Gréckokatolíkom: Arménska cirkev

Pred niekoľkými dňami prebehla svetovými médiami správa o rozhorčených reakciách tureckých politických kruhov na oficiálny akt amerického kongresu, ktorý v politickom vyhlásení nazval hromadné vraždenie Arménov v otomanskej ríši počas prvej svetovej vojny genocídou. Odhliadnuc od dôvodov takéhoto vyhlásenia na jednej strane ako aj od nepochopiteľných spôsobov popieranie histórie zo strany tureckých predstaviteľov na strane druhej, je tento práve prebiehajúci politický incident príležitosťou k všeobecnému zvýšeniu záujmu o Arménsko, jeho kultúru a dejiny. Keďže jednou z charakteristík prebiehajúcej diskusie, či konfliktu je aj jeho konfesionálny, kresťansko-islamský rozmer, priblížme si v dnešnom vysielaní niekoľko základných informácií o duchovnej kultúre Arménska a o jej spätosti s kresťanstvom.

Historické Arménsko, ktoré sa kedysi rozprestieralo aj na časti územia dnešného Iránu a Turecka je prvou krajinou, ktorá oficiálne prijala kresťanstvo za svoje náboženstvo. Korene kresťanstva sa tradične odvodzujú z hlásania sv. apoštola Bartolomeja no pre arménske kresťanstvo je prelomovým rok 301, kedy sv. Gregor, misionár z Cézarey Kapadóckej obrátil na kresťanstvo arménskeho kráľa Trdata III. Mohutným impulzom k rozšíreniu kresťanstva bolo vynájdenie arménskeho písma, ktoré zaviedol v roku 404 učenec Mesrop Maštoc. Preklad Biblie, spisov gréckych a sýrskych cirkevných otcov, ale aj diel klasickej gréckej filozofie, matematiky a literatúry sa stali podnetom k rozvoju bohatého vlastného písomníctva a vysokej kultúry, ktorá chrakterizovala Arménsko počas celého trvania jeho histórie. Arménsko susedilo s dvoma mocnými ríšami prvého tisícročia s Perziou a Byzanciou – od oboch týchto ríší prijímalo kultúrne podnety, ale súčasne sa od nch diferencovalo. Táto diferenciácia sa presunula z roviny politickej, žiaľ, aj do roviny nábožensko-organizačnej. Arménska cirkev aj na znak odporu voči mocenským záujmom Byzancie sa po prvom nicejskom sneme už viac nezúčastňovala na konciloch a predovšetkým sa nestotožnila s kristologickými formuláciami Chalcedónskeho snemu z roku 451. Od druhej polovice 6. storočia sa sformovala do samostatnej, tzv. apoštolskej arménskej cirkvi, ktorá bola označovaná za cirkev monofyzitskú. Na jej čele stojí dnes tzv. katolikos, ktorý má svoje sídlo v Ečmiadzine. História arménskeho národa i cirkvi je veľmi bohatá, ale i bolestná. Arméni v priebehu druhého tisícročia postupne čelili útokom Byzancie, Mongolov i seldžuckých Turkov, boli rozdelení do viacerých štátnych útvarov a rozišli sa do veľmi širokej diaspory. Tragicky prelomovým je pre Arménsku históriu rok 1915 kedy turecká vláda rozpútala genocídu arménskeho národa v osmanskej ríši. V moderných dejínách je táto genocída porovnateľná hádam len s holokaustom Židov počas II. svetovej vojny. Pri tureckom prenasledovaní zahynulo v masakrách, pogromoch, deportáciách a v táboroch viac ako 1 a pol milióna Arménov a bola zničená prevažná časť ich materiálneho a kultúrneho dedičstva na území Turecka. Arméni prežili v meších skupinách v Libanone a v Sýrii a súvislejšie len v tej časti Arménska, ktorá bola už od roku 1828 pričlenenná k cárskemu Rusku. Z tejto malej časti kedysi rozsiahleho historického Arménska sa zrodila dnešná nezávislá Arménska republika.

