Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Ján Zlatoústy - 2. časť

Vatikán (26. septembra, RV) – Dnešná generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. sa konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne a zúčastnilo sa na nej asi 20 tisíc pútnikov z celého sveta. Svätý Otec sa vo svojej katechéze vrátil k pôsobeniu sv. Jána Zlatoústeho:

„Drahí bratia a sestry,
dnes pokračujeme v našom premýšľaní o sv. Jánovi Zlatoústom. Po období, strávenom v Antiochii, bol v roku 397 menovaný biskupom Konštantinopolu, hlavného mesta Východorímskej ríše. Už od začiatku Ján pripravoval reformu svojej Cirkvi: strohosť biskupského sídla mala byť príkladom pre všetkých – klérus, vdovy, mníchov, ľudí z dvora a bohatých. Bohužiaľ, nie málo z nich, nespokojných s jeho rozhodnutiami, sa od neho vzdialilo. Štedrý k chudobným bol Ján nazývaný aj „almužníkom“. Ako pozorný správca vskutku dokázal vytvoriť veľmi cenené charitatívne diela. Podnikavosť v najrôznejších oblastiach z neho urobila pre mnohých nebezpečného rivala. On však ako skutočný pastier ku všetkým pristupoval veľmi srdečným a otcovským spôsobom. Obzvlášť pozorne sa správal voči ženám a ešte viac, pokiaľ išlo o manželstvo a rodinu. Pozýval veriacich, aby sa zúčastňovali na liturgickom živote, ktorý on so svojou geniálnou kreatívnosťou urobil krásnym a príťažlivým.

 
Napriek dobrému srdcu nemal pokojný život. Pastier hlavného mesta impéria bol často zatiahnutý do politických záležitostí a intríg kvôli svojim vzťahom s občianskymi autoritami a inštitúciami. Pokiaľ ide o cirkevné otázky, v Ázii v roku 401 zosadil šesť nehodných biskupov a preto bol obvinený z prekračovania svojich právomocí a stal sa terčom mnohých obvinení. Ďalšou zámienkou proti nemu bola prítomnosť niekoľkých egyptských mníchov, exkomunikovaných patriarchom Teofilom z Alexandrie, ktorí sa utiahli do Konštantinopolu. Ďalšia živá polemika bola spôsobená kritikou, ktorú Ján Zlatoústy vzniesol proti cisárovnej Eudossii a jej kurtizánam, ktoré na ňu reagovali jeho diskreditáciou a urážkami. Toto sa zavŕšilo zbavením Jána úradu počas synody, organizovanej samotným patriarchom Teofilom v roku 403 s nasledovným odsúdením ku krátkemu vyhnanstvu. Po jeho návrate nepriateľstvo, ktoré voči nemu vypuklo kvôli jeho nesúhlasu s oslavami kultu cisárovnej, ktoré biskup považoval za pohanské a príliš okázalé, a kvôli vyhnaniu kňazov, ktorí sa starali o udeľovanie krstu počas veľkonočnej vigílie v roku 404, spôsobilo prenasledovanie Zlatoústeho a jeho nasledovníkov, nazývaných „johaniti“.

