Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Cyril Alexandrijský

Vatikán (3. októbra, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa dnes natrvalo vrátil z letného pobytu v Castel Gandolfo do Vatikánu. Prvým bodom jeho programu po návrate bola generálna audiencia na Námestí sv. Petra. Vo svojej katechéze sa zameral na život a pôsobenie sv. Cyrila Alexandrijského:

"Drahí bratia a sestry,
aj dnes pokračujeme v našej púti, sledujúc stopy cirkevných otcov a stretávame sa s veľkou osobnosťou – sv. Cyrilom Alexandrijským. Bol známy najmä svojou kristologickou kontroverziou, ktorá vyvrcholila až Koncilom v Efeze v roku 431 a zároveň bol posledným dôležitým zástupcom alexandrijskej tradície. Na gréckom východe bol Cyril neskôr definovaný ako „obhajca presnosti“, chápaný ako ochranca pravej viery, alebo niekedy aj ako „pečať otcov“. Tieto starodávne pomenovania dobre vyjadrujú vlastnosť, ktorá je charakteristická pre Cyrila, a tou je neustále odvolávanie sa alexandrijského biskupa na predchádzajúcich cirkevných autorov (medzi nimi predovšetkým Atanáza), s cieľom poukázať na kontinuitu jeho vlastnej teológie s tradíciou. On sám sa vedome vkladá do cirkevnej tradície, v ktorej spoznáva záruku následnosti s apoštolmi a so samým Kristom. Uctievaný ako svätý na Východe i na Západe bol v roku 1882 Cyril vyhlásený za učiteľa Cirkvi pápežom Levom XIII., ktorý tento titul zároveň udelil aj ďalšiemu dôležitému predstaviteľovi gréckej patristiky – sv. Cyrilovi Jeruzalemskému. Ukazuje sa tak pozornosť a láska pre východné kresťanské tradície tohto pápeža, ktorý neskôr vyhlásil za učiteľa Cirkvi aj sv. Jána Damascénskeho, naznačujúc tým, že rovnako východná aj západná tradícia vyjadrujú učenie jedinej Kristovej Cirkvi.

 
Údaje o živote Cyrila pred jeho zvolením na biskupský stolec Alexandrie sú skromné. Bol synovcom Teofila, ktorý v roku 385 ako biskup pevnou rukou a s prestížou viedol alexandrijskú diecézu. Narodil sa pravdepodobne v tej istej egyptskej metropole medzi rokmi 370 a 380, bol skoro predurčený k cirkevnému úradu a prijal dobré vzdelanie ako kultúrne, tak aj teologické. V roku 403 nasledoval svojho mocného strýka do Konštantinopolu a tu sa zúčastnil Synody pod dubom, na ktorej bol zosadený miestny biskup Ján (neskôr nazývaný Zlatoústy), naznačujúc tak víťazstvo Alexandrie nad svojím tradičným rivalom Konštantinopolom, kde sídlil cisár. Po smrti svojho strýka Teofila ešte ako mladý bol Cyril v roku 412 zvolený za biskupa vplyvnej alexandrijskej Cirkvi, kde vládol s veľkým nasadením 32 rokov, vždy sa usilujúc o potvrdenie primátu nad celým Východom, dôrazný aj v udržiavaní tradičných vzťahov s Rímom.

 
O 2 alebo 3 roky neskôr sa alexandrijský biskup ukázal ako realista v zahladení rozporu vo vzťahoch s Konštantinopolom, ktorý trval od roku 406 ako následok zosadenia Zlatoústeho. No starý spor s konštantinopolským sídlom sa znovu ukázal o niekoľko rokov neskôr, keď bol v roku 428 zvolený Nestorius, autoritatívny a prísny mních s antiochijskou výchovou. Nový konštantinopolský biskup vskutku veľmi skoro vzbudil protesty, pretože uprednostňoval titul Mária – Kristorodička (Christotókos), namiesto ľudovej zbožnosti už veľmi drahého Bohorodička (Theotókos). Dôvodom tejto voľby biskupa Nestoria bolo jeho priľnutie k antiochijskej kristológii, ktorá pre zdôraznenie Kristovej ľudskosti trvala na jej oddelení od božskosti. A tak už nebola viac pravdivá jednota medzi Bohom a človekom v Kristovi, a prirodzene – nemohlo sa už viac hovoriť o Márii ako Bohorodičke.

 
Cyrilova reakcia – už vtedy najvýraznejšieho zástupcu alexandrijskej kristológie, ktorá, naopak, podčiarkovala dôrazne jednotu Kristovej osoby – bola takmer okamžitá, šírila sa všetkými možnými spôsobmi už od roku 429, a to aj niektorými listami, adresovanými Nestoriovi. V druhom (PG 77,44-49), ktorý mu Cyril zaslal vo februári 430 čítame jasné potvrdenie úlohy pastierov ochraňovať vieru Božieho ľudu. Toto bolo jeho kritériom, platným aj dnes: Viera Božieho ľudu je vyjadrením tradície a zárukou zdravého učenia, tak píše Nestoriovi: „Je potrebné predložiť ľudu učenie a interpretáciu viery spôsobom bezchybným a pamätať, že ktokoľvek pohorší čo i len jedného z maličkých, ktorí veria v Krista, podstúpi neúnosný trest“.