V priebehu pohnutej histórie arménskeho národa a ako následok rozličných migračných vĺn sa aj cirkevná štruktúra arménskej cirkvi, ktorej korene sme si už priblížili, značne modifikovala, čo malo za následok utvorenie viacerých katolikátov a patriarchátov, ktoré však uznávajú nad sebou autoritu „vrchného patriarchu a katolikosa všetkých Arménov”, sídliaceho v Ečmiadzine, v dnešnej Arménskej republike, ktorý vykonáva priamu jurisdikciu okrem Arménska aj nad diasporou v oboch Amerikách, v Austrálii, v Európe, v Indii, v Iraku, v Egypte, v Sudáne a v Etiópii. Popri ečmiadzinskom patriarcháte existuje aj jeruzalemský patriarchát s jurisdikciou nad Izraelom a Jordánskom, konštantínopolský patriarchát s jurisdikciou nad Arménmi v Turecku a na Kréte a cilícijský katolikát s jurisdikciou nad Libanonom, Sýriou, Cyprom, Iránom a Gréckom. Po liturgickej stránke používa arménska apoštolská cirkev vlastný, arménsky obrad, ktorý je výsledkom stáročnej fúzie sýrskych, jeruzalemských, byzantských a latinských vplyvov
 Popri arménskej apoštolskej cirkvi sa medzi východnými patriachálnymi cirkvami dnes nachádza aj arménska katolícka cirkev. Ako sa sformovala a aká je dnes jej situácia?

Ako sme si už povedali, Arménska apoštolská cirkev vznikla v súlade s politickými konfliktami s Byzantskou ríšou, reprezetujúcou doktrinálnu ortodoxiu prvých koncilov Z tohto hľadiska je zaujímavá skutočnosť, že Arméni boli neskôr ochotnejší naviazať spojenie s latinskou, rímskou cirkvou. Prvým podnetom boli kontakty počas obdobia križiackych výprav a to najmä v oblasti tzv. Novej Arménie v maloázijskej Cilícii, kde od roku 1080 existovalo samostatné arménske kráľovstvo. Za čias pápeža Inocenta III. tunajší katolikos uzatvoril v roku 1198 úniu s Rímskym stolcom, ktorá trvala až do roku 1375, keď vo vedení arménskej cirkvi prevládli protikatolícke tendencie. Napriek tomu však pretrvali viaceré skupiny arménskych veriacich aj hierarchie. Doktrinálne základy ďalšieho možného zjednotenia boli položené už na Florentskom koncile, kde bol 22. novembra 1439 prijatý dekrét zjednotenia arménskej apoštolskej cirkvi Exultate Deo. V priebehu stáročí roztrúsené katolícke komunity rástli a začali sa dožadovať aj utvorenia vlastnej patriarchálnej štruktúry. Počas uprázdnenia stolca katolikátu v Sise bolo prijaté rozhodnutie zvoliť katolíckeho patriarchu pre Arménov v Cilícii. Prakticky bolo možné uskutočniť voľbu až 26. marca 1740, keď bol zvolený za patriarchu Abraham Ardzivian, dovtedajší biskup z Aleppa. V roku 1742 sa vybral do Ríma, kde 26. novembra 1742 dosiahol potvrdenie od vtedajšieho pápeža Benedikta XIV. Po svojom návrate sa však už musel usadiť v Kraime, v Libanone. Katolícka hierarchia arménskej cirkvi zdieľala pohnuté osudy svojho národa, poznačené častou masovou migráciou i viacerými krvavými prenasledovaniami. Sídlo patriarchu sa v minulom storočí načas prenieslo do Konštantínopolu, ale po roku 1928 bolo znovu ustanovené do Libanonu, tentoraz do Bejrútu. Pre arménsku diasporu boli ustanovené viaceré administratívne jednotky, ktorých životnosť často závisela od životaschopnosti jednotlivých diaspor.

Dnes žije prevažná časť z 350 tisíc arménskych katolíkov v Libanone a v Sýrii, v samotnom Arménsku je len 9 katolíckych farností a jeden biskup. Vzťahy medzi katolíckou cirkvou a Arménskou apoštolskou cirkvou sú však veľmi dobré. Pred niekoľkými rokmi bol v Ríme podpísaný aj oficiálny dokument, v ktorom obe strany – katolícka i arménska – potvrdzujú že v oblasti teologickej, najmä v otázke kristologickej, neexistujú medzi nimi zásadné vieroučné rozdiely. Aj preto už nemôžeme hovoriť o arménskej apoštolskej cirkvi ako o cirkvi monofyzitskej. K úplnej jednote je však potrebné okrem vieroučnej zhody dospieť aj k zhode v chápaní administratívnej a jurisdikčnej jednoty cirkvi, ako ju definuje katolícka cirkev a ako ju už teraz prežíva časť Arménov v arménskej katolíckej cirkvi.
 P. Cyril Vasil´SJ