Komnetár Antona Ziolkovského: Kresťania v Iraku

Vážení poslucháči! Na správy o krvavých atentátoch v Iraku sme si už zvykli. V tejto ťažko skúšanej krajine zomierajú denne násilnou smrťou desiatky, ba stovky ľudí. Medzi nimi aj kresťania. Až donedávna si ich nikto nevšímal. Hoci kresťanské cirkvi v tejto kolíske civilizácií majú korene v apoštolskej tradícii. Sú tam oddávna. Začiatkom júna boli v Mosule zavraždení katolícky chaldejský kňaz a traja subdiakoni. V tom istom čase boli v Bagdade unesení ďalší kňaz a päť mladých veriacich. Po niekoľkých dňoch ich našťastie prepustili. Až tieto tragické udalosti upriamili pozornosť médií na situáciu kresťanov v Iraku. Pomocný biskup z Bagdadu, mons. Warduni v jednom rozhovore s trpkosťou povedal: „Kto zdvihol vo svete hlas po vraždách v Mosule? Nikto sa neunúval so solidaritou. Keby podobné prenasledovanie zasiahlo moslimov v niektorej časti sveta, masy ich spoluvercov by vyšli do ulíc a žiadali spravodlivosť. Kresťanské národy to neurobili.“

Dejiny kresťanov v Iraku siahajú až k apoštolovi Tomášovi. Do invázie Mongolov na konci štrnásteho storočia východné cirkvi prekvitali. Rozprestierali sa na širokom priestore od brehov Eufratu, cez krajiny Perzského zálivu, až po okrajové časti Indie a Číny. Išlo o dvestopäťdesiat diecéz a stovky kláštorov. Neskôr sa Irak stal súčasťou islamského impéria a Bagdad sídlom kalifátu. Odvtedy boli kresťania stále vystavení tlaku islamizácie. Ak chceli prežiť, museli platiť daň za ochranu. Vďaka tomu ich moslimská väčšina tolerovala. V roku 1939 žilo v Iraku asi stotisíc kresťanov a tvorili šesť percent obyvateľstva. Žili v mestách, najmä v Mosule a Bagdade. Pred pádom režimu Saddáma Husajna bolo v krajine sedemstotisíc kresťanov, z toho sedemdesiat percent patrilo ku chaldejskej katolíckej cirkvi. Administratívne bola cirkev patriarchátom so sídlom v Bagdade rozdelená na osem diecéz. Mali vlastný kňazský seminár, kde sa študovala filozofia a teológia.

Počiatky emigrácie irackých kresťanov siahajú do osemdesiatych rokov. Jej príčinou nebol život v diktátorskom režime, ale sociálna neistota a rastúca chudoba, ktoré boli dôsledkom dvoch krvavých vojen. V roku 1980 Saddám Husajn napadol susedný Irán, kde vládla fundamentalistická šitská frakcia pod vedením ajatolláha Chomejního. Cieľom bolo ovládnuť ropné polia na juhu krajiny a získať nadvládu v regióne. Vo vojne zahynulo viac ako milión ľudí. Konflikt s Iránom zmenil Hussajnov postoj k náboženským skupinám. Aj v Iraku tvoria šíti väčšinu. Diktátorský režim v obave, aby sa nedostali do sféry vplyvu iránskych immánov, vydal v roku 1976 zákon, ktorý im na jednej strane prisúdil širokú autonómiu pri správe náboženských vecí, zároveň však s immánov spravil verejných funkcionárov platených štátom. Iracká vláda bola v tom čase ústretová aj voči kresťanom. V roku 1981 im bola zákonom uznaná široká náboženská sloboda. Toto nariadenie však nikdy nebolo uvedené do praxe.

Vpád do Kuvajtu v roku 1990 bol jasným porušením Charty OSN. Odsúdil ho celý svet. Dokonca aj Saudská Arábia, ktorá je strážcom najposvätnejších miest islamu, z obavy pred nevypočítateľným diktátorom poskytla územie na vpád do Iraku. Vtedy bola jedinečná príležitosť odstaviť Saddáma Husajna. Obava z iránskych fundamentalistov však bola ešte väčšia. Moslimovia sa po vojne postavili proti svojim vládam. Vpád do Kuvajtu bol predstavovaný ako neprimeraný zásah kresťanského západu. Pokorení Arabi našli útechu v učení islamských radikálov. Prvými obeťami ich nespokojnosti boli prítomní kresťania. Hneď po vojne v Perzskom zálive opustilo Irak asi 250 tisíc kresťanov. Keď na krajinu bolo uvalené hospodárske embargo, znova si to odniesli kresťania.

Teroristický útok na Spojené štáty priniesol vojnu v Afganistane. Dôvody na druhý vpád do Iraku sa ukázali ako falošné. Irak sa síce zbavil diktátora, ktorý bol zodpovedný za vyvražďovanie tisícov a kurdskú genocídu, ale za akú cenu? Výsledkom je krvavá reťaz atentátov s tisícami obetí, ktoré nemajú konca. Od začiatku vojny opustilo krajinu 150 tisíc kresťanov. Ak tento trend bude pokračovať, mnohé starobylé komunity zmiznú navždy. Kresťania opúšťajú nebezpečné mestá a sťahujú sa na sever. Len počas prvých dvoch rokov okupácie Iraku militanti zavraždili najmenej sto kresťanov. Jeden z najhorších prípadov sa stal v Bagdade, kde bolo unesené katolíckej rodine malé dievčatko. Keďže rodičia nemali na výkupné, teroristi ju zavraždili. Ráno 18.10.2004 islamskí radikáli zaútočili na viaceré kresťanské kostoly. V januári 2006 pri útoku na sakrálne miesta zahynulo šestnásť ľudí. Ťažkej situácii kresťanov v Iraku sa niekoľkokrát venoval aj Svätý Otec Benedikt XVI, keď žiadal rýchlu a intenzívnu medzinárodnú pomoc. Neváhal hovoriť o cirkvi mučeníkov.

Vážení poslucháči! Mier v Iraku je možný len za spolupráce medzinárodného spoločenstva, najmä jeho susedov. Irackí kresťania sú aj dnes prenasledovaní a nútení k prestupu na islam. Ich utrpenie volá po solidarite, modlitbe a konkrétnej pomoci. Túžia po normálnom živote a pokoji. Napriek špirále násilia Boh im aj nám dáva nádej, že zmierenie sa raz môže stať realitou.