Generálna audiencia Benedikta XVI.: sv. Euzébius Vercellský
Vatikán (17. októbra, RV) – V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa
pápež Benedikt XVI. zameral na život a pôsobenie svätého Euzébia z Vercelli, talianskeho
biskupa:
"Drahí bratia a sestry, dnes vás pozývam zamyslieť
sa nad osobou sv. Euzébia z Vercelli, prvého biskupa z talianskeho severu,
o ktorom máme presné údaje. Narodil sa v Sardínii začiatkom 4. storočia. Ešte
v mladom veku sa s rodinou presťahoval do Ríma, neskôr ho ustanovili
lektorom: začlenil sa tak do rímskeho kléru a to práve v čase,
keď bola Cirkev ťažko skúšaná ariánskou herézou. Obľuba
osobnosti Euzébia rástla stále viac, čo vysvetľuje jeho zvolenie v roku
345 na biskupský stolec diecézy Vercelli. Nový biskup ihneď začal veľké dielo
evanjelizácie svojho územia, ktoré bolo v tom čase ešte zveľkej
časti pohanské, najmä na vidieku. Inšpirovaný sv. Atanázom, ktorý napísal Život
sv. Antónia a bol zakladateľom mníšskeho spôsobu života na Východe,
založil vo Vercelli kňazskú komunitu podobnú komunite mníchov. Takýto kláštorný spôsob
života vtlačil severotalianskemu kléru významnú stopu apoštolskej svätosti
a vďaka nej povstali veľmi dôležité osobnosti niektorých biskupov, ako
napríklad Limenio a Onorato – nástupcovia Euzébia Vercellského, ďalej Gaudenzio
v Novare, Esuperanzio v Tortone, Eustazio v Aoste, Euologio v Ivrey, Massimo
v Turíne, všetci oslavovaní v Cirkvi ako svätí.
Pevne
formovaný nicejským vyznaním viery, Euzébius obraňoval celou svojou silou úplné Božstvo
Ježiša Krista, definované v nicejskom Kréde ako „Tej istej podstaty“ s Otcom.
S týmto cieľom sa spojil sveľkými Otcami IV. storočia,
predovšetkým so sv. Atanázom, heraldom nicejskej viery, proti filoariánskej politike
cisára. Jemu sa totiž jednoduchšia ariánska viera zdala politicky užitočnejšia
ako ideológia pre svoju ríšu. Títo veľký Otcovia však vytrvávali v obrane
pravdy proti dominantnej politike. Pre to bol Euzébius poslaný do vyhnanstva tak ako
mnohí biskupi Východu a Západu: Tak ako Atanáz alebo Hilár z Poiters, o ktorom sme
hovorili minulý týždeň alebo ako aj Osio z Cordovy. V Scitopoli v Palestíne
kam doputoval medzi rokmi 355 a 360 prežil Euzébius prekrásnu časť svojho života.
Aj tu založil kláštor s malou skupinou učeníkov aodtiaľ
udržiaval písomný kontakt so svojimi veriacimi v Piemonte. Ako nám dokazuje
najmä druhý z troch Listov, ktorým pripisujeme autentickosť, neskôr
okolo roku 360 ho vyhnali do Kapadócie a v Tebaide, kde podstúpil veľké fyzické
muky. V roku 361 keď zomrel Konstancius II., nastúpil
po ňom imperátor Julián, nazývaný Apostata, ktorý sa nezaujímal o kresťanstvo
ako náboženstvo ríše, a jednoducho chcel iba obnoviť pohanstvo. On
ukončil vyhnanstvo týchto biskupov a tak umožnil aj Euzébiovi znovu
nastúpiť na svoj stolec. V roku 362 ho Atanáz poslal, aby sa zúčastnil
koncilu v Alexandrii, na ktorom sa rozhodli odpustiť ariánskym biskupom
ak sa vrátia do laického stavu. Euzébius potom mohol zastávať svoju biskupskú
službu ešte niekoľko rokov. Vďaka tomu mohol svoje
mesto urobiť príkladom a inšpiráciou pre pastoračnú službu iných
biskupov na severe Talianska, ktorými sa budeme zaoberať v nasledujúcich katechézach
ako napríklad sv. Ambróz v Miláne a sv. Massimo v Turíne.
