Očami viery, vedy a kultúry: Katolícka cirkev o etických otázkach, týkajúcich sa starostlivosti o pacientov vo vegetatívnom stave

Konferencia Katolíckych biskupov USA sa v júli 2005 obrátila listom na Kongregáciu pre náuku viery so žiadosťou o vyjadrenie stanoviska k dvom sporným otázkam, týkajúcim sa starostlivosti o pacientov v zdravotnom stave, bežne označovanom ako „vegetatívny“. Boli zamerané na to, či vyživovanie takýchto pacientov potravou a tekutinami, predovšetkým s pomocou umelých prostriedkov, predstavuje nadmerné bremeno pre nich samotných, pre ich príbuzných, alebo pre systém zdravotnej starostlivosti do tej miery, že by mohlo byť považované aj vo svetle učenia Cirkvi za mimoriadne alebo neprimerané a teda morálne nepovinné. V súčasnosti sa na poli etiky stále častejšie skloňuje slovo eutanázia a záležitosti s ňou súvisiace a mnohokrát sa k tejto problematike vyjadroval aj pápež Benedikt XVI. Aby ste o pohľade Katolíckej cirkvi mali prehľad aj vy, milí poslucháči, rozhodli sme sa na túto tému pozrieť bližšie v dnešnom vydaní rubriky Očami viery, vedy a kultúry.
 
Cirkevné dokumenty
Začneme pohľadom do histórie. Kongregácia pre náuku viery v máji 1980 vydala Deklaráciu o eutanázii, v ktorej vysvetľuje rozdiel medzi primeranými a neprimeranými prostriedkami starostlivosti a medzi terapeutickou liečbou a normálnou starostlivosťou o chorého človeka takto: „Keď sa blíži neodvratná smrť, napriek prostriedkom, ktoré sú použité pre zachovanie života, môže pacient pri vedomí urobiť rozhodnutie, ktorým odmietne formy liečby, ktoré by zabezpečili iba nezaručené a obtiažne predĺženie života. Podmienkou je, že normálna starostlivosť, ktorá pacientovi prináleží, nie je prerušená“ (č. 4) a do tejto normálnej starostlivosti patrí aj výživa a hydratácia pacienta.

27. júna 1981 Pápežská rada Cor Unum publikovala dokument nazvaný Niektoré etické otázky, vzťahujúce sa na ťažko chorých a umierajúcich. Okrem iného sa v ňom uvádza, že „platí prísna povinnosť poskytnúť za akúkoľvek cenu tie prostriedky, ktoré sú nazývané „minimálne“. To znamená tie, ktoré sú normálne a za zvyčajných podmienok používané na zachovanie života (výživa, krvná transfúzia, injekcie atď.). Prerušenie tohto minimálneho rozsahu by v konečnom dôsledku znamenalo vôľu ukončiť pacientov život“ (č. 2.4.4).
Ďalším dokumentom, ktorý upresňuje túto problematiku, je Inštrukcia pre pracovníkov v oblasti zdravotníctva, ktorú v roku 1995 publikovala Pápežská rada pre apoštolát zdravotníkov. V paragrafe 120 sa uvádza, že „podávanie potravy a tekutín, hoci aj umelým spôsobom, je súčasťou bežnej liečby, ktorá pacientovi prináleží, ak to nie je zaťažujúce pre ňu alebo preňho; nenáležité prerušenie by mohlo byť vnímané ako skutočná a ozajstná eutanázia“.

Veľmi jasne sa vyjadril aj pápež Ján Pavol II., ktorý v roku 2004 účastníkom Medzinárodného kongresu o liečbe ťažko chorých a pacientov vo vegetatívnom stave – vedecký pokrok a etické dilemy uviedol: „pravá hodnota a osobná dôstojnosť každej ľudskej bytosti sa nemení, nezávisí to od konkrétnych okolností jej života. Človek, hoci je vážne chorý alebo nemohúci vykonávať svoje najvyššie funkcie, je a vždy bude človekom a nikdy sa nestane ‛zeleninou‛ alebo ‛zvieraťom‛“ (č. 3)
 
