V dnešnom komentári
s názvom "Začína ísť o život" sa Marián Gavenda zamýšľa nad problematikou potratov.
Do
atmosféry slnkom zaliateho babieho leta sa na slovenskej verejnej scéne miešajú temné
farby. Málo kto si ich všíma, ale žiadajú si, milí poslucháči, aspoň pár chvíľ na
zamyslenie. Bilboard so zabitým 12 týždňovým človekom zaťal do živého. Diskusia sa,
žiaľ, točila viac o etickosti či neetickosti fotografie, čím odpútavala pozornosť
od samotného faktu, že sa na Slovensku takých prípadov stáva denne asi štyridsať.
Argumentuje sa pritom extrémnymi prípadmi, keď lekári s „absolútnou istotou“ tvrdia,
že ide o vážne telesné a psychické poškodenie plodu, ohrozenie života matky a obmedzenie
rozvoja jej troch – štyroch už narodených detí. A potom sa takýto fiktívny prípad,
kde sa človeku akosi žiada povedať, že taký potrat je opodstatnený, aplikuje na zdravé,
hmotne zabezpečené ženy, ktoré ešte nemajú ani jedno dieťa. Ukážkové príklady manipulácie.
Bojovníci za život a proti nemu upriamujú v týchto týždňoch svoj pohľad na Ústavný
súd. Má rozhodnúť, ktorých občanov Ústava Slovenskej republiky chráni a ktorých nie.
Tu však treba veľmi jasne rozlišovať. Je pravda, že samotný Ústavný súd v rámci svojich
kompetencií nemôže iné, než vysvetľovať aplikáciu ústavných noriem. Treba však zároveň
dodať, že nikomu nebolo dané právo rozhodovať o živote samotnom. Ak by Ústava umožňovala
zabiť nevinného človeka, je protiprávna i keď by za ňu hlasovala absolútna väčšina.
Pred pár rokmi bolo v Taliansku referendum o potratovom zákone. Katolícka cirkev nevyzývala
veriacich hlasovať v ňom za život. Vec postavila úplne inak: o živote sa nemôže robiť
žiadne referendum! Pomýlená je už samotná myšlienka o niečom takom hlasovať. Veriaci
referendum bojkotovali. Naše média to komentovali, že bolo teplo a väčšina talianskych
občanov uprednostnila ísť k moru a nie k hlasovacím urnám. Ďalší príklad lacnej manipulácie. Iný
šírený blud hovorí, že potrat je náboženský problém katolíkov. Z toho sa potom vyvodzuje,
že neveriaci alebo nepraktizujúci veriaci nemá v tejto veci žiaden problém svedomia.
Je to lož. Prirodzený mravný zákon zaväzuje všetkých. Spoločnosť, v ktorej sa nerešpektujú
ani najzákladnejšie práva, je v štádiu vážneho rozkladu. Milí poslucháči, náš
spirituál v seminári nám hovorieval, že príklady z vlastného života sa majú hovoriť
až po sedemdesiatke. Neviem či sa jej dožijem. Ale už teraz môžem z tej trochy pastoračných
skúsenosti povedať, že väčšina ľudí na Slovensku je v týchto najzákladnejších otázkach
života a smrti klamaná a oklamaná. Možno by to až tak nevadilo, ak by išlo o čiste
teoretické názory. V prípade života a smrti však na základe oklamanosti veľa ľudí
kruto trpí a iní za ňu platia svojím životom. V kampani dnešných dní neide o presadenie
nejakého názoru. Ide naozaj o život. Nepochybujem, že veriaci, ku ktorým aj teraz
hovorím, majú vo veci jasno. Skôr je problém v tom, čo hovorí svätý Peter vo svojom
liste: „vedieť obhájiť svoju nádej“. Teda nielen mať svoj názor, ale vedieť ho pre
druhými rukolapne obhájiť. V týchto týždňoch sa od veriacich očakáva takéto praktické
vyznanie viery. Vedieť argumentovať. To znamená, neveriacemu nehovoriť o hriechu (lebo
ho necíti, hriech je otázka vzťahu k Bohu), ale o faktoch. V tomto súvise by som
rád spomenul jednu skúsenosť. V kontakte s novinármi som spoznal mnohé dievčatá a
ženy, ktoré, aj keď sa vyhlasovali za neveriace, pre mnohé náboženské témy boli veľmi
otvorené a dobre sa s nimi spolupracovalo. Keď však prišlo na tému potratu, stávali
sa až zúrivé. Väčšinou preto, že mali na svedomí svoje škrabance. Svoju nevysporiadanosť
s problémom potom prenášali formou nenávisti na Cirkev a na veriacich. Je všeobecne
známe, že človek často kričí a hrá sa na silného len preto, lebo má strach, ktorý
takto maskuje. Aj angažovanosť za potraty a iné takzvané práva a slobody je často
len zaháňaním vnútorných výčitiek. Tu by som chcel pripomenúť, že takýchto ľudí netreba
schladiť sprchou vážnych argumentov, ale zahrnúť ich láskou a porozumením. Poradiť
im východisko z výčitiek svedomia. Inak si ho budú neustále ventilovať a odpisovať
každého, kto v nich bude tieto výčitky prebúdzať. Čo sa týka práce Ústavného súdu,
rád by som na záver pripomenul ešte jednu vec. Je pravda, že aj pri snahe o objektivitu
je človek ovplyvňovaný osobným postojom. Podľa neho vyberá argumenty za i proti. Ak
ide o Ústavu, nemali by hrať roľu osobné pocity, ale preambula tejto ústavy. Tá sa
odvoláva na cyrilometodské dedičstvo, čím nastavuje interpretačný kľúč jednotlivých
právnych noriem. Cyrilometodské dedičstvo nie je len záležitosť liturgická a náboženská,
týkajúca sa iba rímskych katolíkov. Zahŕňa kultúru života. Rozhodnúť inak než pre
život jednoznačne znamená konať protiústavne. Na rozšírený argument, že možnosť potratu
je vraj „požiadavkou Európskej únie“ treba povedať, že jednak boli tieto otázky ponechané
na legislatívu jednotlivých členských krajín, ako aj to, že aj Európska únia a legislatívy
jej štátov umožňovaním potratu prekračujú svoju kompetenciu a sú teda protiprávne.
Právo na život si dáva život sám a garantuje ho pôvodca všetkého života, ktorý osobne
je Cesta, Pravda a Život.