Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Hilár z Poitiers

Vatikán (10. októbra, RV) – V katechéze na dnešnej generálnej audiencii sa pápež Benedikt XVI. zameral na život a pôsobenie svätého Hilára z Poitiers:
 
Drahí bratia a sestry, dnes budeme hovoriť o veľkom cirkevnom otcovi Západu – svätom Hilárovi z Poitiers, jednom z veľkých biskupov 4. storočia. V rozpore s ariánmi, ktorí považovali Božieho syna Ježiša iba za stvorenie, hoc´ najdokonalejšie, ale predsa len stvorenie, Hilár zasvätil celý svoj život obrane viery v Božstvo Ježiša Krista, Božieho syna, Boha takého, akým je Otec, ktorý ho splodil od večnosti.

 
Nemáme presné údaje o väčšine života sv. Hilára. Prastaré zdroje hovoria, že sa narodil v Poitiers, pravdepodobne okolo roku 310. Pochádzajúc zo zámožnej rodiny získal solídnu jazykovú formáciu, ktorá je dobre rozpoznateľná v jeho spisoch. Nezdá sa, že vyrástol v kresťanskom prostredí. On sám hovorí o ceste, ktorou prešiel pri hľadaní pravdy a ktorá ho postupne priviedla k uznaniu Boha Stvoriteľa a Boha vteleného, ktorý zomrel preto, aby nám daroval večný život. Pokrstený okolo roku 345 sa stal biskupom rodného mesta okolo roku 353-354. V nasledujúcich rokoch Hilár napísal svoje prvé dielo – Komentár k Evanjeliu podľa Matúša. Ide o najstarší komentár tohto evanjelia v latinčine, ktorý existuje. V roku 356 sa Hilár ako biskup zúčastnil na Synode v Béziers na juhu Francúzska, tzv. „synode falošných apoštolov“, ako ju on sám nazýval, keďže bola ovládaná filoariánskymi biskupmi, ktorí popierali Božstvo Ježiša Krista. Títo „falošní apoštoli“ žiadali od imperátora Konstancia, aby biskupa z Poitiers poslal do vyhnanstva. Tak bol Hilár prinútený opustiť Galiu v lete 356.

 
Ušiel do Frýgie v súčasnom Turecku, kde sa ocitol v náboženskom prostredí úplne ovládanom arianizmom. Aj tam ho pastoračná túžba motivovala horlivo pracovať za obnovu jednoty Cirkvi, na základe pravdivej viery, formulovanej Nicejským koncilom. S týmto cieľom začal písať svoje najdôležitejšie a najznámejšie dogmatické dielo De Trinitate (O Trojici). V ňom Hilár vysvetľuje svoju osobnú cestu k poznaniu Boha a záleží mu na tom, aby dôkladne zo Svätého Písma dokázal Božstvo Syna a jeho rovnosť s Otcom nielen v Novom zákone, ale aj na mnohých stránkach Starého, v ktorom sa už zjavuje mystérium Krista. Na rozdiel od ariánov trvá na pravdivosti mien Otca a Syna a rozvíja celú svoju trojičnú teológiu z formuly krstu, ktorú nám zanechal sám Pán: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

 
Otec a Syn sú tej istej podstaty. A ak niektoré časti Nového zákona by nás navádzať k mysleniu si, že Syn je podriadený Otcovi, Hilár nám ponúka presné pravidlá, aby sme sa vyhli nesprávnym interpretáciám. Niektoré texty Písma hovoria o Ježišovi ako Bohu, iné, naopak zdôrazňujú jeho ľudskosť. Niektoré sa naňho odvolávajú v jeho preexistencii u Otca, iné zvýrazňujú jeho poníženie sa (kenosi), jeho zostúpenie až k smrti. Iné ho, naopak, kontemplujú v sláve jeho vzkriesenia. V rokoch svojho vyhnanstva Hilár napísal aj Knihu synod, v ktorej opakuje a komentuje pre svojich spolubratov biskupov v Galii vyznania viery a iné dokumenty zo synod, ktoré sa konali okolo polovice 4. storočia. Vždy pevný vo svojom postoji k radikálnym ariánom sv. Hilár ukazuje zmierlivého ducha voči tým, ktorí prijímajú tézu, že Syn je podobný Otcovi vo svojej podstate, snažiac sa prirodzene ich priviesť k plnej viere, podľa ktorej tu nie je iba podobnosť, ale skutočná rovnosť medzi Otcom a Synom v ich Božskosti. Aj toto sa mi zdá charakteristické: duch zmierenia, ktorý sa snaží pochopiť tých, ktorí ešte nedospeli k plnej viere a pomáha im s veľkou teologickou inteligenciou pochopiť pravé Božstvo Pána Ježiša Krista.

