2007-10-17 17:22:56

Generálna audiencia Benedikta XVI.: sv. Euzébius Vercellský


Vatikán (17. októbra, RV) – V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. zameral na život a pôsobenie svätého Euzébia z Vercelli, talianskeho biskupa:

"Drahí bratia a sestry, dnes vás pozývam zamyslieť sa nad osobou sv. Euzébia z Vercelli, prvého biskupa z talianskeho severu, o ktorom máme presné údaje. Narodil sa v Sardínii začiatkom 4. storočia. Ešte v mladom veku sa s rodinou presťahoval do Ríma, neskôr ho ustanovili lektorom: začlenil sa tak do rímskeho kléru a to práve v čase, keď bola Cirkev ťažko skúšaná ariánskou herézou. Obľuba osobnosti Euzébia rástla stále viac, čo vysvetľuje jeho zvolenie v roku 345 na biskupský stolec diecézy Vercelli. Nový biskup ihneď začal veľké dielo evanjelizácie svojho územia, ktoré bolo v tom čase ešte z veľkej časti pohanské, najmä na vidieku. Inšpirovaný sv. Atanázom, ktorý napísal Život sv. Antónia a bol zakladateľom mníšskeho spôsobu života na Východe, založil vo Vercelli kňazskú komunitu podobnú komunite mníchov. Takýto kláštorný spôsob života vtlačil severotalianskemu kléru významnú stopu apoštolskej svätosti a vďaka nej povstali veľmi dôležité osobnosti niektorých biskupov, ako napríklad Limenio a Onorato – nástupcovia Euzébia Vercellského, ďalej Gaudenzio v Novare, Esuperanzio v Tortone, Eustazio v Aoste, Euologio v Ivrey, Massimo v Turíne, všetci oslavovaní v Cirkvi ako svätí.

 
Pevne formovaný nicejským vyznaním viery, Euzébius obraňoval celou svojou silou úplné Božstvo Ježiša Krista, definované v nicejskom Kréde ako „Tej istej podstaty“ s Otcom. S týmto cieľom sa spojil s veľkými Otcami IV. storočia, predovšetkým so sv. Atanázom, heraldom nicejskej viery, proti filoariánskej politike cisára. Jemu sa totiž jednoduchšia ariánska viera zdala politicky užitočnejšia ako ideológia pre svoju ríšu. Títo veľký Otcovia však vytrvávali v obrane pravdy proti dominantnej politike. Pre to bol Euzébius poslaný do vyhnanstva tak ako mnohí biskupi Východu a Západu: Tak ako Atanáz alebo Hilár z Poiters, o ktorom sme hovorili minulý týždeň alebo ako aj Osio z Cordovy. V Scitopoli v Palestíne kam doputoval medzi rokmi 355 a 360 prežil Euzébius prekrásnu časť svojho života. Aj tu založil kláštor s malou skupinou učeníkov a odtiaľ udržiaval písomný kontakt so svojimi veriacimi v Piemonte. Ako nám dokazuje najmä druhý z troch Listov, ktorým pripisujeme autentickosť, neskôr okolo roku 360 ho vyhnali do Kapadócie a v Tebaide, kde podstúpil veľké fyzické muky. V roku 361 keď zomrel Konstancius II., nastúpil po ňom imperátor Julián, nazývaný Apostata, ktorý sa nezaujímal o kresťanstvo ako náboženstvo ríše, a jednoducho chcel iba obnoviť pohanstvo. On ukončil vyhnanstvo týchto biskupov a tak umožnil aj Euzébiovi znovu nastúpiť na svoj stolec. V roku 362 ho Atanáz poslal, aby sa zúčastnil koncilu v Alexandrii, na ktorom sa rozhodli odpustiť ariánskym biskupom ak sa vrátia do laického stavu. Euzébius potom mohol zastávať svoju biskupskú službu ešte niekoľko rokov. Vďaka tomu mohol svoje mesto urobiť príkladom a inšpiráciou pre pastoračnú službu iných biskupov na severe Talianska, ktorými sa budeme zaoberať v nasledujúcich katechézach ako napríklad sv. Ambróz v Miláne a sv. Massimo v Turíne.

 
Vzťah medzi vercellským biskupom a jeho mestom pochopíme najmä z dvoch svedectiev z jeho listov. Prvé je v už spomínanom  liste, ktorý Euzébius napísal z exilu v Scitopoli: „Milovaným bratom a veľaváženým kňazom, ako aj svätému ľudu, pevnému vo svojej viere vo Vercelli, Novare, Ivrey a Tortone“(Druhý list, CCL 9, str. 104). Tieto úvodné vyjadrenia naznačujú dojatie dobrého Pastiera voči svojmu stádu a nachádzajú široké vyjadrenie na konci listu v srdečných pozdravoch otca pre každé zo svojich detí vo Vercelli slovami plnými citu a lásky. Spomeňme predovšetkým výnimočný vzťah medzi biskupom a celým sanctae plebes a nielen na veriacich vo Vercelli, ktorá bola ešte niekoľko rokov jedinou diecézou v Piemonte, ale aj na tých z Novary, Ivrey a Tortony, čiže tie kresťanské komunity, ktoré sa nachádzali okolo jeho diecézy a dosiahli určitú konzistenciu a samostatnosť. Ďalší zaujímavý prvok je na konci listu. Euzébius prosí svojich synov a dcéry, aby pozdravili „aj tých, ktorí sú mimo Cirkvi“, ktorí však voči nám prechovávajú city lásky: „Etiam hos, qui foris sunt et nos dignantur diligere“. Neklamný znak, že vzťah tohto biskupa sa neobmedzoval len na kresťanský ľud, ale aj na tých, ktorí ho – napriek tomu, že nepatrili do Cirkvi – spoznávali v ňom istú duchovnú autoritu a milovali tohto význačného človeka.
 