 
Ján preto písomne oznámil tieto skutočnosti biskupovi Ríma Inocentovi I., ale už bolo príliš neskoro. V roku 406 sa znova musel uchýliť do vyhnanstva, tentokrát v Cucuse v Arménsku. Pápež bol presvedčený o jeho nevine, ale nebolo v jeho možnostiach pomôcť mu. Ani Koncil, chcený Rímom na upokojenie medzi dvomi časťami impéria a ich cirkvami, sa nemohol uskutočniť. Jeho odchod z Cucusy do Pýtia, kam sa nikdy nedostal, mal zabrániť návštevám veriacich a zlomiť odpor pokoreného vyhnanca: Odsúdenie na pobyt v exile bolo v skutočnosti odsúdením na smrť! Sú dojímavé mnohé jeho listy z exilu, v ktorých Ján prejavuje svoju pastoračnú starosť so zdôraznením svojej účasti a bolesti kvôli prenasledovaniu svojich verných. Jeho cesta k smrti sa zastavila v Comane v Ponte. Tu bol zomierajúci Ján prinesený do kaplnky mučeníka sv. Baziliška, kde odovzdal ducha Bohu a bol pochovaný, ako mučeník vedľa mučeníka (Palladius, Vita 119). Bol práve 14. september 407, čiže sviatok Povýšenia Svätého Kríža. Rehabilitoval ho v roku 438 Teodózius II. Relikvie svätého biskupa, dovtedy uložené v chráme apoštolov v Konštantinopole, boli prenesené v roku 1204 do Ríma, do pôvodnej Konštantínovej baziliky a teraz ležia v kaplnke Chóru kanonikov v Bazilike sv. Petra. 24. augusta 2004 bola značná časť z nich darovaná pápežom Jánom Pavlom II. patriarchovi Konštantinopolu Bartolomejovi I. Liturgická slávnosť svätého sa slávi 13. septembra. Blahoslavený Ján XXIII. ho vyhlásil za patróna II. vatikánskeho koncilu.

 
O Jánovi Zlatoústom sa hovorilo, že keď zastával svoj úrad v Novom Ríme, čiže v Konštantinopole, Boh v ňom ukázal druhého Pavla, učiteľa národov. Vskutku, v Jánovi Zlatoústom bola podstatná jednota myšlienok a skutkov v Antiochii, ako aj v Konštantinopole. Zmenili sa iba úlohy a situácie. Meditujúc o ôsmich dielach, postupne vytvorených Bohom počas prvých šiestich dní, opísaných v knihe Genesis, chce Ján Zlatoústy priviesť veriacich od stvorenstva k Stvoriteľovi. „Je veľmi dobré,“ hovorí, „poznať, čo je stvorenie a čo je Stvoriteľ“. Ukazuje nám krásu stvorenstva a viditeľnosť Boha vo svojom stvorení, ktoré sa tým stáva akoby „schodmi“ výstupu k Bohu, aby sme ho spoznali. Ale k tomuto prvému kroku pripája aj druhý: tento Boh – Stvoriteľ je aj Bohom zhovievavosti (synkatabasis). My sme slabí v našom „výstupe“, naše oči slabo vidia a tak sa Boh stáva Bohom zhovievavosti, ktorý ľuďom, ktorí padli a ktorí sú cudzincami, posiela list a tým je Sväté Písmo, keďže stvorenie a Písmo sa dopĺňajú. Vo svetle Písma, toho listu, ktorý nám Boh daroval, môžeme dešifrovať stvorenie. Boh je nazývaný „nežným Otcom“ (philostorgios) (ibid.), lekárom duší (Homília 40,3 o Genesis), matkou (ibid.) a citlivým priateľom (O prozreteľnosti 8,11-12). No k tomuto druhému kroku – najskôr k stvoreniu ako schodom k Bohu a potom zhovievavosti Boha kvôli listu, ktorý nám dal, čiže Svätému Písmu – pridáva ešte tretí krok. Boh nám nielen posiela list: v skutočnosti zostupuje on sám, vteľuje sa, stáva sa skutočne „Boh s nami“, náš brat až na smrť na kríži. A k týmto trom krokom – Boh, viditeľný v stvorení, Boh nám dáva list, Boh zostupuje a stáva sa jedným z nás – napokon pripája ešte štvrtý krok. V kresťanskom živote a konaní životným a dynamickým princípom je Duch Svätý (Pneuma), ktorý obnovuje tvárnosť zeme. Boh vstupuje do našej vlastnej existencie skrze Ducha Svätého a zvnútra premieňa naše srdce.

