Štvrtkový komentár Jozefa Haľka: S-Vedomie

V hoteli Royal v meste Miami na americkej Floride je na izbách nainštalovaný zvláštny nápis: „ak nemôžete spať, nesťažujte sa na naše postele, ale spytujte si svoje vlastné svedomie“. „Svedomie“... Znie vám to akosi povedome? Niet divu, veď v poslednej dobe sa na Slovensku o svedomí naozaj veľa hovorí: svedomie, sloboda svedomia, individuálne svedomie, právo na svedomie, a najmä: výhrada svedomia.

Fenoménom ľudského svedomia sa oddávna zaoberali veľký myslitelia všetkých čias, ako to dokazujú zbierky ich vyjadrení aj na túto tému. „Buď pánom svojej vôle a otrokom svojho svedomia“ - radil Aristoteles. „Moje svedomie“ – doplnil Cicero – „je pre mňa dôležitejšie ako názory tých druhých“. „Jediný tyran, ktorého na tejto zemi uznávam“ - potvrdil aj Gándhí - „je moje svedomie“, ... pričom „v otázkach svedomia zákon väčšiny neplatí“. „Mal čisté svedomie“ – ironizoval Stanislav Lec – „nikdy ho totiž nepoužíval“. „Ak aj svedomie nezabráni spáchať hriech“ - rozjíma Teodor Dreiser - „určite nedovolí užívať si ho v pokoji“. „Svedomie je palica“ - ironizoval aj Honoré de Balsac - „ktorou každý bije toho druhého, ale nikdy nie seba“. Najvýstižnejšiu definíciu vyslovil Balsacov krajan Victor Hugo: „svedomie je Boh prítomný v človeku“.

S definíciou o „Bohu“, o „Božom hlase v človeku“ súvisí aj vnútorná štruktúra slova svedomie: konať, myslieť, hovoriť, rozhodovať sa „s“ „vedomím“ zodpovednosti za dosah môjho konania, „s“ „vedomím“ zodpovednosti pred Bohom a jeho večne platným zákonom, ktorý ako Stvoriteľ vložil do najhlbšej logiky existencie človeka. Človeka, ktorý je z Božej vôle človekom od momentu svojho počatia.

Preto - ako sa zdá - na celom Slovensku zahýbalo svedomiami aj päťsto otriasajúcich bilboardov s obrazom jedenásťtýždňového zakrvaveného ľudského plodu po interrupcii. S podozrivou rýchlosťou zasadla istá komisia Rady pre reklamu, aby sa uzhodla na pozoruhodnom a tak trochu iracionálnom konštatovaní, že drastická fotografia je „neetická“. Predstaviteľka spomínanej Rady dokonca neváhala vysvetliť, že ich komisia sa vôbec nezaoberala etikou potratu ako takého, ale iba etickosťou jeho zobrazenia. Takáto unikavá, nepresvedčivá a všetkej logike odporujúca argumentačná akrobacia vyvoláva dojem, že zrazu v plnej nahote vyobrazená interrupcia zahýbala svedomiami, zrazu sa naplnilo ono biblické, že sa zo striech (v tomto prípade z obrovských plagátov) vykričalo, čo sa predtým dialo v skrytosti, v skrytosti ambulancií a operačných sál. Azda to pohlo svedomím gynekológov, ktorým ročne na rukách schne krv mnohých tisícok počatých ľudských životov. Svedomím matiek, pred ktorými zatajili, že mnohé z nich bude cez celý život prenasledovať nie akési umelo prerušené tehotenstvo, ale údes z násilne ukončeného života pod ich srdcom. Svedomím otcov, odmietajúcich prijať spoluzodpovednosť za počatie nového života. Svedomím tých, ktorí stlačením jediného parlamentného gombíka zlegitimizovali zabíjanie bezbranných.

Možnosť zásadnej zmeny postoja k abortom práve po pohľade na drsný obraz potratu dokazuje prípad amerického lekára Bernarda Nathansona. Veď práve vtedy, keď prvýkrát na sonografe uvidel, ako sa ľudský plod bráni zásahu lekárovej kyrety, ako sa odťahuje a úpenlivo bráni v nemom výkriku o život, vtedy si dr. Nathanson povedal, že „nikdy viac“. Slovom, to čo uvidel, pohlo jeho svedomím, ktoré mu povedalo, že za čosi podobné nesmie niesť zodpovednosť. Nathason sa podobá onomu márnotratnému synovi z evanjelia minulej nedele - ani jeho cesta nebola ľahká: zostával neveriacim, ale začal spolupracovať s hnutím Pro Life v záujme ochrany počatého života. Nathanson mal už po šesťdesiatke, keď ho objal milosrdný otec v momente, keď z rúk kardinála O´Connorsa prijal nijako nemedializovaný krst a stal sa veriacim Katolíckej cirkvi. Všetko opísal v knihe Božia ruka.

A bola to iste opäť Božia ruka, ktorá zvláštne viedla aj matku siamských dvojičiek, ktoré minulý týždeň bratislavskí lekári úspešne oddelili. Verejne pred televíznymi kamerami v súvislosti so svojimi zdravotne ohrozenými deťmi - odvolávajúc sa na Boha - vyhlásila: „teraz sa hanbím za to, že som rozmýšľala o potrate a som šťastná, že som tam nešla“.

Jozef Haľko