 
V roku 360-361 sa Hilár konečne mohol vrátiť z exilu do svojej vlasti a ihneď obnovil pastoračné aktivity vo svojej Cirkvi, ale vplyv jeho učenia sa rozšíril veľmi ďaleko aj za jej hranice. Synoda, ktorá sa konala v Paríži v roku 360-361, opäť prijala náuku Nicejského koncilu. Mnohí starovekí autori si myslia, že tento protiariánsky obrat galského episkopátu bol z veľkej časti spôsobený silou a miernosťou biskupa z Poitiers. Toto bolo jeho veľkým darom: spojiť pevnosť vo viere a miernosť v medziľudských vzťahoch. V posledných rokoch života napísal ešte Traktáty o žalmoch, čo je komentár k 58 žalmom, interpretovaným podľa princípu, ktorý zdôraznil v úvode k tomuto dielu: „Niet pochýb, že všetko, čo sa píše v žalmoch, treba chápať podľa evanjeliového ohlasovania spôsobom, že akýkoľvek bol hlas, ktorým prorocký duch hovoril, všetko sa napokon vzťahuje na vedomie o príchode nášho Pána Ježiša Krista, o jeho vtelení, umučení a kráľovstve a na slávu a moc nášho vzkriesenia (Instructio Psalmorum 5). Vidí vo všetkých žalmoch jasnosť mystéria Krista a jeho Tela, ktorým je Cirkev. Pri rôznych príležitostiach sa Hilár stretol so sv. Martinom: práve blízko Poitiers budúci biskup z Tours založil kláštor, ktorý existuje dodnes. Hilár zomrel v roku 367. Jeho liturgickú spomienku slávime 13. januára. V roku 1891 ho blahoslavený Pius IX. vyhlásil za Učiteľa Cirkvi.

 
Na zhrnutie podstaty jeho učenia by som chcel povedať, že Hilár našiel východzí bod svojho teologického učenia v krstnej viere. V De Trinitate píše: Ježiš „prikázal krstiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (por. Mt 28,19), čiže v mene Pôvodcu, Prvorodeného a Ducha. Jeden jediný je Pôvodca všetkých vecí, pretože jeden je Boh Otec, z ktorého všetko vychádza a jeden jediný je náš Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého bolo všetko stvorené (1 Kor 8,6) a jeden jediný je Duch (Ef 4,4), ktorý je darom pre všetkých... V ničom nemôže byť chyba v realite takej veľkej, v akej spolupracujú Otec, Syn a Duch Svätý v nekonečnosti Večného, v zjavení Obrazu a v radosti Daru“ (De Trinitate 2,1). Boh Otec, keďže je láskou v plnosti, je schopný podeliť sa v plnosti o svoje Božstvo so Synom. Za výnimočne peknú považujem nasledujúcu myšlienku sv. Hilára: „Boh nevie byť nič iné, než láska, nevie byť nikým iným, než Otcom. A kto miluje, nezávidí. A kto je Otec, ten ním je v plnosti. Toto meno nepripúšťa žiadne kompromisy, ako keby Boh bol Otcom v niektorých prípadoch, ale v iných ním nebol“ (ivi 9,61).

 
Pre toto Syn je v plnosti Boh, bez toho, aby mu čokoľvek chýbalo, alebo bol akokoľvek umenšený: „Ten, ktorý pochádza z dokonalého, je dokonalý, pretože ten, ktorý má všetko, mu dal všetko (ivi 2,8). Iba v Kristovi, Božom synovi a synovi človeka, spása nachádza ľudstvo. Prijmúc ľudskú prirodzenosť, On zjednotil so sebou každého človeka, stal sa Telom pre nás všetkých“ (Traktát k žalmom 54,9); „prijal na seba prirodzenosť každého tela a stal sa skrze neho pravým viničom a má v sebe korene každého výhonku“ (ivi 51,16). Práve preto je cesta ku Kristovi otvorená pre všetkých – pretože on pritiahol všetkých do svojho bytia človekom – aj keď je vždy potrebné osobné obrátenie: „Prostredníctvom vzťahu so svojím telom je prístup ku Kristovi otvorený všetkým, s podmienkou, že sa vyzlečú zo starého človeka (por. Ef 4,22) a ukrižujú ho na jeho kríž (por. Kol 2,14); s podmienkou, že opustia svoje predchádzajúce skutky a obrátia sa, aby s ním boli pochovaní v jeho krste, aby získali život (por. Kol 1,12; Rim 6,4)“ (ivi 91,9).

 
Vernosť Bohu je darom jeho milosti a preto sa sv. Hilár modlí na konci svojho traktátu o Trojici, aby navždy zostal verný krstnej viere. A to je charakteristikou tejto knihy: premýšľanie sa mení na modlitbu a modlitba sa stáva premýšľaním. Celá kniha je dialógom s Bohom.
 
Chcel by som ukončiť dnešnú katechézu jednou z jeho modlitieb, ktorá sa tak stane aj našou modlitbou: „Urob, Pane – inšpirovaným spôsobom – aby som zostal vždy verný tomu, čo som vyznal pri mojom znovuzrodení, keď som bol pokrstený v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, aby som ťa vždy uctieval, Otče náš, a spolu s tebou tvojho Syna, aby som si zaslúžil tvojho Svätého Ducha, ktorý vychádza od teba skrze tvojho Jednorodeného... Amen“ (De Trinitate 12,57). –ľr,dj-