 
V tom istom liste Nestoriovi, ktorý neskôr v roku 451 bol potvrdený štvrtým ekumenickým koncilom – Chalcedónskym – Cyril zreteľne opisuje svoju kristológiu: „Potvrdzujeme teda, že sú rôzne prirodzenosti, ktoré sú spojené v pravej jednote, ale výsledkom oboch je jeden Kristus a Syn, nie pretože kvôli jednote bol zrušený rozdiel medzi prirodzenosťami, ale predovšetkým pretože božskosť a ľudskosť, spojené v nevýslovnej a neopísateľnej jednote, vytvorili pre nás jediného Pána a Krista a Syna.“ A toto je dôležité: skutočne pravá ľudskosť a pravá božskosť sa zjednotili v jednej osobe – v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. A preto, pokračuje alexandrijský biskup, „budeme vyznávať jedného Krista a Pána, nie vo význame, že uctievame človeka spolu s Logosom, aby sme nepodsúvali myšlienku ich rozdelenia tým, že povieme „spolu“, ale vo význame, že uctievame jedného a toho istého, keďže jeho telo nie je oddelené od Logosu, s ktorým sedí po pravici Otca, nie akoby pri ňom sedeli dvaja synovia, ale iba jeden zjednotený so svojím telom“.

 
A čoskoro alexandrijský biskup vďaka vplyvným kontaktom dosiahol, že Nestorius bol opätovne odsúdený: rímskou ríšou, teda nasledovne sériou dvanástich prekliatí spísaných samotným Cyrilom a napokon tretím ekumenickým koncilom, ktorý sa konal v Efeze v roku 431. Koncil, ktorý sa konal za búrlivých okolností, sa skončil prvým veľkým triumfom mariánskej úcty a vyhnanstvom konštantinopolského biskupa, ktorý nechcel uznať Panne Márii titul Bohorodičky z dôvodu pomýlenej kristológie, ktorá vychádzala z rozdelenia samotného Krista. Potom, ako zvíťazil nad svojím rivalom a jeho náukou, Cyril dospel už v roku 433 k teologickému kompromisu a k zmiereniu s antiochijcami. Aj toto je význačné: na jednej strane je tu jasnosť učenia viery a na druhej aj intenzívne hľadanie jednoty a zmierenia. V nasledujúcich rokoch sa úplne oddal obraňovaniu a objasňovaniu svojej teologickej pozície, a to až do smrti, ktorá ho postretla 27. júna 444.

 
Cyrilove spisy, naozaj veľmi početné a rozšírené aj v rôznych prekladoch – latinských a východných – už počas jeho života ako dôkaz jeho okamžitého úspechu – sú mimoriadne dôležité pre dejiny kresťanstva. Dôležité sú jeho komentáre mnohých starozákonných i novozákonných kníh, ako napríklad celý Pentateuch, Izaiáš, Žalmy a Evanjeliá podľa Jána a Lukáša. Podstatné sú aj mnohé jeho doktrinálne diela, ktorých úlohou bola obrana viery v Trojicu proti ariánskym a nestoriánskym tézam. Základom Cyrilovho učenia je cirkevná tradícia, a obzvlášť – ako som už zdôraznil – spisy Atanáza, jeho veľkého predchodcu na alexandrijskom stolci. Medzi ďalšími Cyrilovými spismi musíme spomenúť knihy „Proti Juliovi“, ktoré sú poslednou veľkou odpoveďou na protikresťanské polemiky, nadiktované alexandrijským biskupom pravdepodobne už v posledných rokoch jeho života, ako odpoveď na dielo „Proti Galilejčanom“, spísané mnoho rokov predtým v 363 imperátorom, nazývaným Apostata, pretože opustil kresťanstvo, v ktorom bol vychovaný.

 
Kresťanská viera je predovšetkým stretnutím s Ježišom, „osobou, ktorá dáva životu nový horizont“ (Enc. Deus caritas est, 1). Sv. Cyril Alexandrijský bol neúnavný a neohroziteľný svedok Ježiša Krista, vteleného Božieho slova, podčiarkujúc predovšetkým jeho jednotu, ako opakuje napríklad aj v roku 433 v prvom liste biskupovi Succensovi (PG 77, 228-237): „Jeden je Syn, jeden je Pán Ježiš Kristus pred vtelením, ako aj po vtelení. Vskutku nebol niekým iným Syn – Logos, narodený z Boha Otca a niekým iným ten, narodený zo Svätej Panny, ale veríme, že práve Ten, ktorý je od vekov, sa narodil podľa tela zo ženy“. Toto tvrdenie okrem svojho doktrinálneho významu ukazuje, že viera v Ježiša – Logos, narodeného z Otca, je dobre zakorenená v dejinách, pretože – ako tvrdí svätý Cyril – tento istý Ježiš prišiel v čase, keď sa narodil z Márie – Bohorodičky, a bude podľa svojho prísľubu vždy s nami. Toto je dôležité: Boh je večný, narodil sa zo ženy a zostáva s nami každý deň. V tejto dôvere žijeme, v tejto dôvere nachádzame cestu naším životom." -ľr,dj-