Otázky amerických biskupov a odpovede Kongregácie pre náuku viery
Napriek uvedeným dokumentom sa stále objavujú pochybnosti a tak sa americkí biskupi v súvislosti s výskytom mnohých prípadov zo zdravotníckej praxe rozhodli požiadať Kongregáciu pre náuku viery o zásadné stanovisko k dvom konkrétnym otázkam. Prvá z nich znela, či je poskytovanie potravy a vody (prirodzeným alebo umelým spôsobom) pacientovi vo „vegetatívnom stave“ morálne povinné, s výnimkou prípadov, keď nemôže byť prijaté pacientovým telom alebo mu nemôže byť poskytnuté bez toho, aby mu spôsobilo značné fyzické nepohodlie. Odpoveď Kongregácie pre náuku viery znela: „Áno. Poskytnutie potravy a vody dokonca aj umelými prostriedkami je v princípe normálny a primeraný spôsob uchovávania života. Je teda povinné do takej miery a na takú dlhú dobu, kým plní svoj účel, ktorým je hydratácia a výživa pacienta. Týmto spôsobom sa predchádza utrpeniu a smrti následkom vyhladovania a dehydratácie.“

Druhá otázka amerických biskupov bola zameraná na to, či môže byť prerušené podávanie výživy a hydratácie pacientovi v perzistentnom vegetatívnom stave umelými prostriedkami, ak zodpovední lekári rozhodnú s morálnou istotou, že pacient nikdy nenadobudne vedomie. Odpoveď dikastéria znela „nie“: „Pacient v perzistentnom vegetatívnom stave je človekom so základnou ľudskou dôstojnosťou a teda musí dostať bežnú a primeranú starostlivosť, ktorá v princípe zahŕňa poskytovanie vody a potravy dokonca aj umelými prostriedkami.“
 
Komentár podsekretára Kongregácie pre náuku viery
K problematike sa pre VR vyjadril podsekretár Kongregácie pre náuku viery otec Joseph Augustine Di Noia:
„Myslím, že sú dve veci, ktoré treba povedať. Prvá z nich je, že človek v perzistentnom vegetatívnom stave, nezomiera o nič viac ako ktokoľvek z nás. Mohli by sme povedať, že každý z nás raz zomrie, ale takýto človek nie je v stave, v ktorom mu hrozí okamžitá alebo bezprostredná smrť, zatiaľ čo odopretie potravy a tekutín by fakticky smrť spôsobilo. Takže v tomto zmysle nejde o výnimočné, ale iba o bežné, primerané prostriedky. Pokračujete v poskytovaní nevyhnutnej výživy osobe, ktorá má svoju dôstojnosť, napriek zlyhaniu celkového zdravia. Nie je na konci, ale musí jej byť poskytnutá pomoc... Cirkev sa tu neangažuje za nadmerné predlžovanie života, ale jednoducho hovorí, že prerušiť výživu a hydratáciu znamená ukončenie života, ktorý by inak prirodzene pokračoval.“

Mnohí ľudia často používajú frázu „kvalita života“ a v tejto súvislosti prezentujú názor, že podávanie tekutín a potravy by malo byť zastavené, pretože kvalita života niekoho, kto je vo vegetatívnom stave, nestojí za to, aby bola podporovaná. Slovo má opäť otec Di Noia:
„To, o čom hovoríme je, že „kvalitu života“ nepripadá súdiť nám. Život je dar od Boha a Cirkev učí, že je to dar, ktorého ukončenie nie je na rozhodnutí nikoho, vrátane človeka, ktorý je chorý. Takže dôstojnosť ľudskej bytosti trvá napriek jej fyzickému vývoju. Kojenec, o ktorom by sa v istom slova zmysle dalo povedať, že má veľmi obmedzenú kvalitu života, dokonca aj dieťa v lone matky, má ľudskú dôstojnosť... Život za žiadnych okolností a zo žiadneho dôvodu nesmie byť ukončený. Nevinný život, bez spojitosti so záležitosťami, ako sú sebaobrana a vojna. Ľudská bytosť z katolíckeho pohľadu je, ak mám použiť odborné slová, ontologicky ustanovená tak, že má hodnotu, ktorá pretrvá počas všetkých fyzických stavov, ktoré každý človek v živote okúsi – od existencie v lone až po prirodzenú smrť.“ -dj-