Vzťah
medzi vercellským biskupom a jeho mestom pochopíme najmä z dvoch svedectiev
z jeho listov. Prvé je v už spomínanom liste, ktorý Euzébius napísal z exilu v Scitopoli:
„Milovaným bratom a veľaváženým kňazom, ako aj svätému ľudu, pevnému vo svojej
viere vo Vercelli, Novare, Ivrey a Tortone“(Druhý list, CCL 9, str. 104). Tieto
úvodné vyjadrenia naznačujú dojatie dobrého Pastiera voči svojmu stádu
a nachádzajú široké vyjadrenie na konci listu v srdečných pozdravoch
otca pre každé zo svojich detí vo Vercelli slovami plnými citu a lásky. Spomeňme
predovšetkým výnimočný vzťah medzi biskupom a celým sanctae plebes a nielen
na veriacich vo Vercelli, ktorá bola ešte niekoľko rokov jedinou diecézou
v Piemonte, ale aj na tých z Novary, Ivrey a Tortony, čiže tie kresťanské komunity,
ktoré sa nachádzali okolo jeho diecézy a dosiahli určitú konzistenciu
asamostatnosť.Ďalší zaujímavý prvok je na konci
listu. Euzébius prosí svojich synov a dcéry, aby pozdravili „aj tých, ktorí sú mimo
Cirkvi“, ktorí však voči nám prechovávajú city lásky: „Etiam hos, qui
foris sunt et nos dignantur diligere“. Neklamný znak, že vzťah tohto biskupa
sa neobmedzoval len na kresťanský ľud, ale aj na tých, ktorí
ho – napriek tomu, že nepatrili do Cirkvi – spoznávali v ňom istú duchovnú
autoritu a milovali tohto význačného človeka. Druhé
svedectvo jedinečného vzťahu medzi biskupom a jeho mestom je v liste, ktorý
sv. Ambróz z Milána napísal vercellanom okolo roku 394 viac ako 20 rokov po smrti
Euzébia (Eb. Extra collectionem 14: Maur. 63). Pre vercellskú diecézu to bol
ťažký okamih: bola rozdelená a bez pastiera. Ambróz s pokojom vyznáva,
že pochybuje uznať tých vercellanov „za pokolenie tých svätých otcov, ktorí
uznali Euzébia len čo ho uvideli, bez toho aby ho poznali predtým zabudnúc pritom
na vlastných spoluobčanov. V tom istom liste milánsky biskup potvrdzuje
veľmi jasným spôsobom svoj obdiv k Euzébiovi: „Taký veľký človek“
píše rozhodným spôsobom, „si zaslúžil byť vyvolený celou Cirkvou“. Ambrózov
obdiv k Euzébiovi sa zakladal predovšetkým na fakte, že vercellský biskup riadil svoju
diecézu najmä svedectvom svojho vlastného života „so silou pôstu riadil svoju Cirkev“.
Vskutku aj Ambróz bol očarený – ako on sám priznáva – mníšskym ideálom
kontemplovania Boha akým dodržiaval Euzébius podobne ako prorok Eliáš. Najskôr -
spomína Ambróz – vercellský biskup zjednotil vlastný klérus do vita communis a vychoval
ho k tomu, aby dodržiaval mníšske pravidlá napriek tomu, že žili v strede mesta. Biskup
a jeho klérus museli prežívať tie isté problémy ako ich spoluobčania a robili
to dôveryhodným spôsobom a zároveň tak vytvárajúc iné spoločenstvo –
to nebeské (porov. Heb. 13,14). A tak vlastne skutočne vytvorili prvé spoločenstvo,
skutočnú vzájomnú solidaritu medzi vercellskými občanmi.
Tak
Euzébius zatiaľ čo viedol sancta plebs vo Vercelli, žil v strede mesta
ako mních, čím ho otváral smerom k Bohu. Tento jeho spôsob života nič
neubral z jeho príkladnej a dynamickej pastorácii. Okrem iného sa zdá, že to
bol práve on, ktorý vo Vercelli utvoril farnosti aby sa cirkevná služba stala usporiadanou
a stabilnou a podporoval mariánske svätyne predovšetkým pre obrátenie pohanského
vidieckeho obyvateľstva. Najmä tento mníšsky spôsob života robil vzťah
biskupa so svojim mestom taký výnimočným. Ako aj apoštoli, za ktorých
sa Ježiš modlil pri poslednej večeri, tak aj pastieri a veriaci Cirkvi „sú
vo svete“ (Ján, 17,11), ale nie sú „zo sveta“. A preto pastieri – pripomína Euzébius
– musia povzbudzovať veriacich, aby nepovažovali mestá tohto sveta za svoj
trvalý príbytok, ale aby hľadali budúce mesto, nebeský Jeruzalem. Táto eschatológia
umožňuje pastierom a veriacim uchovať správnu mieru hodnôt bez toho,
aby sa ukláňali aktuálnej móde a nespravodlivým názorom politickej moci, ktorá
je práve vo vedení. Autentická mierka hodnôt – akoby nám celým svojim životom hovoril
Euzébius – nevychádza z včerajších a dnešných imperátorov, ale z Ježiša
Krista, dokonalého človeka a rovného otcovi v Božstve a predsa človeku
ako sme my odvolávajúc sa na túto mieru hodnôt Euzébius sa nikdy neunavuje
„vrelo odporúčať“ svojim veriacim „starostlivo uchovávať
svoju vieru, udržiavať súdržnosť abyť neúnavní v modlitbe“
(Ep. Secunda, cit).
Drahí priatelia, aj ja vám odporúčam
z celého srdca tieto večné hodnoty, pozdravujem vás a požehnávam
slovami, ktorými svätý biskup Euzébius uzatvoril svoj druhý list: Obraciam sa na Vás
všetkých, moji bratia a sväté sestry, synovia a dcéry, veriacich oboch pohlaví a každého
veku, aby ste zaniesli náš pozdrav aj tým, ktorí sú mimo Cirkvi a ktorí voči
nám prechovávajú city lásky (ibid.)." -ľr,sg-