 
Na tomto pozadí priamo v Konštantinopole Ján v komentári na pokračovanie o Skutkoch apoštolov navrhuje model prvotnej Cirkvi (Skutky 4, 32-37) ako model pre spoločnosť, rozvinúc akúsi sociálnu „utópiu“ (takmer akási „dokonalá spoločnosť“). Išlo by vskutku o danie kresťanskej duše a tváre spoločnosti. Inými slovami – Zlatoústy pochopil, že nie je dostatočné dávať almužnu, pomáhať chudobným z času na čas, ale je nevyhnutné vytvoriť novú štruktúru, nový model spoločnosti. Model, založený na myšlienkach Nového zákona. Je to nová spoločnosť, ktorá sa zjavuje v rodiacej sa Cirkvi, a tak sa Ján Zlatoústy skutočne stáva jedným z veľkých otcov sociálnej náuky Cirkvi: Stará myšlienka o gréckej „polis“ je nahradená novou o spoločnosti, riadenej kresťanskou vierou. Zlatoústy zdôrazňoval spolu so svätým Pavlom (por. 1 Kor 8,11) prvenstvo jednotlivého kresťana, osoby ako takej, ba aj otroka a chudobného. Jeho predstava tak opravuje tradičný pohľad na grécku „polis“, čiže na spoločnosť, v ktorej veľká časť populácie bola zbavená občianskych práv, zatiaľ čo v kresťanskej spoločnosti sú všetci bratmi a sestrami s rovnakými právami. Primát osoby je tiež dôsledkom skutočnosti, že vychádzajúc z nej sa vytvára spoločnosť, zatiaľ čo v gréckej „polis“ bola vlasť nad jednotlivcom, ktorý bol úplne podriadený spoločnosti ako celku. Tak so Zlatoústym začína pohľad na spoločnosť, formovanú kresťanským svedomím. A ono nám hovorí, že naša „polis“ je iná, „naša vlasť je v nebesiach“ (Flp 3,20) a táto naša vlasť, aj tu na zemi, nás všetkých robí rovnakými, bratmi a sestrami a zaväzuje nás k solidarite.

 
Na konci svojho života v exile pri hraniciach Arménska, „najodľahlejšom mieste sveta“, Ján vracajúc sa k svojej prvej kázni z roku 386 znovu otvára tému jemu tak veľmi blízku, o Božom pláne, týkajúcom sa ľudstva: Je to plán „nevysloviteľný a nepochopiteľný“, ale istotne riadený Ním s láskou (por. O prozreteľnosti 2,6). Toto je naša istota. Aj keď nemôžeme rozlúštiť detaily osobnej či spoločnej histórie, vieme, že Boží plán je vždy inšpirovaný jeho láskou. Tak, napriek svojmu utrpeniu, Zlatoústy opäť potvrdzuje myšlienku, že Boh miluje každého z nás nekonečnou láskou a kvôli tomu chce spásu všetkých. Zo svojej strany svätý biskup spolupracoval veľmi účinne s týmto plánom spásy, bez toho, aby sa šetril, počas celého svojho života. Považoval vskutku za konečný cieľ svojej existencie Božiu slávu. Túto myšlienku nám zanechal ako svoj posledný testament: „Sláva Bohu za všetko!“ (Palladius, Vita 11).“

Na záver audiencie nasledovali pozdravy v niekoľkých jazykoch, okrem iných aj po slovensky:
„S láskou pozdravujem účastníkov Druhej púte Ordinariátu ozbrojených síl a zborov pod vedením jeho biskupa Františka Rábeka, študentov Gymnázia svätého Tomáša Akvinského z Košíc ako aj pútnikov z Bratislavy, Nitry, Mokroluhu, Tarnova a Piešťan. Drahí bratia a sestry, uisťujem vás o mojej modlitbe za vás. Prijmite Apoštolské požehnanie, ktoré vďačne udeľujem všetkým vám i vašim drahým. Pochválený buď Ježiš Kristus!” –ľr,dj-