlinkovi žiadne informácie a desaťročia bola a je kŕmená cielenými dezinformáciami. Vedia nanajvýš, že bol „kontroverzná osobnosť“. Pýtať sa v čom znamená chcieť priveľa. Teda na objektívne hlasovanie tu vonkoncom nie sú podmienky. Skôr na objektívne informovanie. V tejto atmosfére je potom ozaj otázne, čomu by pomohlo niečo tu uzákoniť. Hanbou je, že väčšina príslušníkov súčasnej dospelej i dorastajúcej generácie nemá žiaden vzťah tak k Hlinkovi ako ani k iným navrhovaným kandidátom. Nemá totiž vzťah k vzorom z oblasti vzťahu k vlasti, dejinám a kultúre. Je vykorenená. Zbaviť vedomia historickej kontinuity bol totiž cielený zámer. A podaril sa.
Známy hisorik Paul Johnson napísal okrem vážnych diel čítavú knihu „Intelektuáli“, v ktorej zozberal kuriozitky zo súkromia známych a veľkých filozofov a spisovateľov. Poukázal napríklad Sartrove komplexy z malej postavy, to ako ho v detstve obliekali do dievčenských šiat a šesťeročného ostrihali na chlapca. O autorovi Kapitálu a bojovníkovi za sociálne lepší svet, Karlovi Marxovi zas vyzradil, že v jeho rodine slúžka celý život pracovala zadarmo a o saku, ktoré nosil skoro celý život sa viedli diskusie či je hnedé od špiny alebo je to jeho pôvodná farba. Na veľkých ľuďoch radi hľadáme nejaké ľudské chyby, aby sme si tým dokázali, že aj my, čo ich tiež máme, sa im aspoň v niečom podobáme. Na Slovensku máme opačný sklon. Na našich veľkých ľuďoch už vopred hľadáme iba samé chyby, aby sa vôbec nestali veľkými a tak sme aj my spolu s nimi mohli spokojne žiť v zajatí svojej malosti. Uvedomil som si to pri čítaní tejto knihy a často pripomínal v polemikách posledných dní. Kto má objektívne či osobné problémy s Andrejom Hlinkom, ešte raz mu odporúčam siahnuť po diele Ladislava Hanusa. Toho sme zatiaľ nestihli znevážiť. No ani objaviť jeho prorockú veľkosť. Potreba vízie stále volá...!