Druhé svedectvo jedinečného vzťahu medzi biskupom a jeho mestom je v liste, ktorý sv. Ambróz z Milána napísal vercellanom okolo roku 394 viac ako 20 rokov po smrti Euzébia (Eb. Extra collectionem 14: Maur. 63). Pre vercellskú diecézu to bol ťažký okamih: bola rozdelená a bez pastiera. Ambróz s pokojom vyznáva, že pochybuje uznať tých vercellanov „za pokolenie tých svätých otcov, ktorí uznali Euzébia len čo ho uvideli, bez toho aby ho poznali predtým zabudnúc pritom na vlastných spoluobčanov. V tom istom liste milánsky biskup potvrdzuje veľmi jasným spôsobom svoj obdiv k Euzébiovi: „Taký veľký človek“ píše rozhodným spôsobom, „si zaslúžil byť vyvolený celou Cirkvou“. Ambrózov obdiv k Euzébiovi sa zakladal predovšetkým na fakte, že vercellský biskup riadil svoju diecézu najmä svedectvom svojho vlastného života „so silou pôstu riadil svoju Cirkev“. Vskutku aj Ambróz bol očarený – ako on sám priznáva – mníšskym ideálom kontemplovania Boha akým dodržiaval Euzébius podobne ako prorok Eliáš. Najskôr - spomína Ambróz – vercellský biskup zjednotil vlastný klérus do vita communis a vychoval ho k tomu, aby dodržiaval mníšske pravidlá napriek tomu, že žili v strede mesta. Biskup a jeho klérus museli prežívať tie isté problémy ako ich spoluobčania a robili to dôveryhodným spôsobom a zároveň tak vytvárajúc iné spoločenstvo – to nebeské (porov. Heb. 13,14). A tak vlastne skutočne vytvorili prvé spoločenstvo, skutočnú vzájomnú solidaritu medzi vercellskými občanmi.

 
Tak Euzébius zatiaľ čo viedol sancta plebs vo Vercelli, žil v strede mesta ako mních, čím ho otváral smerom k Bohu. Tento jeho spôsob života nič neubral z jeho príkladnej a dynamickej pastorácii. Okrem iného sa zdá, že to bol práve on, ktorý vo Vercelli utvoril farnosti aby sa cirkevná služba stala usporiadanou a stabilnou a podporoval mariánske svätyne predovšetkým pre obrátenie pohanského vidieckeho obyvateľstva. Najmä tento mníšsky spôsob života robil vzťah biskupa so svojim mestom taký výnimočným. Ako aj apoštoli, za ktorých sa Ježiš modlil pri poslednej večeri, tak aj pastieri a veriaci Cirkvi „sú vo svete“ (Ján, 17,11), ale nie sú „zo sveta“. A preto pastieri – pripomína Euzébius – musia povzbudzovať veriacich, aby nepovažovali mestá tohto sveta za svoj trvalý príbytok, ale aby hľadali budúce mesto, nebeský Jeruzalem. Táto eschatológia umožňuje pastierom a veriacim uchovať správnu mieru hodnôt bez toho, aby sa ukláňali aktuálnej móde a nespravodlivým názorom politickej moci, ktorá je práve vo vedení. Autentická mierka hodnôt – akoby nám celým svojim životom hovoril Euzébius – nevychádza z včerajších a dnešných imperátorov, ale z Ježiša Krista, dokonalého človeka a rovného otcovi v Božstve a predsa človeku ako sme my odvolávajúc sa na túto mieru hodnôt Euzébius sa nikdy neunavuje „vrelo odporúčať“ svojim veriacim „starostlivo uchovávať svoju vieru, udržiavať súdržnosť a byť neúnavní v modlitbe“ (Ep. Secunda, cit).

 
Drahí priatelia, aj ja vám odporúčam z celého srdca tieto večné hodnoty, pozdravujem vás a požehnávam slovami, ktorými svätý biskup Euzébius uzatvoril svoj druhý list: Obraciam sa na Vás všetkých, moji bratia a sväté sestry, synovia a dcéry, veriacich oboch pohlaví a každého veku, aby ste zaniesli náš pozdrav aj tým, ktorí sú mimo Cirkvi a ktorí voči nám prechovávajú city lásky (ibid.)." -ľr,sg-








All the contents on this site are copyrighted ©.